Buď silný. Čo to znamená?

Buď silný. Čo to znamená?

Byť silný... v ťažkých životných situáciách. Znamená to nepoddať sa, neklesnúť na kolená, aj keď ťa láme v krížoch a nedovoliť plaču, aby sa predral na povrch? Znamená to plakať, keď ťa nikto nevidí a potom, keď vyjdeš do oslepujúceho dňa, sa tváriť, že je všetko v poriadku a rozdávať klamlivé úsmevy? Znamená to poddať sa plaču, žiaľu, zlosti... alebo úplne otupiť vnútro.

Neviem, na svete je milión ľudí. Milión ľudí s miliónmi pováh, nálad, názorov a sŕdc, vnútier, myslí.

Ja sama som sa nevedela zaradiť ani do jednej kategórie. Ani jedna mi akosi nesedela, len ma uzatvárala do skupiny a ja som sa vždy cítila iná. Nie vždy som chcela plakať, aj keď som po tom bolestne túžila, nie vždy som chcela vstať a pohnúť sa ďalej a nie vždy som chcela cítiť.

Hovorí sa, že, ak ste príliš citlivý, život vás rozdupe. V niečom majú pravdu, a to v tom, že citlivosť sa v dnešnom svete nenosí. Je považovaná za slabosť, prejav neistoty, je nejasná a hmlistá a pripomína bystrinu v lese. Dá sa otupiť? Zneistiť? Tak, aby vám v najťažších chvíľach nepodkopávala nohy a vy ste nepadali do nekonečného prázdna a neznáma, nevedno kam. Prepadali sa dlho a úmorne, už neveriac, že vôbec nejaké slnko a teplo je. Bola len prázdnota... niekedy suchá, inokedy chladná, mokrá a vlhká, ale nekonečná.

Nemala dno, začiatok ani koniec. Spravidla bola odetá do čiernej, a to som si od nej požičala. Stala sa mojou kamarátkou, zvykli sme ráno spolu piť kávu. A dokonca sme niekedy v noci spolu aj zaspávali. Nebola som sama, to nie, robila mi spoločnosť a mohla som sa na ňu spoľahnúť. Zastihla ma aj pri dverách, keď som vychádzala z večierku. Nuž, poznala som ju dobre, ale človek nikdy nemôže naisto povedať, že ju pozná. Lebo mení podoby...