Moja babka a dedko (Rozprávanie)

Moja babka a dedko (Rozprávanie)  

Polovica mojich starých rodičov už nie je medzi nami. Je to tá mužská polovica. Jedného starkého som ani nestihol spoznať. Dostal infarkt. A druhý zomrel asi pred šiestimi rokmi.

Naňho si ešte pamätám a viem, aký bol na mňa dobrý. S rodičmi sme k starkým z otcovej strany chodili dosť často. Vlastne ešte stále to tak je. Na starkého si pamätám, ako na veľkého chlapa, ktorý celý život nosil svoj milovaný zelený sveter a hašlerky vo vreckách nohavíc. Vždy nám ich dával. Nosil také polodlhé, na jeho vek celkom husté vlasy. Boli úplne biele. Bol milý a láskavý. Strašne sa podobal na môjho otca.

A čím viac otec starne, tým viac sa zase on podobá na neho. Je to celkom vtipné. Moja mama stále upozorňuje na to, ako sa na neho začína podobať. Dokonca aj správaním. Starký často kosil, chodil do hory aj do poľa a vždy sa nám rád povenoval. So starkou sa mali radi do konca. Rodičia mi hovorili, že chodil do „krčmy“ za kamarátmi každý týždeň.

Vraj sa tam stavil aj týždeň predtým, ako sa to stalo. Určite tušíte, na čo narážam. Mama hovorila, že asi vedel, že zomrie a tak sa pri poslednom pive rozlúčil s kamarátmi. Zomrel vo svojom dome obklopený rodinou a zdalo sa, že bezbolestne. Nič sa nedalo robiť. Ostáva len veriť, že sa teraz na nás pozerá zvrchu a že mu je dobre. Zaslúži si to.

Myslím, že moji starí rodičia ma naučili sile a vytrvalosti. To je to hlavné, čo človek v živote potrebuje, aby sa dostal do konca, ktorý stojí za tú námahu.