Cudzinec – Albert Camus

Cudzinec – Albert Camus

“Moja matka dnes zomrela. Alebo včera, nie som si istý.”

Takto začína kniha Cudzinec od spisovateľa Alberta Camusa a hneď od začiatku nám prezrádza svoj naratív. Citát patrí hlavnej postave knihy, Mersaultovi, ktorý sa na začiatku knihy dozvedá, že mu zomrela matka. Celá prvá časť opisuje jeho cestu do starobinca, kde jeho matka strávila posledné roky života, jej pohreb a dialógy s ostatnými dôchodcami v starobinci. Ako aj zvyšok knihy, nie je táto časť bohatá na dej, ťažko sa dá povedať, že tam vôbec nejaký je. Miesto toho hrajú najvýznamnejšiu rolu myšlienkové pochody Mersaulta, ktoré sú v podobnom duchu ako citát vyššie.

Napriek tomu, že je na matkinom pohrebe, väčšina jeho myšlienok sa zaoberá premýšľaním nad extrémnou horúčavou, nad únavou a ospalosťou, ktorú pociťuje aj napriek tomu, že si pred chvíľou dal kávu, alebo nad ostatnými účastníkmi pohrebu a lamentovaním o ich správaní či fyzickom výzore. Tento prístup zdôrazňovania fyzických prežitkov pokračuje aj v druhej časti, kde spolu s Mersaultom prežívame jeho každodenný život. Opisom pôžitku z chladného mora sú venované celé strany, pričom jeho vnútorné pocity a myšlienkové pochody by sme museli v knihe aktívne hľadať.

Podobne Meursault nepripisuje žiaden význam svojej práci, ani svojim vzťahom. Vníma ich skôr ako pôžitky, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Dôležitosť fyzických vnemov je najsilnejšie zdôraznená, keď Meursault zavraždí človeka práve kvôli tomu, že ho oslepilo slnko. V rozmazanej scéne sledujeme Meursaulta ako prichádza k prameňu vody pri pláži, aby uhasil svoj smäd. Keď k nemu začne smerovať skupinka mužov a vytiahne naňho nôž, Meursault je oslepený lúčom slnka odrazeným od čepele. Popisuje bolesť hlavy, neutíchajúci smäd a dezorientáciu, na čo strelí do jedného z mužov zbraňou, ktorú mal vo vrecku čírou náhodou.

Neskôr ho sledujeme vo väzení a na súdnom procese, kde sa cíti nepochopený ako cudzinec, keď tvrdí, že muža zabil kvôli tomu, že ho oslepilo slnko, ale nikto mu neverí. Opúšťa ho aj jeho priateľka a jeho vlastný právnik k nemu cíti len odpor. Po odsúdení na trest smrti si Meursault prechádza krízou, bojí sa smrti, ale ku koncu knihy prichádza uvedomenie. Meursault si uvedomuje a akceptuje nezmyselnosť svojej situácie a celého života ako takého, čo mu prinesie pokoj.

Camus chcel dielom vysvetliť svoju filozofiu, absurdizmus, ktorý poukazuje na nezmyselnosť, absurdnú náturu života. Camus tvrdil, že ľudia sú odsúdení na život v chaose a bezvýznamnosti.

V nesúlade s mnohými existencionalistami svojej doby, ktorí chýbajúci všeobecný zmysel nahrádzali tým, že človek si musí svoj zmysel vytvoriť sám. Tvrdil, že toto nie je autentický život. Miesto toho tvrdil, že jediná cesta k spokojnému a autentickému životu vedie cez uvedomenie si a akceptovanie života takého, aký je, nezmyselný a absurdný, tak ako to na konci knihy urobil Meursault.

Podľa Camusa sa miesto hľadania nejakého falošného zmyslu života treba sústrediť na to, čo ponúkajú fyzické prežitky a príroda, tak ako to vidieť počas celej knihy. Jeden z najvýznamnejších elementov prvých dvoch častí je napríklad more, ktoré je stále vykresľované ako pozitívny element prinášajúci úľavu a pokoj. Absurdizmus nie je najintuitívnejšia filozofia, preto vidím najväčšiu hodnotu knihy práve v pochopení tejto filozofie a jej čiastočnom prežívaní.

Pre mňa osobne je zaujímavé vcítiť sa do iného spôsobu rozmýšľania. Pomáha to rozšíriť si obzory, vedie to k novým myšlienkam a spochybňuje naše už existujúce presvedčenia. Ak je toto niečo, čo vás tiež zaujíma, neváhajte vyskúšať knihu Cudzinec alebo iné Camusove diela. Absurdizmu sa venuje napríklad aj jeho esej – The Myth of Sisyphus.