Materinský jazyk (Úvaha)

Materinský jazyk (Úvaha)

Vraciam sa späť do svojho bytu. Nastupujem na metro pod Parížom. Odveziem sa niekoľko zastávok, potom vystúpim a idem ulicami k svojmu domu. Počas celej cesty si všímam hromady textov v cudzom jazyku. „On est là pour vous.“ „Nos products sont les meilleurs!“

Vnímam ich ako samozrejmosť. Keď som konečne vo svojom malom útulnom byte, poviem si sám pre seba: „A som doma.“ Nie je to po francúzsky, je to po slovensky. Malé zahriatie môjho srdca mojím materinským jazykom. Je mi už cudzí? Čo to vlastne je?

Keď som sa prvýkrát ocitol sám v cudzine počas prvej študijnej výmeny vybavený iba mojou chabou francúzštinou, boli to pre mňa útrapy. Prečo nehovoria po slovensky?! Chcel som im povedať niečo, ale nevedel som to tak rýchlo sformulovať.

Nevedel som si spomenúť na to správne slovíčko! Hanba! Keď som sa po 24 hodinách stretol so Slovákmi a mohol im povedať typické slovenské „ahoj“, spadol mi kameň zo srdca. O rok sa to zopakovalo. Vedel som po francúzsky lepšie, ale „to“ mi opäť chýbalo. Chýbala mi časť môjho vnútra. Chýbala mi slovenčina, môj materinský jazyk.

Cena materinského jazyka je pre mňa po týchto skúsenostiach nevyčísliteľná. Vďaka nemu sa viem zaradiť do sociálnej skupiny nazvanej národ. S hrdosťou som chodil po Francúzsku s vedomím, že hovorím jazykom, o ktorého existencii väčšina neznámych okoloidúcich nemala ani potuchy. Prinajhoršom by ma označili za Rusa (a trafili aspoň oblasť východnej Európy!).

Slovenčina bola pri mne celý môj život. Už v momente môjho narodenia lekár povedal po slovensky: „Je to chlapec.“ Prečítal som v nej svoju prvú knihu, študujem ju v škole a nachádzam v nej svoju pýchu. Môžem sa pochváliť veľkými úspechmi a absurditami slovenčiny, ktoré by sme v iných jazykoch hľadali márne. Napríklad máme 7 pádov. Kam sa na slovenčinu hrabe nemčina so svojimi štyrmi? Alebo máme tvrdé a mäkké yi. Môžu sa nám snáď Chorváti pochváliť svojím tvrdením, že v mori žijú „ribi“? Asi veľmi nie.

A čo napríklad tá krásna zvučnosť slovenčiny? Po česky „Tak já tam asi půjdu“ neznie tak pekne ako „Tak ja tam asi pôjdem.“ Už len kvôli tomu zvučnému „ô“ sa mi to páči viac. A kto sa vôbec môže pochváliť takými krásnymi básňami, aké sú od Jána Smreka alebo Sama Chalupku, či takými „nezrozumiteľnými“, aké nám zanechal Hviezdoslav? Ha! Nikto!

Toto je naša slovenčina, môj materinský jazyk. Je výnimočná, prekrásna, zložitá, ale stále súčasť našich sŕdc. Kto by zabudol na to, ako ryl do lavice pred písomkou vybrané slová po „b“? Alebo ako sa učil znelé a neznelé spoluhlásky? A ako z nej zmaturoval?

Sadám do svojho kresla v mojom parížskom byte. Viem, že jazyk, v ktorom vyznel môj povzlyk: „A som doma“, mi nie je cudzí a nikdy nebude. Viem, že je to nástroj, pomocou ktorého si uvedomím, kým v skutočnosti som. Slovák. A navždy ním budem.