Ako kedysi žili naši starí rodičia

Ako kedysi žili naši starí rodičia

Keď dozrelo obilie, zožalo sa a šli sme ho mlátiť. Do ulice sa priviezla mláťačka a všetci susedia mlátili obilie. My ako deti sme mali veľkú radosť. Učili sme sa robiť povriesla. Vymlátená slama sa dávala do humna.

Radi sme stavali tunely a ešte radšej sme v tej slame skákali. Inokedy sme pásli husi, pri ktorých sme čítavali knižky a hrali sa rôzne hry.

Ako kedysi žili naši starí rodičia

Po skončení vysokej školy sa dostal dedko na jeden rok na vojnu do Olomouca. Na tieto časy si často a rád spomína. Pretože je dedko veselej povahy, hneď si tam našiel veľa kamarátov, s ktorými si dodnes píše. Medzi kamarátov patril aj pán Jozef Šimon, ktorý bol pilot.

Dedko aj s kamarátmi ho bol navštíviť na letisku Mošnov pri Ostrave. Pán Šimon všetkých naložil do lietadla a dvojhodinovým vyhliadkovým letom im ukázal Ostravu a Kladno z výšky. Jeden dedov kamarát sa robil veľký hrdina a nakoniec mu bolo zle a všetci sa mu smiali. Dedko na túto príhodu s úsmevom spomína.

Ako kedysi žili naši starí rodičia

Veľmi ma upútalo rozprávanie mojej babky v dobe, ktorá je dávno za nami. Rozprávala mi o tom, ako sa kedysi starali o domácnosť, ako sa pripravovala na Vianoce. Oni brali Vianoce ako čas pokoja a kľudu.

V dnešnej dobe sa to nedá povedať. Všade samý zhon a nedočkavosť. Deti mali radosť z maličkostí. Každé obdobie má svoje tempo, a to naše tiež nie je také bláznivé, ako sa na prvý pohľad zdá.

Ako kedysi žili naši starí rodičia

Keď bola babka mladé dievča, chodila pásť kozy na lúku. Už ako 12 – ročná sa musela starať o seba a mladších súrodencov. Musela sa naučiť variť, chodila prať do rieky a niekedy jej zašlo za nechty. Jej mama bola z roka na rok chorľavejšia, a tak sa starala aj o ňu. Okrem týchto prác musela chodiť kopať na roľu, kde mali nasadené zemiaky. Babka mala ťažký život, ale rada naň spomína.

Ako kedysi žili naši starí rodičia

Moja mama mala starkého, ktorý sa narodil v roku 1908, takže zažil prvú i druhú svetovú vojnu. Často jej rozprával príbehy z obdobia vojny. Bývali v malej dedinke Paštiná – Závada a keď išiel cez dedinu front, nemeckí vojaci okupovali a rabovali celú dedinu.

Vtedy sa chlapi rozhodli, že zachránia, čo sa dá. V noci všetci, čo mali silu, zišli sa a išli kopať veľký tunel. Do neho poskrývali všetku úrodu, aby neprišli o jedlo, ktoré mali na celú zimu. Nemcom sa to nepozdávalo a vtedy zastrelili v tejto obci na kopci Chríby jedného vojaka z Juhoslávie. Nikto nič neprezradil, a tak prešiel front a po týchto chodníčkoch prišla konečne sloboda.

Ako kedysi žili naši starí rodičia

Prichádza čas Vianoc. Na domácu úlohu nám pani učiteľka dala napísať príbeh z dávnej minulosti. Porozprávam príbeh, ktorý mi rozprávala moja babka. Babke to rozprávala jej babka. Tento pravdivý príbeh sa dotýka práve času Vianoc.

Na svete žijú rôzni ľudia – dobrí aj zlí. Je to tak medzi obyčajnými ľuďmi, ale je to tak i medzi ľuďmi vzdelanými.

V dávnych časoch, pred Vianocami, chodil po dedine pán farár aj s kostolníkom vyberať desiatok. Desiatok to bola akási daň alebo dar pre faru. Moja praprababka bola chudobná žena s tromi deťmi. Prapradedko odišiel za prácou do Ameriky. O deti sa starala sama. Mala kúsok poľa, ktorý ich živil. Na ňom si pestovala zemiaky. Iné nemala nič. Keď prišiel pán farár do jej domu, žiadal od nej, aby mu niečo dala. Ona sa pustila do plaču

a povedala mu, že ona veru nič nemá, iba v komore trochu zemiakov, ale tie potrebuje pre deti. Kostolník ju odsotil, vošiel do komory a naložil si vrece zemiakov. Praprababka plačúci im hovorila, že teraz jej už nič neostáva, len tie deti podrezať. Samozrejme, že to nemyslela naozaj. Im to však neprekážalo. Zemiaky si odniesli.

Keď sa s pánom farárom neskôr stretla v dedine, s posmechom na ňu kričal, že kedy bude nože brúsiť. Moja babka pri tomto rozprávaní mala slzy v očiach. Je rada, že takéto časy sú už preč.