Dvere

Dvere

Zažmurkala som a pomaly precitla do tmavej miestnosti. Kde to som? Strhla som sa na posteli, ale v okamihu som to oľutovala, pretože celé telo som mala ubolené.

„Marcus...“ šepla som mimovoľne.

Obzrela som sa okolo. Boli sme v tmavej miestnosti s holými temnými stenami. Na moje prekvapenie tu nebolo tak chladno, ako miestnosť pôsobila. Moje oči si už zvykli na tmu, tak som vstala z postele so štyrmi krásnymi drevenými stĺpmi a pomyslela si, že keby ma tu niekto neväznil, tú posteľ by som doma uvítala.

Vykročila som krížom cez stred izby a keď som ho zbadala, zo srdca mi padol kameň. Ležal tam, na druhej strane miestnosti. Rozbehla som sa k jeho posteli. „Marcus,“ zašepkala som naliehavo. Zdá sa, že tvrdo spí. Trochu som ním potriasla. „Hej, vstávaj. Rýchlo!“ teraz som už hovorila nahlas, aj keď hlas som mala chrapľavý z toho kriku... Vlastne si včerajšok veľmi nepamätám.

Marcusov náhly pohyb ma vytrhol z myšlienok. Sadol si na posteli a ja som sa neovládla a hodila som sa mu okolo krku, no ešte v tej sekunde som ho okamžite pustila, lebo mi došlo, aké to je v tejto situácii trápne. „Kde sme?“ odhrnul si prameň čiernych vlasov z čela. „Čo sa vlastne stalo? Všetko ma bolí.“ Pozrel sa na mňa. Zelené oči sa pozerali priamo do hnedých. Jeho pohľad bol tak prenikavý, že som musela sklopiť zrak.

„Vôbec netuším, kde sa nachádzame. Na včerajšok si spomínam len matne,“ postavila som sa z jeho postele. Opatrne. „Museli nám niečo dať. Keď zistím, kto nás tu drží – ver mi, Marcus, ja ho zabijem!“ „Mia, no tak,“ prerušil ma jemne. „Pozri, stále sa odtiaľto môžeme dostať.

Pohľad nám obom padol na masívne hnedé dvere oproti nám. „Myslíš, že to je bezpečné?“ hrýzla som si peru. Marcus sa na mňa odhodlane pozrel. „Buď toto alebo...“ Nestihol dopovedať, pretože tie obrovské dvere sa pohli. Sánka mi v tom momente padla. Elliot?!