Ako sa vidím v zrkadle

Ako sa vidím v zrkadle

Každé ráno je to rovnaké – postavím sa pred zrkadlo a čakám, aký výjav ma dnes prekvapí. Niekedy mám pocit, že sa na mňa díva niekto úplne cudzí, inokedy sa s úsmevom zdravím so svojím odrazom. Vlasmi pripomínam niečo medzi hniezdom po búrke a nedokončeným umeleckým dielom. Oči sú ešte napoly zalepené od spánku, ale postupne sa prebúdzajú k životu. Nos je tam, kde by mal byť, a ústa – tie už netrpezlivo čakajú na prvé slová dňa, hoci ešte poriadne nevnímam realitu.

Po nejakom čase a troch umytiach tváre sa situácia začína stabilizovať. Vlasy sa dajú aspoň trochu skrotiť, oči nadobudnú jas a ja sa prestanem báť, že vydesím prvého človeka, ktorého stretnem. No stále som to ja – so všetkými svojimi črtami, ktoré by možno niekto nazval jedinečnými, iný zasa podivnými. Zrkadlo neklame, len ukazuje pravdu tak, ako ju vidím ja.

Nejde však len o výzor. Keď sa do seba zahľadím hlbšie, vidím viac než len fyzické črty. Vidím človeka, ktorý je občas tvrdohlavý, niekedy príliš kritický, ale na druhej strane vie byť aj starostlivý a ochotný pomôcť. Som človek, ktorý rád rozosmieva svoje okolie, ale sám má dni, keď sa mu nechce povedať ani slovo. Možno nie som dokonalý, ale kto vlastne je?

Moja nálada sa odráža na mojej tvári. Keď som nahnevaný, zrkadlo mi ukazuje pohľad, ktorý by mohol prebodnúť aj kameň. Keď som šťastný, úsmev na mojej tvári dokáže rozjasniť aj to najpochmúrnejšie ráno. V zrkadle sa skrátka nevidím iba ja, ale aj všetko, čo v sebe nosím – radosti, obavy, sny a občas aj tie obávané kruhy pod očami, ktoré hovoria, že som zasa spal menej, než by bolo treba.

Čím dlhšie sa na seba pozerám, tým viac si uvedomujem, že sa nemením len fyzicky, ale aj vnútorne. To, čo som si včera myslel, mi dnes môže prísť smiešne. To, čo som považoval za nemožné, sa mi dnes zdá ako cieľ, na ktorý môžem dosiahnuť.

Keď sa nakoniec odtrhnem od svojho odrazu a vyjdem do sveta, viem, že to, čo vidím v zrkadle, nie je všetko. Pravý obraz o mne tvoria aj moji priatelia, rodina a všetci, s ktorými prichádzam do kontaktu. Zrkadlo mi môže ukázať len môj zovňajšok, ale to, aký som naozaj, sa odráža v očiach tých, ktorí ma poznajú.

Som taký, aký som – s chybami aj prednosťami, s neusporiadanými vlasmi i chaotickými myšlienkami. A možno práve v tom je tá pravá krása.