Stručné dejiny spisovnej slovenčiny

Stručné dejiny spisovnej slovenčiny

863

– Rastislav pozval na Veľkú Moravu dvoch bratov z Byzantskej ríše, Kon­štantína (Cyrila) a Metoda, ktorí mali šíriť kresťanstvo v staroslovienčine (macedónske nárečie zo Solúna), ktorá sa stala spisovným jazykom našich predkov

– staroslovienčina – prvý slovanský jazyk

– hlaholika – prvé slovanské písmo (po smrti Cyrila sa premenovalo na cyriliku)

10. -12. stor.

– latinčina sa stala v Uhorsku bohoslužobným, úradným a literárnym jazykom

– ľud hovoril nárečiami

13. – 14. stor.

– slovenskí mešťania a zemania začali popri latinčine používať aj domáci jazyk

15. stor.

– vplyvom obchodných, vojenských (husitov a bratríkov na Slovensku) a kul­túrnych stykov (Slovákov študujúcich na Karlovej univerzite v Prahe) sa na územie Slovenska dostala čeština

16. – 18. stor.

– čeština sa udržala v evanjelických náboženských obradoch a spisoch a tiež v hovorenom prejave evanjelikov

– písomne sa začala presadzovať kultúrna zápa­doslovenčina a kultúrna stredoslovenčina.

1787

– dielami Antona Bernoláka: Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách (Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum) a Pravopis (Orthographia) sa uzákonil spisovný jazyk, ktorého základom bola kultúrna západoslovenčina, nazvaná bernolákovčina

1843

– rozhodnutie Ľudovíta Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu o uzákonení spisovného jazyka slovenského na základe stredosloven­ského nárečia

1846

– Ľudovít Štúr v spise Náuka reči slovenskej spracoval svoju jazykovednú teóriu

1852

– Martin Hattala, slovenský jazykovedec a profesor Karlovej univerzity v Pra­he, kodifikoval spisovnú slovenčinu

– kodifikáciu zaznamenal v Krátkej mluvnici slovenskej.

1863 – 1875

– založenie a pôsobenie Matice slovenskej, zatvorenie troch slovenských gym­názií – v Martine, Revúcej a Kláštore pod Znievom

1902

– Samo Czambel vydal Rukoväť spisovnej reči slovenskej

– kodifikoval ňou slovenčinu, ktorou sa hovorilo v stredisku národného života v Martine

1931

– Matica slovenská vydala v Prahe prvé Pravidlá slovenského pravopisu

1953

– vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré zaznamenali výrazné zmeny a úpravu

1959 – 1968

– vyšiel šesťdielny Slovník slovenského jazyka, ktorý obsahuje 120 000 slov slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Nachádzajú sa v ňom vysvetlenia, šty­listické hodnotenia a príklady z literatúry

1984

– vyšlo prvé vydanie Pravidiel slovenskej výslovnosti. Ich autorom je doc. PhDr. Ábel Kráľ, DrSc.

1987

– vyšiel Krátky slovník slovenského jazyka obsahujúci 50 000 najpoužívanej­ších slov

1990 (25. 10.)

– SNR schválila jazykový zákon, ktorým slovenčinu vyhlásila za úradný jazyk

1991

– vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu

1992 (1. 9.)

– v Ústave Slovenskej republiky je slovenčina uzákonená ako spisovný jazyk

1998

– pravopisná komisia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV pripravila druhé, doplnené a prepracované vydanie Pravidiel slovenského pravopisu

2000

– pravopisná komisia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV pripravila tretie, upravené a doplnené vydanie Pravidiel slovenského pravopisu