Práca s informáciami

Práca s informáciami

INFORMÁCIA (z lat. informare – utvárať, odovzdávať predstavu) – dva významy:

1. širší – akýkoľvek údaj, poznatok, správu, oznámenie,
2. užší – údaj, dôležitý vzhľadom na potreby užívateľa, obohacuje jeho poznanie.

Kvalita a presnosť informácie: informácie starnú (nové poznatky vo vede...), môžu byť zle spracované (zámena identity...), všeobecne uznávaný chybný poznatok (geocentrizmus>heliocentrizmus), zámerná chyba – dezinformácia.

DEZINFORMÁCIA: zámerná, účelne vytvorená chybná informácia => chce mýliť, zavádzať adresáta. Dezinformácia je chybná informácia, vedúca k nesprávnym záverom alebo rozhodnutiam.

KĽÚČOVÉ SLOVÁ: najdôležitejšie pojmy textu – charakterizujú obsah textu ( v knihovníctve slovo umožňujúce informačný prieskum).

VEDĽAJŠIA INFORMÁCIA V TEXTE: menej dôležitá informácia, pri tvorbe konspektu a osnovy sa jej treba vyhýbať a zachytávať iba hlavné myšlienky textu premietnuté v kľúčových slovách.

ZDROJE INFORMÁCIÍ

PAMÄŤ: je najlepšie dostupným informačným zdrojom. procesom zapamätávania sa do pamäti vštepujú informácie (krátkodobá – senzomotoricky spracované informácie a dlhodobá pamäť – logicky spracované informácie).

Nedostatky pamäti.: odsunie veci do úzadia a nevie ich vyvolať späť; skreslí a spojí prvky z rôznych oblastí – nepresná informácia)

KNIŽNICA: základná informačná inštitúcia => zhromažďuje, spracováva, uchováva a poskytuje knižničný fond a služby čitateľom.

KNIŽNIČNÝ FOND: písomné, obrazové(kresby, maľby, fotografie, mapy, atlasy, albumy...), zvukové(kompaktné disky, platne, magnetofónové kazety, cd...), audiovizuálne(zvukový film, videofilm, DVD, videoklip, videokazety...), elektronické dokumenty(softvér, databázy, elektronické knihy, disketa, CD, DVD...)

Najväčšia knižnica u nás je knižnica Matice slovenskej v Martine, ktorá povinne dostáva každú novú knihu i časopisy, mapy, obrazy, plagáty, gramofónové platne, a podobne.

DOKUMENTY PODĽA PÔVODU:

Primárne informačné pramene	pôvodné dokumenty => knihy, časopisy, noviny, vedecké články, publikácie => nevznikli spracovaním iných dokumentov Knihu si možno požičať domov, alebo ju možno študovať iba v študovni.
Sekundárne informačné pramene	informácie o primárnych dokumentoch, sprostredkúvajú prístup k nim => kartotečný lístok; katalogizačný lístok – základná jednotka knižničného katalógu => vznikli spracovaním primárnych inform. prameňov. KATALÓG je nástroj na orientáciu sa vo fonde knižnice, na vyhľadávanie dokumentov. => Jednotkami v katalógu sú katalogizačné lístky. DRUHY KATALÓGOV: menný (autorský) katalóg – katalogizačné záznamy sú zoradené abecedne podľa mena autora alebo názvu, vecný katalóg: katalogizačné záznamy sú zoradené podľa vedných odborov, podľa predmetových hesiel (tematika dokumentu), katalóg periodík (časopisov a novín).
Terciárne informačné pramene	obsahujú informácie o sekundárnych informačných prameňov => bibliografie a rešerše => vznikli spracovaním sekundárnych inform. prameňov. Knižnice poskytujú na objednávku svoje služby: Bibliografie – zoznam literatúry o nejakej téme Rešerše – prehľad poznatkov a údajov o žiadanej problematike.

ĎALŠIE ZDROJE INFORMÁCIÍ:

1. Titulok – nadpis: poskytuje prvú informáciu o texte => upútať adresáta, vzbudiť záujem (často sa využíva elipsa, inverzia – obrátený slovosled, krátke otázky...)
2. Záložka na obálke: obsahuje stručnú informáciu o knihe.
3. Obsah: zoznam názov jednotlivých kapitol.
4. Index – register: abecedný zoznam mien a odborných termínov s uvedením strán => menný a vecný register
5. Literatúra (bibliografia): abecedný zoznam použitej literatúry.
6. Resumé: zhrnutie, stručný obsah knihy, býva aj cudzojazyčné.
7. Marginálie: zápisky na okrajoch rukopisov (ručné), krátke poznámky na vonkajšom okraji strany, uľahčujúce prehľad o obsahu knihy, resp. poznámky čitateľov na okraji knihy.
8. Abstrakt: krátka a výstižná charakteristika obsahu dokumentu – objektívna
9. Anotácia: stručná charakteristika obsahu dokumentu, prípadne doplnená informáciami o autorovi a zameraní dokumentu => kritické alebo subjektívne hodnotenie
10. Poznámky pod čiarou: textová vsuvka na príslušnej strane, ktorá dopĺňa základný text (zvyčajne odborný) => odkaz na literatúru, hodnotiace komentáre,
11. Vysvetlivky: ústna alebo písomná poznámka (dodatok), ktorá má prispieť k lepšiemu pochopeniu, objasneniu niečoho v texte.

MASMEDIÁLNE KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY – MASMÉDIÁ: aktuálnosť, komunikatívnosť, presvedčovacia funkcia, informačná, získavacia a ovplyvňovacia funkcia

1. tlačené médiá – noviny, denná tlač, časopisy...
2. elektronické médiá – televízia, rozhlas, internet

ŽÁNRE PUBLICISTICKÉHO ŠTÝLU:

spravodajské	Zo slohových postupov sa uplatňuje opisný alebo informačný. Žánre: správa, komuniké (oficiálne štátnopolitické vyhlásenie), rezolúcia (vyhlásenie v závere rokovaní, zjazdov a pod.), riport (krátka spravodajská reportáž), referát, interview, inzerát, reklama
analytické(vysvetľujúce, úvahové a hodnotiace)	Dominantný je výkladový slohový postup, autor zaujíma rozumové stanovisko, úvahový slohový postup. Žánre: úvodník, komentár, recenzia, kritika, diskusia; glosa, entrefilet (poznámky na aktuálnu tému, často vtipné až ironické). Komentár - typický analytický žáner, autor vysvetľuje určitý závažný jav spoločnosti, zaujíma k nemu stanovisko. Autor vychádza z toho, že čitateľ už má základné informácie. Recenzia - využíva sa najviac v umeleckej oblasti, najviac sa tu prejavuje hodnotiaci prvok. Kritika – oslovuje odborne orientovaných čitateľov a tvorcov, jazyk je prispôsobený zasvätenému adresátovi.
beletristické(rozprávajúce a opisné, využívajú prostriedky umeleckej lit.)	Uplatňuje sa rozprávací slohový postup a prvky opisného slohového postupu inklinuje k umeleckému štýlu, často sa používajú emocionálne – expresívne prvky. Žánre: fejtón, besednica, causerie, stĺpček, reportáž, črta. FEJTÓN: vtipné rozprávanie o aktuálnom probléme, alebo jave zo života nášho okolia (mesto, dedina, škola, trieda...). Využívajú sa tu prvky irónie, humoru, satiry. Cieľom je poukázať na záporný jav a podnietiť k náprave. REPORTÁŽ: je zmiešaný žáner rozšírenej správy a beletrizovaného dejového opisu (pútavý štýl, umelecké prostriedky), pričom sa autor autenticky vyjadruje o nejakom zážitku, udalosti.

SPÔSOBY SPRACOVANIE INFORMÁCIÍ

OSNOVA: najstručnejší a najprehľadnejší záznam počutého alebo prečítaného textu v bodoch heslách), heslách => jednotlivé heslá obsahujú kľúčové pojmy, využíva neslovesné, jednočlenné vety. Môže sa využiť aj pred tvorbou textu ako plán – kostra textu , podľa ktorého text tvoríme.

TÉZA (tézy): základná myšlienka textu, časti textu, formulovaná ako ucelená veta. Často je to poučka, z ktorej sa vychádza. Používajú sa na vysokých školách, pri príprave študentov na skúšku alebo pri odborných prednáškach – preto ich nazývame aj sylaby.

KONSPEKT (výťah): stručný, jasný a presný záznam podstatného, dôležitého z počutého alebo čítaného textu – zachytáva hlavné myšlienky textu a ich zdôvodnenia. Treba sa vyhnúť vedľajším informáciám. Ide o zhustený, presný obsah textu. Musí byť zachovaná logická štruktúra textu. 

KONCEPT (prvopis): prvé písomné spracovanie textu. „Nečistopis“ – môžu tam byť škrtanice, prečiarknuté časti textu, nespisovné vyjadrenia... Počiatočná fáza tvorby textu, ktorá pomáha pri tvorbe konečnej verzie textu – ČISTOPISU.

CITÁCIA: skrátené označenie citovaného zdroja => Slúži na spojenie citovaného miesta so záznamom o citovanom zdroji. Tento záznam je potom položkou v zozname bibliografických odkazov.

CITÁT: text, ktorý sme doslovne prevzali z nejakého dokumentu, informačného zdroja => PRESNÝ CITÁT (PRESNÁ CITÁCIA) – uvádza v úvodzovkách.

PARAFRÁZA: voľné spracovanie cudzej myšlienky, témy, predlohy. => VOĽNÝ CITÁT (VOĽNÁ CITÁCIA) – neuvádza sa v úvodzovkách. Parafrázujeme tiež nekvalifikované preklady cudzojazyčnej literatúry, ktorú používame vo svojich prácach.

CITOVANÝ DOKUMENT je ten, z ktorého niečo preberáme. Je to dokument, ktorý je pre nás zdrojom informácií (kniha, článok v časopise, encyklopédia, slovník, rozhlasový alebo televízny dokument, film, osobná komunikácia (rozhovor), elektronická správa (e-mail), CD-ROM, elektronický časopis alebo zborník, www stránka...).

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV – BIBLIOGRAFIA: súpis bibliografických odkazov usporiadaný abecedne alebo podľa poradových čísel ich citovania. Najčastejšie pramene, ktoré využívame, tvoria knihy, časopisy a stále rozširovanejšie internetové zdroje.

BIBLIOGRAFICKÝ ÚDAJ (ZÁZNAM): odkaz obsahujúci údaje o dokumentoch, ktoré autor bezprostredne použil pri písaní práce.

Bibliografický údaj MUSÍ obsahovať:

1. meno a priezvisko autora (autorov),
2. názov diela (dokumentu)
3. vydavateľské údaje: miesto vyd., vydavateľ (vydavateľstvo), rok vyd., počet str., ISBN (knihy, zborníky...), ISSN (časopisy) alebo ISMN (hudobniny)

PRÍKLADY na bibliografický odkaz:

1. Kniha:

POTOCKÝ, R. – LAMOŠ, F.: Pravdepodobnosť a matematická štatistika. Bratislava : Alfa, 1989. 344 s. ISBN 80-7184-767-4.

1. Zborník:

KOMOROVÁ, K.: Najstaršie trnavské tlače v Slovenskej národnej knižnici v Martine. In: Kniha 2005. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin : Slovenská národná knižnica, 2005, 341-345. s. ISBN 80-89023-55-X

1. Internetová stránka:

Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. 2009 (online). 2009 (cit.2009-01-12). Dostupné na internete:

KILIÁNOVÁ, A.: Tabuľkové deti. 2012 (online). 2012 (cit.2012-01-02). Dostupné na internete:

KIMLIČKA, Š. Príklady citovania podľa ISO 690 a ISO 690-2. (cit. 2012-04-01). Dostupné na internete: < http://vili.uniba.sk/AK/citovanie_priklady.pdf > Bratislava : Katedra knižničnej a informačnej vedy FiFUK, 2004. 36 s.

1. CITÁCIA PRIAMO V TEXTE:

„Pravá pologuľa mozgu spracováva vizuálne informácie, vníma priestor, realizuje myslenie v obrazoch. Oproti tomu ľavá pologuľa spracováva verbálne informácie, zabezpečuje analytické procesy a realizuje myslenie v slovách. Auditívne a vizuálne informácie si pologule medzi sebou rozdelia a spracovávajú ich zvlášť. Preto zmiešané audiovizuálne vnemy sú vo výučbe oveľa účinnejšie.“ (Bohony, 2003)

Na záver v časti kde sa uvádza zoznam bibliografických odkazov sa uvedie celá bibliografia publikácie:

Zoznam použitej literatúry:

BOHONY,P.: Didaktická technológia. Nitra: PFUKF, 2003. 1.vyd., s. 51-55, ISBN 80-8050-653-1.

DIÁR: denný zápisník, orientovaný do budúcna (z gréc. diár; z lat. um – deň), všetky pracovné i osobné povinnosti, ktoré máme istý deň (rôzne druhy zvýraznenia).

DENNÍK: zážitky uplynulého dňa v časovom slede. Zrkadlo duše; pomáha usporiadať si vlastné vnútro i vzťahy s inými, pomáhajú vyrovnať sa so zážitkami.

VÝPISKY (excerpty) a výstrižky

• výstrižky – výstižné úryvky z časopisov
• výpisky: ucelená myšlienka, doslovný citát, anotácia knihy, článku, vlastné hodnotenie

KARTOTÉKA (lístkovnica): pomôcka pre racionálnu prácu. Je prehľadná, systematická a jednoduchá. Zakladajú sa do nej kartotečné lístky.

Formát A6, na 1 lístku je ucelená myšlienka, citát. V hornej časti je heslo (téma), v dolnej časti identifikačné údaje. Na lístky zapisujeme aj vlastné nápady, postrehy.

POŽIADAVKY SLOVENSKEJ ŠTÁTNEJ NORMY NA VYBRANÉ PÍSOMNOSTI ADMINISTRATÍVNEHO ŠTÝLU

ADMINISTRATÍVNY ŠTÝL: oficiálne, úradné vzťahy medzi ľuďmi, inštitúciami, štátnou správou a samosprávou => je upravený ustálenými predpismi – NORMAMI

Typickým znakom verejnej písomnej komunikácie je jej stereotypná forma, ktorá je schematizovaná a má často podobu predtlačených formulárov alebo šablón (daňové priznanie, rodný list, zmluva, dotazník...)

NORMY ADMINISTRATÍVNEHO ŠTÝLU:

• STN 01 6910 – Pravidlá písania a úpravy písomností (1999) => normu vydal Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR
• STN 88 6101 – Predtlač listových papierov a úradné a obchodné listy

PRÍKLAD Z STN PRAVIDLÁ PÍSANIA A ÚPRAVY PÍSOMNOSTÍ:

Zásady písania adries Adresa adresáta

1. adresa sa píše rovnakým typom písma rovnakej veľkosti,
2. všetky riadky adresy sa píšu od ľavej zvislice (PSČ sa nevysúva),
3. riadkuje sa rovnomerne, prázdne riadky sa do adresy nevkladajú,
4. v adrese sa nepoužíva podčiarkovanie, tučné ani riedené písmo,
5. na konci riadkov sa nepíše interpunkčné znamienko (okrem bodky za skratkou),
6. ak sú na jednom riadku dva rôznorodé údaje, oddelia sa čiarkou,
7. PSČ sa píše v rovnakom riadku ako názov dodávacej pošty,
8. medzi PSČ a názvom dodávacej pošty sú dve medzery,
9. v mestách s viacerými dodávacími poštami sa uvádza aj číslo príslušnej dodávacej pošty (arabskou číslicou za názvom pošty),
10. v adresách do cudziny sa píše názov dodávacej pošty a názov krajiny určenia s veľkými písmenami.

Niekoľko zásad správneho formátovania dokumentov

• Bodka, výkričník, otáznik, čiarka, bodkočiarka a dvojbodka sa píše tes­ne za príslušným slovom bez medzery (Ahoj!).
• Pomlčka: medzery z pravej aj ľavej strany (Ja – ty) – (pomlčka na konci riadka, na začiatku ďalšieho riadka sa nepíše).
• Spojovník: bez medzier sprava aj zľava a má inú funkciu ako pomlčka (modro-čierny).
• Úvodzovky: medzera sa nedáva ani pred pravé, ani za ľavé úvodzovky („bohatý“).
• Zátvorky: priliehajú tesne bez medzier k výrazu alebo vete v zátvorkách. Platí to pre všetky typy zátvoriek {123}.
• Lomka: na vyjadrenie podielu a medzi variantnými údajmi bez medzier (1/2); na oddeľovanie veršov v súvislom texte sa píše s medzerami z oboch strán.
• Medzera sa kladie:

• medzi slová a medzi vety, za posledné interpunkčné znamienko,
• pred pomlčku i za ňu, za skratky, za značky atď.

CIEĽAVEDOMÉ MASOVÉ PÔSOBENIE NA ADRESÁTA JAZYKOVÉHO PREJAVU

PROPAGÁCIA: verejne oznamovanie niečoho s cieľom dostať daný produkt, službu do povedomia verejnosti.

PROPAGANDA: rozširovanie myšlienok s cieľom získať prívržencov, často s použitím dezinformácií => cieľom je zmena názorov, postojov a konania.

AGITÁCIA: verejne, individuálne aj hromadné (často násilné) presviedčanie ľudí o niečom.

DEZINFORMÁCIA: zámerná, účelne vytvorená chybná informácia => chce mýliť, zavádzať adresáta. Dezinformácia je chybná informácia, vedúca k nesprávnym záverom alebo rozhodnutiam.