Rečnícky štýl - znaky, fázy tvorenia prejavu

REČNÍCKY ŠTÝL A JEHO ŹANRE, ZNAKY rečníckeho prejavu + FÁZY jeho prípravy + utvorte krátky rečnícky prejav na ľubovoľnú tému

REČNÍCKY štýl = je ! štýl verejného styku !

a zaraďujeme ho medzi ! subjektívno - objektívne štýly. !

RÉTORIKA čiže rečníctvo - je náuka o vlastnostiach hovoreného prejavu, !

!!! o umení hovoriť logicky, zaujímavo, presvedčivo a pútavo !!!

1. DEJINY rečníckeho štýlu (RÉTORIKY):

Rečnícky štýl patrí medzi najstaršie funkčné jazykové štýly spolu s hovorovým štýlom. Jeho korene siahajú do staroveku

Rétorika vznikla v starovekom Grécku pred vyše 2000 rokmi ako dôsledok spoločenskej situácie – otrokárska demokracia. Každý slobodný občan (okrem otrokov) mal právo vystupovať na verejnom zhromaždení alebo na súde buď ako obhajca alebo žalobca.

Významnými teoretikmi a učiteľmi rečníctva boli filozofi - sofisti. K najznámejším rétorom patril Gorgias = napísal učebnicu rétoriky a rozpracoval rečnícke figúry.

Sokrates a jeho žiak Platón. Vypracoval metódu systematického vedenia rozhovoru – sokratovskú metódu.

Najväčší mysliteľ staroveku ARISTOTELES bol i najvýznamnejší teoretik rečníctva Jeho myšlienky z diel Rétorika a Poetika tvoria základ súčasnej rétoriky.

Najväčším z rímskych rečníkov bol Marcus Tullius Cicero. Vynikal súdnymi a politickými prejavmi

Vznik kresťanského náboženstva priniesol vznik náboženskej/kazateľskej rétoriky. Bola menej konkrétna, menej polemická a viac oslavná ako antická rétorika.

Vznik buržoáznej spoločnosti priniesol rozvoj politického rečníctva (Veľká francúzska buržoázna revolúcia – 18. stor.)

Za prvého veľkého slovenského rečníka považujeme Ľ. Štúra (Reči a state). Najznámejšia je jeho reč na uhorskom sneme, v ktorej žiadal zrušenie nevoľníctva.

V súčasnosti rétorika prežíva renesanciu

Súčasné chápanie rétoriky je dvojaké:

1. rétorika ako veda – skúma ústne jazykové prejavy
2. rétorika ako praktická činnosť – učí tvoriť prejavy a prednášať ich
3. !!! ZNAKY rečníckeho štýlu !!!

ÚSTNOSŤ (MONOLOGICKOSŤ) – rečnícke prejavy majú najčastejšie ústnu podobu, ale väčšina z nich je vopred pripravená v písomnej forme (prednáška, referát). Rečnícke prejavy sú väčšinou monologické, ale ak rečník zapojí do svojho prejavu adresáta (publikum) môže dochádzať k interakcii rečníka a poslucháča (diskusia, debata, otázky...). Dôležitou súčasťou rečníckeho prejavu na verejnosti sú mimojazykové prostriedky, s ktorými si rečník pomáha – mimika, gestikulácia, zrakový kontakt, intonácia, tempo reči, postoj...

VEREJNOSŤ – útvary rečníckeho štýlu sú väčšinou určené širokej verejnosti. Prednášajú sa na verejnosti, ale veľa z nich je aj súčasťou súkromných rodinných udalostí (príležitostný prejav). Majú teda oficiálnu, ale i neoficiálnu podobu. Preto využívajú prostriedky vhodné pre širokú verejnosť napr. známe termíny, kratšie vety, zaokrúhľujú čísla (ak napr. hovorí o počtoch), nepoužívajú presné dátumy...

Nevyužívajú:vulgarizmy, termíny, ktoré sú zrozumiteľné len úzkemu okruhu osôb...

SUGESTÍVNOSŤ – rečník sa snaží pôsobiť na city poslucháča, snaží sa ho vťahovať do prejavu. Dosahuje to využitím prostriedkov z iných štýlov, napr. z umeleckého štýluvyužíva metaforu, metonymiu, epitetá, personifikáciu, opakovanie slov, viackrát oslovuje poslucháča... Z náučného štýlunázorné prvky (mapy, grafy, tabuľky...). Z administratívneho štýlufaktografiu.

Základnými funkciami rečníckych textov sú presviedčacia a propagačná funkcia, čo súvisí s úsilím rečníka ovplyvniť myslenie a konanie poslucháča, získať si ho, presvedčiť ho, ale aj poučiť ho

(prednáška, referát), a zabaviť ho, či vytvoriť intímnu atmosféru pri určitej príležitosti ( príležitostné prejavy).

ADRESNOSŤ – rečnícke prejavy majú kolektívneho adresáta, iba niektoré sú venované jednotlivcovi, napr. gratulačné prejavy na oslavách... Pri prejave by malo dôjsť k vytvoreniu vzájomného kontaktu medzi rečníkom a poslucháčom, na čo rečník využíva napr. oslovenie, očný kontakt, dialogizujúce gramatické kategórie (1. a 2. osoba), rečnícke otázky...

Autor sa často vedome zaraďuje do spoločenstva poslucháčov – „My sme tu nato, aby sme...“.

NÁZORNOSŤ – využívajú ju najmä prednášky - grafy, mapy, portréty, výpočty, frazeologické jednotky, citáty, rôzne príklady, faktografické údaje,...

REČNÍCKY PREJAV je ústnym prejavom, ktorý má mať:

1. kratší rozsah, zaujímavý obsah (autor využíva umelecké jazykové prostriedky) , aby udržal pozornosť poslucháčov
2. prehľadnú kompozíciu a pôsobivú štylizáciu
3. výhodou je používanie mimojazykových prostriedkov (intonácia, mimika, gestikulácia), prípadne možnosť doplniť svoj prejav diskusiou
4. vysokú techniku prednesu

1. REČNÍCKY ŠTÝL A JEHO ŽÁNRE

ŽÁNRE rečníckeho štýlu:

1. AGITAČNÉ/ agitačno – propagačné :

POLITICKÁ reč - parlamentný prejav, prejav na zjazde strany, agitačný, napr. predvolebný prejav

SÚDNA reč - reč obhajoby, reč obžaloby

CIRKEVNÝ prejav – kázeň

1. NÁUČNÉ:

PREDNÁŠKA - školská, osvetová

REFERÁT, KOREFERÁT- politický, vedecký, organizačný

REPLIKOVÉ PRÍSPEVKY / dialogizované útvary – diskusný, polemický a debatný príspevok

1. PRÍLEŽITOSTNÉ:

• verejné :

SLÁVNOSTNÝ prejav - jubilejný, gratulačný, spomienkový

RÁMCOVÝ prejav - privítací, záverový, otvárací, pozdravný

INFORMAČNÝ prejav - konferenciersky, výstraha, rozkaz

• rodinné:stolový (prípitok), sobášny, pohrebný prejav, pri krste dieťaťa...

!!!FÁZY (etapy) TVORENIA rečníckeho prejavu !!!

1. Zhromažďovanie faktov
2. Kompozícia
3. Štylizácia
4. Spôsob nacvičenia prednesu
5. Prednesenie
6. Zhromažďovanie faktov:

• Zhromažďovanie faktov, ako aj tvorba celého prejavu, závisí od jeho funkcie:

1. niečo vysvetliť, objasniť 2. zapôsobiť a presvedčiť 3. zmobilizovať k činnosti
2. pobaviť

• Súčasne s funkciou prejavu – informovať, presvedčiť, citovo zapôsobiť – treba brať do úvahy aj situáciu (okolnosti), najmä adresáta a podľa toho zhromažďovať fakty.
• Musíme zhromaždiť oveľa viac faktov, materiálu, ako použijeme.

2.a 3. Kompozícia a štylizácia prejavu:

• Kompozícia prejavu má byťprehľadná – ÚVOD, JADRO, ZÁVERa stručná
• Štylizácia prejavu pôsobivá
• Od rečníka sa vyžaduje, aby dobre poznal problematiku, o ktorej hovorí, aby bol úprimný, hovoril k veci, jednoducho, prirodzene a pútavo
• Klasická kompozícia prejavu je trojčlenná: úvod, jadro, záver

Podľa funkcie prejavu môžeme vyčleniť 2 základné modely:

1. Vysvetľujúci prejav – uveďte cieľ, prípadne i dôvod prejavu

- vyložte fakty

- vyvoďte z nich závery, zhodnoťte, či ste dosiahli cieľ prejavu

1. Mobilizujúci prejav – poukážte na nejaký záporný jav

- ukážte, ako ho napraviť

- žiadajte poslucháčov o spoluprácu, aktívnu činnosť

Oba modely možno spájať. Prvý je vhodný pre odbornú prednášku, druhý pre politickú reč.

• Pre úspešnosť prejavu je dôležitý úvod a záver – dobrý rečník ich povie naspamäť. !!!
• Úvod má byť stručný a pútavý, má upozorniť na to, že sa poslucháči dozvedia v prejave niečo zaujímavé alebo dôležité
• ÚVOD naznačuje cieľ i obsah prejavu a záver ho zhrnie inou štylizáciou. = nadväznosť úvodu a záveru
• Rečnícky prejav má zaujať hneď prvou vetou, preto okrem všeobecných príkladov úvodu využívame umelecké a jazykové prostriedky:
  • Výrok - slávnej osobnosti, všeobecný výrok, porekadlo, príslovie
  • Paralela - prirovnanie príkladom z minulosti a súčasnosti, zo života ľudí, živej alebo neživej prírody
  • Definícia - z encyklopédie, učebnice
  • Rečnícka otázka
  • Konkrétny príklad, príbeh - zo života, z filmu, vlastná skúsenosť
  • Stupňovanie (gradácia)
• Nevhodné typy úvodov: ,,Nie som rečník … ”,,Neviem, čo by som vám povedal… ”
• S úvodom súvisí aj OSLOVENIE. Môže priaznivo alebo nepriaznivo naladiť poslucháča voči rečníkovi, nepôsobí dobre, ak rečník využíva rovnaký druh oslovenia pričasto:

Milí hostia! Vážení prítomní! Vážené smútočné zhromaždenie!Milí spoluobčania, kolegyne, kolegovia! Vážená pani učiteľka, milí spolužiaci!........

Oslovujeme najskôr ženy alebo funkčne vyššie postavené osoby: Dámy a páni! Vážená pani riaditeľka, vážený profesorský zbor!

• V ZÁVERE prejavu môže byť:
  • zhrnutie hlavných myšlienok
  • výzva k činnosti
  • citovanie vhodných veršov
  • pochvala poslucháčov (kompliment),
  • vyvolanie smiechu
  • vystupňovanie myšlienky

Súčasťou záveru politických i príležitostných rečí bývajú ZVOLANIA (ustálené frázy):  Príjemnú zábavu! Nech žije mier! Česť jeho pamiatke! Dovidenia o rok!

• V kompozícii JADRA je dôležitá:
  • logická nadväznosť a postupnosť kompozície - nepreskakujeme z jednej veci na druhú. Ak chceme vysvetliť, dokázať zložitú myšlienku, rozložíme si ju na menšie celky a postupujeme pomaly od jednoduchších k zložitejším.
  • názornosť, konkrétnosť a zrozumiteľnosť: prirovnanie, zaokrúhľovanie čísel, spájanie všeobecného záveru s konkrétnym príkladom, menom
  • zdôrazňovacie a ozdobné rečnícke figúry na udržanie pozornosti poslucháča: rečnícke otázky, odpovede, zvolania, opakovania, elipsy...: Možno sa uspokojiť s takouto úrovňou? Nie! Už nikdy, nikdy vojnu!

vytýčený vetný člen + dva zápory: Náš ľud, ten sa nikdy nezľakne nepriateľa. Nemožno nespomenúť jeho zásluhy.....Nikdy nezabudneme, čo pre nás urobil.....

4.a 5. Spôsob nácviku a prednesenia prejavu

• Prednes – forma prejavu je rovnocennou zložkou obsahu, ba v rétorike má často i väčší význam ako obsah
• Prednes spamäti – ak má prejav skutočne zapôsobiť, prednáša sa spamäti. Rečník má tak lepší kontakt s poslucháčmi. V krajnom prípade môže mať napísané na papieri oporné body.
• Výnimku tvoria dlhé príležitostné alebo slávnostné (smútočné) prejavy, tie číta rečník, ale s výrazným prednesom
• Mimika a gestikulácia – Rečník pôsobí na poslucháča predovšetkým svojou rečou (hlasom), ale aj celkovým výzorom: primeraným oblečením účesom postojom, mimikou a gestikuláciou, ktorá má pôsobiť prirodzene !!! Odporúča sa spočiatku nacvičovať prednes pred zrkadlom.
• Hlasová modulácia, intonácia reči – monotónnosť unavuje. Treba využiť: dôraz (vetný prízvuk) – zdôrazníme iba významovo dôležité slová. Prestávka (pauza) – urobíme ju pred dôležitou myšlienkou i po nej. Nadbytočné prestávky však pôsobia rušivo. Melódia – meníme výšku tónu – je to stúpanie a klesanie hlasu pri reči. Tempo reči meníme podľa obsahu a funkcie prejavu.

SLÁVNOSTNÝ PREJAV (ÚVOD – JADRO – ZÁVER) – jehovorenou úvahou,má spoločné znaky aj s výkladom, ale úvahové prvky prevládajú. Jazyk ozvláštňujú metafory, prirovnania, opakovacie figúry, rečnícka otázka, zvolania, CITÁTY

1. ÚVOD

• Oslovenie (najskôr ženy, alebo funkčne vyššie postavené osoby)
• Objasnenie – definujeme udalosť, na ktorej sa zúčastňujeme: „ Stretli sme sa dnes na slávnosti, na ktorú sme už dlho čakali...“

1. JADRO

• Posudzovanie /hodnotenie pojmov - „Stužková slávnosť je slávnosťou študentov už od 16. storočia...“
• Analýza – rozoberanie témy, vysvetľovanie jednotlivých zložiek, hodnotenie obdobia(„Štyri roky, ktoré sme prežili...žiaľ, nie všetci z nás....“)
• Triedenie – porovnanie, zovšeobecnenie, podloženie citátom(„Naša najväčšia vďaka patrí..., Ako by sme si dnes mohli nespomenúť..., Stojíme tu pred vami......., Po dnešnom slávnostnom dni precítime slová básnika: „Postoj, chvíľa, si krásna!)
• Predpoklad – vyslovenie predpokladu, viery, hypotézy autora („Som presvedčený, že všetci z nás...)

1. ZÁVER – záverečné pokyny

• Zhrnutie
• Výzvy
• Želania napr. príjemného večera
• Poďakovania
• Vyjadrenia úcty