Štylistika, štýlotvorné činitele

ŠTYLISTIKA

Štylistika je jazykovedná disciplína, ktorá skúma výrazové prostriedky a kompozíciu textu.

Pojmom text označujeme všetky jazykové prejavy, ktoré vznikajú komunikáciou medzi ľuďmi. Každý text má svoj:

1. obsah – kompozične a štylisticky spracovaná téma,
2. formu – písomná – ústna

formálna – neformálna

záväzná – nezáväzná

ustálená – aktuálny text

monologická – dialogická ap.

Texty členíme na:

1. umelecké (napr. beletria) a vecné (napr. úradný list),
2. súvislé (ucelený text, napr. úvaha) a nesúvislé (kombinácia slovných – verbálnych a grafických vyjadrovacích prostriedkov, napr. cestovný poriadok, diagramy, grafy),
3. ústne (napr. príležitostný prejav) a písomné (napr. súkromný list ap.).

Štylistika skúma jazykové prostriedky z jednotlivých rovín jazykového systému ako príslušné jazykové disciplíny, i keď z iného hľadiska, t. j. z hľadiska ich výberu, spôsobu a vhodnosti ich využitia v rôznych druhoch textu.

Štylistika skúma jazykové prostriedky ako výrazové prostriedky textu, pomocou ktorých sa buduje obsahová a formálna podoba textu.

Výber a spôsob využitia výrazových prostriedkov určuje funkcia jazykového prejavu a štýlová norma.

JAZYKOVÝ ŠTÝL

Jazykový štýl je cieľavedomý výber a využívanie výrazových prostriedkov typických pre istý jazykový prejav, alebo pre istého autora.

Každý jazykový prejav vzniká v určitých konkrétnych podmienkach, v určitej komunikačnej situácii, ktorá tento výber určuje, ovplyvňuje. Tieto faktory sa nazývajú štýlotvorné činitele.

ŠTÝLOTVORNÉ ČINITELE

Štýlotvorné činitele, členenie:

1. Subjektívne štýlotvorné činitele, ktoré ovplyvňuje autor textu, resp. ktoré sú typické aj pre autora jazykového prejavu. Patria sem napr.:

• povahové črty autora, jeho návyky a záľuby, temperament, citové založenie, psychický stav,
• biologické faktory (napr. pohlavie, vek),
• dosiahnuté vzdelanie (napr. všeobecné alebo odborné, vysokoškolské, stredoškolské, základné),
• jazykové a komunikačné schopnosti (napr. rozsah slovnej zásoby, rozhľad, pohotovosť, sčítanosť).

Subjektívne štýlotvorné činitele sú základom tzv. individuálneho štýlu, ktorý si uvedomujeme najmä pri spisovateľoch alebo pri umeleckom smere, ale možno ho rozoznať u každého jednotlivca (napr. či je štýl vyjadrovania úsporný alebo rozvláčny).

1. Objektívne štýlotvorné činitele sú nezávislé od autora textu. Patria sem napr.:

• téma – t. j. predmet prejavu (treba však odlíšiť objektívne danú tému od autorovho chápania, a teda aj spracovania danej témy).
• funkcia prejavu – t. j. zameranie, cieľ prejavu; na čo je prejav určený. Základnou funkciou prejavu je komunikatívna (dorozumievacia) funkcia, ale môže ísť aj o funkciu informačnú, získavaciu, ovplyvňovaciu, estetickú.
• komunikačná situácia – t. j. prostredie, v ktorom prejav vzniká, Prostredie môže byť napr. súkromné alebo verejné, mestské alebo dedinské, školské, vojenské.
• forma prejavu – t. j. spôsob realizácie prejavu. Forma prejavu sa líši podľa toho, či ide o prejav ústny alebo písomný.
• adresát – t. j. tá osoba, ktorej je prejav určený. Adresát môže byť:

1. prítomný – v čase prejavu je v priamom kontakte s autorom prejavu (súkromný dialóg, zvada ap.),
2. neprítomný – medzi autorom a adresátom prejavu je iba nepriamy kontakt (telefonický rozhovor, prejav v rozhlase ap.), prípadne je adresát iba potenciálny (verejné písomné prejavy).

• miera pripravenosti prejavu – t. j. či je téma prejavu vopred daná alebo ide o improvizáciu, či je prejav pripravený alebo nepripravený ap.

SLOVNÁ ZÁSOBA

Slovná zásoba je otvorený súbor slov, ktorý sa spomedzi všetkých jazykových zložiek najrýchlejšie mení a vyvíja. Má pevný základ, ktorý nazývame jadro slovnej zásoby.

Individuálnu slovnú zásobu tvorí súbor slov jednotlivca. Množstvo slov v individuálnej slovnej zásobe je rôzne, závisí od množstva faktorov, ako je napr. vek jednotlivca, vzdelanie, profesia, atď. Podľa individuálnej slovnej zásoby je možné utvoriť si o každom človeku istý obraz, človek v reči prejavuje svoju osobnosť, ale aj odhaľuje svoj pôvod, región, kde sa narodil alebo žil.

Individuálna slovná zásoba môže byť:

1. aktívna – do nej patria slová, ktoré jednotlivec nielen pozná, ale ich aj aktívne používa,
2. pasívna – patria do nej slová, ktoré jednotlivec síce pozná, ale v bežnej komunikácii ich nepoužíva. Menej používané slová automaticky prechádzajú do pasívnej slovnej zásoby a v prípade potreby sa veľmi ťažko „vybavujú“, napr. pri cudzích jazykoch.