Rozprávací slohový postup

Rozprávací slohový postup

Rozprávací slohový postup

• Slúži na reprodukciu a tvorbu skutočného alebo fiktívneho príbehu.
• Prevládajú v ňom činnostné slovesá, ktoré posúvajú dej.
• Príbeh musí mať dejovú líniu, fakty sú podávané v aktuálnom čase a priestore.
• Udalosti príbehu sú podávané v časovej postupnosti.
• Dôležitú úlohu zohráva postava rozprávača, ktorý často dopĺňa text svojím subjektívnym postojom.
• Uplatňuje sa najmä v umeleckom a hovorovom štýle.

ZÁKLADNÉ ÚTVARY:

• román
• poviedka umelecký štýl
• dráma

Kompozícia útvarov rozprávania: prevažuje trojčlenná kompozičná štruktúra – úvod, jadro, záver.

ÚTVARY ROZPRÁVANIA

Epigram - krátka satirická báseň (J. I. Bajza – Slovenské dvojnásobné epigramata)

Aforizmus - vtipne vyjadruje životnú pravdu (Oskar Wilde)

Vtip - vtipom nazývame hlavne tie príbehy, ktoré sú zložené na humore, vyžadujú ukončenie pointu.

Pointa - prekvapivé vyvrcholenie deja.

Anekdota - vtip o známej osobnosti.

ROZPRÁVAČ A JEHO DRUHY

Rozprávač - je autor, ktorý pútavo a nepriamo podáva nejaký príbeh, alebo osoba, ktorá príbeh rozpráva a zaujímavo či vzrušujúco rozpovedá.

Rozprávač v svojom rozprávaní využíva rečové zvraty a väzby tak, aby jeho vyrozprávanie deja bolo príťažlivé.

- autorský–vševediaci, rozvíja príbeh, opisuje, komentuje, uvádza reč postáva, zobrazuje prostredie. Pozerá na všetky postavy s nadhľadom, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami. 
Rozprávanie je v 3. os. sg., napr.: Balzac – Otec Goriot: „Grófka najprv zbledla, vidiac netrpezlivosť svojho muža, ktorý prekutával oheň, hodil kutáč do kozuba, ako keby si popálil ruky a vstal.“
- personálny–subjektívny, tiež vševediaci, ale zvyčajne sa sústreďuje len na jednu postavu, ktorá sa vyvíja v priebehu deja. 
Rozprávanie je v 3. os. sg. = on-rozprávanie alebo er-rozprávanie, napr.: Jozef Cíger Hronský - Jozef Mak.
- priamy–úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela. Často prerozpráva príbeh v 1. os. sg., akoby ho on sám zažil = ja-rozprávaniealeboich-rozprávanie.
V tomto rozprávaní sonduje vnútro postavy – teda seba, dej je spomaľovaný opismi a úvahami, napríklad: Remarque – Na západe nič nového.
- oko kamery–zachytáva vonkajšie znaky, črty, činy postáv; o vnútornom svete postáv vieme len z ich konania. 
Chýba tu vnútorný monológ, v ktorom sa prejavuje psychika postavy, nevieme, čo sa deje v duši postavy, čo si o udalosti myslí, postava si v duchu nič nehovorí, napríklad: Le Clézio –Adriana

POSTAVA V LITERÁRNOM DIELE

- autonómny, objektivizovaný subjekt v epickom alebo dramatickom texte

- je zväčša fiktívnym prvkom tematického plánu textu a súčasťou kompozície textu

- postava sa realizuje v motívoch daných priamym hodnotením čiže charakteristikou, alebo sa jej hodnota a funkcia v texte prejavuje v činoch (nepriama charakteristika)

TYPY POSTÁV

- podľa miery komplexnosti

centrálna – hlavná postava

vedľajšia postava

epizódna postava

- podľa sociálnej a psychologickej príznakovosti

Idealizovaný typ postavy

Autor idealizuje postavu - vyzdvihuje, zvýrazňuje, zveličuje kladné vlastnosti postavy, záporné vlastnosti dáva do úzadia, zatajuje ich alebo zámerne vynecháva. Idealizovaná postava sa stáva symbolom.

Tento typ postavy využívali najmä autori stredovekej literatúry (eposy, legendy) a romantici (hlavne slovenskí štúrovci – Jánošík, kráľ Matej...)

Hrdina: bojovník, šľachtic, rytier - zidealizovaná postava, mala tradičné cnosti (statočnosť, oddanosť feudálnemu panovníkovi,...), od 12. storočia pribúdajú hrdinovi cnosti ako ochrana bezbranných a úcta k ženám. Láska sa chápe ako prejav rytierskej služby a ochraňovania panej srdca.

Charakterový typ postavy

Autor sa snaží vystihnúť všeobecný charakterový typ ( typizácia: vlastnosti istého typu sú charakteristické pre množstvo podobných ľudí z tej spoločenskej vrstvy, kt. reprezentujú ). Typy majú často negatívny charakter, záporné vlastnosti sú vyexponované do symbolickej podoby. Realizmus nachádza postavy vo všetkých spoločenských vrstvách, začínajúc podsvetím a končiac najvyššími kruhmi buržoázie a aristokracie.

Typickým príkladom takejto postavy je Harpagon (v komédii Lakomec od Moliérea).

Sociálny typ postavy

Autor vytvára postavu v určitom sociálnom (spoločenskom) prostredí. Všetky jej vlastnosti (znaky) sú určované sociálnym statusom a jednotlivými spoločenskými vzťahmi.

Typickým príkladom takejto postavy je Jozef Mak (od J. C. Hronského), Maco Mlieč (od J. G. Tajovského), Ondráš Machuľa (od M. Kukučína)

Pásmo postáv –prostriedok, ktorým autor dramatizuje rozprávanie:
1. replika –prehovor jednej postavy
2. monológ – súvislý, neprerušený prejav 1 postavy
3. vnútorný monológ – myslený, nevypovedaný prehovor 1 postavy
4. dialóg - rozhovor najmenej 2 postáv; striedajú sa repliky, zapisujú sa priamou rečou
- rozvíja príbeh, stupňuje konflikt, charakterizuje postavy 

dialóg
® symetrický– striedajú sa repliky – priama reč
® asymetrický– prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv
- realizuje sa ako – nevlastná priama reč
– polopriama reč
nevlastná priama reč
- reč postavy včlenená do pásma rozprávača
- na vyjadrenie vnútornej reči postáv
- nebýva osobitne vyčlenená úvodzovkami
- najčastejšie 1.os. sg.
a) neuvedená ( Odložila list do kabelky. Tak som teda znova bezprizorná. Čo som urobila? 
Chcela som spravodlivosť! )
b) uvedená ( „Vyhľadáva škriepku,“ pomyslel si Lukan. )
polopriama reč
- súčasť pásma rozprávača
- tvorí prechod medzi autorskou rečou a nevlastnou priamou rečou
- je referovaním o myšlienkach postavy
- je v 3. os. sg.
- (Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Čo mu tak na ňom záleží? Sú krajania.)

 nepriama reč
- súčasť pásma rozprávača
- prostredníctvom nej sa reprodukuje prehovor niektorej postavy
- uvádzacie vety – vravel, šepkal (že)

- minulý čas – 3.os. sg.

DRUHY ROZPRÁVANIA

1. Klasické rozprávanie

• Úvod–expozícia– opis prostredia, údaj o čase, zoznámenie sa s postavami
• Zrod zápletky–kolízia– zauzľovanie deja
  · Vyvrcholenie deja– kríza
  · Obrat v deji– peripetia – dramatický zvrat, ku ktorému dôjde práve vo chvíli, keď sa už zdá, že všetko sa vyrieši
  · Rozuzlenie

1. Rozprávanie in medias res –z lat. uprostred veci – nemá úvod, dej sa začína „akčne“, rovno uprostred deja, napríklad: Kalinčiak: Reštavrácia:„Hej, na moj hriešnu dušu, bude!“ „Hej, na moj hriešnu dušu nebude!“
2. Retrospektívne rozprávanie– dej sa odvíja od konca príbehu.
3. 4. Epické rozprávanie– je charakteristické pokojným plynutím deja, má málo dialógov, prevláda oznamovacia veta, má veľa súvetí.
4. Dramatické rozprávanie– charakterizujú ho prudké zvraty deja, veľa dialógov veľa zvolaní, oslovení, nedokončených viet, krátke vety, menej súvetí, veľa slovies, prekvapujúca pointa.
5. Priame rozprávanie= ich-rozprávania, ja-rozprávania. Rozprávač v 1. os. sg. Rozpráva príbeh, akoby ho sám zažil.
   
   Dramatizujúce a estetizujúce jazykové prostriedky:
   - krátke vety, opakovanie; - nedokončené vety; - historický prézent

Vnútorná kompozícia rozprávania:

1. 1. Úvod expozícia- vykreslenie prostredia, doby, hlavné postavy, náznaky konfliktu
2. 
   Zápletka - kolízia.Odohrá sa udalosť, ktorá má rozhodujúci vplyv na dej, objaví sa konfliktná postava, dej začína gradovať, lexika je expresívnejšia.
   
   3. Vyvrcholenie deja a rozporov - kríza - postava sa môže dostať do konfliktu :

• s inou postavou -medziľudské vzťahy
• so spoločnosťou -spoločenský konflikt
• sama so sebou -osobný konflikt

1. 4. Nečakaný dejový obrat - peripetia- dej sa zrýchľuje, smeruje k rozuzleniu konfliktu
   
   Rozuzlenie- zlý alebo dobrý koniec
   
   Kompozičným princípom, teda základom umeleckého rozprávania, môže byť:
2. chronologický princíp(buduje dejové pásmo po časovej osi)
3. retrospektívny princíp(podáva v prítomnosti obraz minulého )
4. reťazový princíp(každý nový príbeh nadväzuje na predchádzajúci, navzájom sú spojené postavou hlavného hrdinu)
5. in medias res- ( rozpráva príbeh uprostred deja - bez fázy pred udalosťou )