Poznámky SJ od začiatku

Poznámky SJ od začiatku 

Jazykové štýly

Jazykový štýl – je cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových a kompozičných prostriedkov

Poznáme tieto jazykové štýly:

1. Hovorový
2. Administratívny = kancelársky, úradnícky
3. Rečnícky
4. Publicistický
5. Umelecký
6. Náučný = odborný

Útvary (žánre) jazykových štýlov (HARPUNA)

1. Hovorový – rozprávanie, dialógy, telefonáty, spoločenská komunikácia
2. Administratívny – úradné listy, žiadosť, zápisnica, objednávka, poštové tlačivá
3. Rečnícky – prednáška, referát, diskusný príspevok, slávnostný príhovor
4. Publicistický – úvodník, správa, komentár, reportáž, recenzia, interview, kritika, glosa (vtipná poznámka), polemika (ostrá výmena názorov)
5. Umelecký – lyrická/epická báseň, poviedka, román, tragédia, muzikál
6. Náučný – výklad, úvaha, referát, esej (úvaha), prednáška

Slohové postupy (doplniť ešte s. 28 uč.)

Slohový postup – spôsob usporiadania vybratých jazykových prostriedkov. Poznáme 4 základné slohové postupy (RIVO):

1. Informačný – usporadúva údaje a fakty
2. Výkladový – usporadúva vzťahy medzi javmi
3. Opisný – usporadúva znaky a vlastnosti osôb, predmetov
4. Rozprávací –príbeh s časovou postupnosťou, člení sa na úvod, jadro, záver.

Žánre slohových postupov:

1. Informačný – správa, oznam, pozvánka, inzerát, plagát, telegram, zápisnica, protokol
2. Výkladový – výklad, referát, prednáška, úvaha, kritika, recenzia, diskusný príspevok
3. Opisný – opis, návod, posudok, charakteristika
4. Rozprávací – rozprávanie, epický žáner – bájka, poviedka, novela, román,...

Náuka o jazyku

Jazyk – súhrn pravidiel o používaní všetkých prvkov jazyka (hlások, slabík, slov, viet)

Jazykoveda = lingvistika – náuka o jazyku

Člení sa na:

1. Hláskoslovie = fonetika – náuka o hláskach, o zvukovej stránke jazyka (fonológia )
2. Lexikológia = náuka o slove a slovnej zásobe
3. Gramatika:a) tvaroslovie = morfológia – zaoberá sa slovnými druhmi a gr. kategóriami
4. b) vetná skladba = syntax – zaoberá sa vetnými členmi, skladmi, vetami
5. Sloh = štylistika – zaoberá sa slohovými štýlmi, útvarmi, postupmi

Slovná zásoba (SZ)

(lexikológia)

– je súhrn všetkých slov, ktoré existujú v jazyku

– je zapísaná v slovníkoch slovenského jazyka

– slová v slovnej zásobe sa členia podľa:

• vecného významu
• dobového výskytu
• citového zafarbenia
• pôvodu
• štýlovej príslušnosti
• spisovnosti

Slovná zásoba je zapísaná v rozličných druhoch slovníkov:

– pravopisný slovník: Pravidlá slovenského pravopisu

– výkladový slovník: Slovník slovenského jazyka I. – VI. diel (SSJ)

Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ)

Slovník súčasného slovenského jazyka (SSSJ)

– synonymický slovník: Synonymický slovník slovenčiny

Malý synonymický slovník

– historický slovník: Historický slovník slovenského jazyka

– frazeologický slovník: Malý frazeologický slovník

– slovník cudzích slov: Slovník cudzích slov

– výslovnostný slovník: Pravidlá slovenskej výslovnosti

– nárečový slovník: Slovník slovenských nárečí I. a II.

– slangový slovník: Slovník slovenského slangu

Rozdelenie slovnej zásoby

1. Podľa vecného významu

1. plnovýznamové 1 – 6 SD
2. neplnovýznamové 7 – 10 SD

Podľa počtu významov:

1. jednovýznomové – Japonsko, vlak
2. viacvýznamové – hlava, oko, ucho, jazyk, sánky

– význam môže byť: 1. Základný: oko – zrakový orgán

1. odvodený: oko – na polievke, volské oko
2. prenesený význam = obrazný význam (frazeologizmy, metafora,

metonymia), oko – byť tŕňom v oku

Medzi slovami vznikajú významové vzťahy:

1. Synonymá = rovnoznačné slová – majú rovnaký alebo podobný význam

• môžeme vytvárať synonymickú dvojicu (ježibaba – striga) alebo synonymický rad (ježibaba – striga – bosorka)

1. Homonymá = rovnozvučné slová – majú rovnaký zvuk, rovnako znejú, ale majú iný význam (rým – Rím; plod – plot; holý – holí; vír – výr)
2. Antonymá = Opozitá – slová opačného významu = protikladné slová (deň – noc, tu – tam, nikto – všetci)

1. Podľa dobového výskytu – z historického hľadiska

1. historizmy – sú slová pomenúvajúce javy a predmety, ktoré už zanikli (dolomán, ríf, šesták, zlatka, grifeľ, hajdúch, dereš)
2. archaizmy – pomenúvajú existujúce javy a veci, sú nahradené modernejšími slovami (sklep – obchod, léta – roky, silospyt – fyzika, merba – geometria, počty – aritmetika)
3. zastarané slová – používajú ich príslušníci staršej generácie (bukréta – kytica, šenkár, knihovňa, gánok – chodba, choseň – úžitok)
4. neologizmy – nové slová (aquapark, tender, mobil, sponzor, trenažér)

1. Slová podľa citového zafarbenia

1. bez citového zafarbenia (neutrálne) – mama, otec, izba
2. s citovým zafarbením (expresívne) – tatko, vrieskať, starká, ušisko

• expresívne slová môžu vyjadriť:kladný – citový postoj – noštek, spinkať, Ferko

záporný –citový postoj – gamby, chajda, gebuľa

1. Slová podľa spisovnosti

1. spisovné – používajú sa vo verejnom styku, v školách, na úradoch, médiách

Patria sem: hovorové – televízor, panelák, zasadačka, olympiáda, obývačka, diplomovka

odborné – náučné – personifikácia, metonymia, gilotína, fotosyntéza

básnické – poetizmy – luna, vesna, peruť, cmiter, bys´, krasota, milota,...

knižné – jasnozrivý, jatriť, zvestovať, blaženosť, ...

1. nespisovné – používajú sa v súkromnom styku, doma, medzi priaeľmi

Patria sem: nárečové slová – dialekt – používajú ich ľudia v určitej zemepisnej oblasti –

krumple, dzifčence

slangové slová – slang – používajú ich ľudia s rovnakými záľubami,

povolaním – učka, matika, slovina

1. Slová podľa pôvodu

1. domáce
2. cudzie: Zdomácnené – kravata, bryndza, bufet, kurz
3. internacionalizmy – gól, epidémia, autobus, emócia = medzinárodné slová
4. cudzie – reservé, sci-fi, nóbl, miss

Cudzie nesklonné podstatné mená sú: menu, lady, dražé, kupé, atašé, filé, hobby, soté, komuniké, resumé, interview, tabu, alibi, gala, defilé, froté, jury, matiné, negližé, dementi, renomé, separé,...

1. Slová z hľadiska štýlovej príslušnosti
2. hovorové – diplomovka, havárka
3. odborné – analýza, inflácia
4. publicizmy – remitenda, editorial
5. administrativizmy – starno, penále
6. knižné slová – vesna, luna, zornička

Významy niektorých slov:

vesna – jar, luna mesiac, zornička – hviezd, remitenda – nepredané knihy alebo časopisy vrátené vydavateľovi, editoriál – nakladateľ, vydavateľ; analýza – rozbor; inflácia – znehodnocovanie peňazí, gala – spoločenské oblečenie, defilé – slávnostný pochod, froté – materiál, jury – zbor, porota; negližé – spodná bielizeň, atašé – prídenec, dražé – cukrík, tabu – nedotknuteľný, matiné – popoludňajšia slávnosť, dementi – úradné prehlásenie, resumé – prehľad, komuniké – úradná správa,

Obohacovanie slovnej zásoby

– slovná zásoba sa mení, vyvíja

– nepotrebné slová z nej vypadávajú a obohacuje sa o nové slová

Slovná zásoba sa obohacuje :

1. Tvorením nových slov:

1. Odvodzovaním – vznikaj odvodené slová:

Slovotvornými predponami (do, na, nad, o, ob, od, po, pod, vy, s/z)

vyletieť výlet, vyletený, výletníci

základné slovo

slovotvorná prepona

Slovotvornými príponami – podstatné mená (-teľ, -ník, -ista, -yňa, -ička, -ina)

prídavné mená (-ov, -in, -í, -ací, -ajší, -ený, -ový)

príslovky (-o, -e, -y)

Súčasne predponou aj príponou – náprstok

1. Skladaním – vnikajú zložené slová (časopis, zemeguľa, Lomidrevo)

1. Skracovaním – vznikajú skratky (hod. ; atď. ; ...)

značky (h, km, ml, ...)

iniciálové skratky (SND, ZŠ,...)

skratkové slová (TANAP, SĽUK)

akademické tituly – Ing., Bc., Mgr., MUDr., JUDr., PhD., PaedDr.,...

1. Spájaním – spájaním slov do viacslovných pomenovaní.

1. Priamo = združené pomenovania – Základná škola, triedna kniha, Olympijské hry

1. Nepriamo (obrazne) = frazeologická jednotka – patria sem:

– príslovia – Komu sa nelení tomu sa zelení

– porekadlá – Akoby hrach o stenu hádzal

– pranostiky – Svätá Barbora ťahá sane do dvora

– prirovnania – Usmieva sa ako slniečko

1. Prenášaním významu slovvzniká:

– metafora – háčiky vrán

– personifikácia – jeseň prišla

– metonymia – kúpil som si Elán

– prirovnanie – topí sa ako ľad

1. Preberaním cudzích slov – hardvér, nóbl, ...

Rečnícky štýl

Rétorika – je náuka o rečníctve a rečníckom umení

– zaoberá sa slovným vyjadrovaním, skladbou a prednesom reči pred poslucháčmi

– zaoberá sa aj rečníckou praxou, osobnosťou rétora

– základom pojmu je grécke slovo rhesis = reč

Prívet, slávnostný prejav, prejav na konferencií, diskusný príspevok = útvary rečníckeho štýlu

– rečnícky štýl volíme vtedy, ak chceme vyvolať slávnostnú atmosféru, komentovať významné udalosti, propagovať nejakú udalosť atď.

Jazykové prostriedky: všeobecné zrozumiteľné termíny, obrazné pomenovania, citáty, rečnícke otázky, zvolacie vety a uplatňujeme prozodických vlastností reči a neverbálnu komunikáciu (mimika, gestikulácia, oblečenie)

Zvuková stránka reči

Prozodické (zvukové) vlastnosti reči

K týmto vlastnostiam patria:

Prízvuk

– výraznejšie vyslovenie slabiky. V slovenčine je prízvuk zvyčajne na prvej slabike slova: myš, povraz, nažive. Prízvuk na prvej slabike je hlavný slovný prízvuk.

Z jednoslabičných slov sú neprízvučné:
• tvary slovesa byť – som, si, je, sme, ste, sú, bol
• tvary zámen – mi, ti, si, mu, jej, ma, ťa, sa, ho, ju, nám, vám, im, nás, vás, ich
(tvary slovesa a krátke tvary zámen vyslovujeme spolu s predchádzajúcim slovom: ja_som, Dunaj_je, išla by_ho hľadať)
• spojky – a, i, aj, že, keď
• častice – by, až, len, či
(jednoslabičné spojky a častice vyslovujeme spolu s nasledujúcim slovom: a_to bol môj braček)

– Ak sa stretne viac neprízvučných slov vedľa seba, prvé z nich sa vysloví prízvučne (koľko si_už ľudí, išla by_ho hľadať)

Dôraz (vetný prízvuk)

– s dôrazom vo vete vyslovujeme významovo najdôležitejšie slovo vo vete

– v pokojnej reči je dôraz na poslednom slove vo vete
Otec kúpil synovi drahé auto.
Otec kúpil synovi drahé auto.

Prestávka

– prerušenie prúdu reči na istý čas

– v slovenčine rozoznávame: 
a) prirodzenú prestávku (fyziologickú) – je vyvolaná potrebou nadýchnuť sa
b) významovú prestávku (sémantickú) – na hranici viet kde sa nachádza: !?., pri čiarke vo vete...

– kratšia prestávka sa zaznačuje grafickým znamienkom: /

– dlhšia prestávka sa zaznačuje grafickým znamienkom: //

Melódia

– zvukový priebeh vety

– v slovenčine máme:
a) klesavá melódia
– nachádza sa v oznamovacích vetách (Ďakujem.), v rozkazovacích vetách (Vyberte si!), zvolacích a v opytovacích vetách doplňovacích: začínajúcich opytovacím zámenom (Kto rozbil okno?)
b) stúpavá melódia

– nachádza sa v opytovacích vetách zisťovacích, odpovedáme na ne slovami áno/nie (Rozbil si okno?)

1. c) polostúpavá melódia
   – nachádza sa vo vetách alebo medzi vetami, kde je prestávka, alebo v prerušených vetách, naznačuje, že informácia bude pokračovať (Nech sa páči, tu je jedálny lístok. Vravel som...)

Tempo reči
– je rýchlosť, ktorou vyslovujeme slabiky, slová, vety, celé ústne prejavy

Sila hlasu
– vyjadruje vzťah hovoriaceho k obsahu reči, k situácii a k adresátovi (počúvajúcemu)

– závisí od prostredia a vzdialenosti medzi komunikujúcimi

Zvuková stránka jazyka a pravopis.

– vybrané slová, písanie malých a veľkých písmen, rozdeľovanie slov nájdeš v: Prehľad SJL – str. 12, 13, 14,15, 16 a Zbierka testov prehľad gramatiky

L – lyko, lysý, lýtko, lyžica, plyn, plytký, splývať, lyže, pomaly, plyš, blýskať sa, vzlykať, lýra, lyrika, lýceum, oplývať, plynúť, splývať, zlyhať, lysina

Hlásky

• samohlásky: krátke – a, e, ä, i/y, o, u

dlhé – á, é, í/ý, ó, ú

• dvojhlásky: ia, ie, iu, ô
• spoluhlásky: z hľadiska pravopisu

tvrdé: d, t, n, l, g, k, h, ch

mäkké: ď, ť, ň, ľ, dž, č, ž, š, dz, c, j

obojaké: b, p, m, v, r, z, s, f

podľa znelosti

párové znelé: b, d, ď, dz, dŽ, g, h, z, ž, v

párové neznelé: p, t, ť, c, č, k, ch, s, š, f

nepárové zvučné: m, n, ň, l, ľ, r, j

slabičné: l, ĺ, r, ŕ

Spodobovanie nastáva:

– na konci slova pred prestávkou: Poď!

– vnútri slova v predpone: rozkázať, pred príponou: Jožko.

– na hraniciach slov pri splývavej výslovnosti: Výťah stojí.

Pravidlo o rytmickom krátení:

V slovenčine nesmú za sebou nasledovať dlhé slabiky: múdry, biely.

Je však niekoľko výnimiek: básní, tŕnie, zmúdrieš, niečí, párkrát.

V slovenskom jazyku nemôžu za sebou nasledovať dve dlhé slabiky. Ak by takýto prípad mal nastať, príponová slabika sa kráti. Príklad: prácam, horárňam, sviecach, miestam, múdry, biely

Výnimky z pravidla o rytmickom krátení

Podstatné mená

1. G plurálu – vzor žena ( prvý z dvojtvarov- z húžiev/z húžev, od výhier/výher )

– vzor dlaň a kosť ( z básní, z piesní )

– vzoru mesto ( od pádiel )

1. vzor vysvedčenie– podst. mená typu lístie, prútie ( skálie, siatie )
2. v slovách s príponami –iar, -iareň ( bieliareň, míliar, triediareň )

Prídavné mená

vzoru páví ( diviačí, líščí, motýlí)

V živočíšnych prídavných menách utvorených z podstatných mien zakončených v N singuláru na –ák a – ík sa predchádzajúca slabika skracuje ( chrobák-chrobáčí )

ZámenáČí s predponami nie-, bár-, bárs- ( niečí, bárčí, bársčí )

ČíslovkySo slovným základom- krát, s prídavným menom násobný a s príslovkou násobne, napr. tisíckrát, viackrát, viacnásobne

Slovesá

1. typu zmúdrieť a chválieť, napr. zdúpnieť, vytriezvieť
2. tvary slovies osoby plurálu prít. času s príponou- ia po predchádzajúcej dlhej slabike, napr. chvália, ľúbia, pália
3. prechodníky utvorené príponou –iac, napr. chváliac, ľúbiac
4. činné príčastia utvorené príponou-iaci, chváliaci, ľúbiaci
5. minulé činné príčastia slovies s príponou –vší s predchádzajúcou dvojhláskou -ia-, usmiavší, vyliavší

Predpony

ná-, sú-, zá-

Sú vždy dlhé, napr. nátierka, zámienka, súčiastka

Cudzie slová

V slovách cudzieho pôvodu sa zachováva ich pôvodná výslovnosť a pôvodný pravopis:

– slabiky de, te, ne, le, di, ti ni, li vyslovujeme tvrdo: televízia, nervozita;

– po mäkkých spoluhláskach môže byť i: citát, ale aj y: cylinder;

– po tvrdých spoluhláskach môže byť i: gitara, ale aj y: hygiena;

– po obojakých spoluhláskach môže byť i: birmovka, ale aj y: rytier.

Písmo a Interpunkčné znamienka

• Písmo je sústava grafických znakov, ktorou sa zaznamenáva jazyková prejav.
• Slovenčina používa písmená latinského pôvodu – latinku, ktorá bola doplnená o diakritické znamienka: dĺžeň, mäkčeň, dve bodky a vokáň.
• Písmo obsahuje aj rozdeľovacie (interpunkčné) znamienka:

bodka . čiarka , apostrof ` spojovník – dvojbodka : výkričník !

otáznik ? úvodzovky „“ pomlčka – lomka/ tri bodky ... zátvorky ( )

Úvodzovky v priamej reči:

„Vrátim sa skoro,“ povedal otec.

Mama zakričala: „Choď do obchodu!“

„Nič nepotrebujem,“ povedala , „všetko som si dnes kúpila.“

Pomlčka (–): staroba – choroba, 2005 – 2015, pri vypočítavaní jednotlivých bodov.

Spojovník (-): bielo-modrá, návštev-ník, v TANAP-e, Mária Rázusová-Martáková

Výklad

– slohový útvar, ktorý vysvetlí, objasní nejaký problém alebo jav

– pri vysvetľovaní sa používajú argumenty a príklady

– postup vysvetľovania môže byť:

1. a) induktívny – najprv sa uvádzajú fakty a príklady, potom sa vyvodia závery a poučenia
2. b) deduktívny – najprv sa vyvodí poučka, ktorá sa potom vysvetľuje a dokladá príkladmi

Rozlišujeme:

1. a) populárny – v učebniciach, populárno-náučnej literatúre
2. b) vedecký – v odborných časopisoch, odborných dielach

– ústny prejav sa nazýva prednáška, výklad v písomnej podobe sa nazýva článok

– výklad sa člení na úvod, jadro a záver.

– vo výklade sa uplatňuje výkladový slohový postup

Znaky výkladového slohového postupu:

• Logická stavba a zložitá štruktúra,
• Vysvetľovanie, uvádzanie príkladov, dôkazov,
• Silná súdržnosť jednotlivých odsekov i celého textu.

Z jazykových prostriedkov sa vo výklade využívaj:

• plnovýznamové slov,
• odborné termíny,
• slová cudzieho pôvodu,
• jednoduché podraďovacie súvetia i zložené súvetia.

Výklad sa vyznačuje – neosobnosťou, objektívnosťou.

Úvaha

– Štylistický tvar, v ktorom sa autor zamýšľa nad mravnými, spoločenskými, vedeckými alebo umeleckými problémami

– v úvahe sa uplatňuje výkladových slohový postup – vysvetľuje sa nejaký jav, vysvetľujú a zdôvodňujú sa názory

– úvaha vyjadruje predovšetkým subjektívny postoj autora a nekladie si za cieľ podať úplné a odborné poučenie o téme.

Jazykové prostriedky:

• Nepriame pomenovania
• Citovo zafarbené – expresívne slová
• Synonymá a antonymá
• Častice i citoslovcia
• Všetky druhy viet podľa obsahu (oznamovacie, želacie, rozkazovacie, opytovacie...)
• Výroky a citáty

Rozdiel medzi výkladom a úvahou:

Výklad	Úvaha
– v náučnom štýle (učebnice, odborné časopisy, populárno-náučná literatúra)	– v umeleckom štýle (aforizmy, príslovia, lyrická poézia, úvahy postáv, rozprávača...); – v publicistickom štýle (v komentári); – v náučnom štýle (recenzia, posudok)
– neosobný, objektívny	– osobný, subjektívny postoj autora na problém
– používajú sa internacionalizmy, odborné termíny, prevažujú podraďovacie súvetia, oznamovacie vety	– autor sa snaží upútať čitateľa bohatstvom slovnej zásoby, využíva umelecké prostriedky (epiteton, metafora, personifikácia, opakovanie výrazu alebo rovnakého typu viet a pod.)