Vývin jazyka

Vývin jazyka

Dnešné európske a niektoré ázijské jazyky sa vyvinuli zo spoločného základu, ktorý sa nazýva indoeurópsky prajazyk.

Ďalším vývinom sa z indoeurópskeho prajazyka vytvorili skupiny indoeurópskych jazykov:

1. indoiránska skupina
2. arménsky jazyk
3. grécky jazyk
4. albánsky jazyk
5. italické jazyky (románske jazyky: rumunčina, taliančina, portugalčina)
6. keltské jazyky
7. germánske jazyky (nemčina, angličtina, dánčina) a škandinávske jazyky (švédčina, fínčina)
8. baltské jazyky (litovčina, lotyščina, staropruština)
9. slovanské jazyky
10. vymreté jazyky

Praslovančina – slúžila predkom dnešných Slovanov ako dorozumievací nástroj v pôvodnej vlasti Zakarpatí do konca 8 storočia.
Národným jazykom Slovákov, ktorý sa začal formovať už medzi 5. a 9. stor. sa stala tzv. stará slovenčina.

Dôležitým medzníkom vo vývine nášho jazyka bolo veľkomoravské obdobie, keď bratia Cyril a Metod v r. 863 priniesli na naše územie staroslovienčinu, prvý slovanský spisovný jazyk.

Cyril a Metod zostavili prvý slovanský spisovný jazyk a tiež písmo nazývané hlaholika, ktoré žiaci zjednodušili a nazvali cyrilika. Po rozpade Veľkej Moravy nastali nepriaznivé podmienky pre vývin jazyka, ktoré pretrvávali aj v 11. a 12. storočí. Vznikol uhorský štát, v ktorom sa začala používať latinčina.
V 15. storočí prenikla na naše územie čeština, kt. sa používala predovšetkým v úradnom styku. Na SR sa písalo po latinsky i česky, ale hovorilo sa domácim slovenským jazykom.

V 16. a 17. stor. boli na západnom Slovensku dobré podmienky na vznik jazyka, ktoré nazývame kultúrnou západnou slovenčinou. V strednom Slovensku kultúrna stredná slovenčina. S pokusmi kodifikovať slovenčinu sa stretávame už v polovici 18. storočia:

1. bernolákovské obdobie = v pol. 18 storočia sa o kodifikáciu spisovnej slovenčiny pokúsil Jozef Ignác Bajza. Nevyšlo mu to.
   Historický pokus uskutočnil Anton Bernolák- vzal kultúrnu západoslovenčinu (diela Grammatica slavica, slowár slowenskí, česko-latinsko-nemecko-uherský)
2. štúrovské obdobie = obdobie 30. a 40. rokov 19 stor. o zavedení strednej slovenčiny za spisovný jazyk sa rozhodlo 14. februára 1843. Štúr kodifikoval spisovnú slovenčinu v diele Náuka reči slovenskej. Napriek námietkam sa spisovná slovenčina začala používať.

V r. 1851 sa stretli Štúr, Hurban, Hodžaa, Palárik a Hattala a uzavreli dohodu o zavedení jednotnej podoby spisovného jazyka. Dielom je Krátka mluvnica slovenská kt. je základom kodifikovanej prijatj slovenčiny.

Hneď na začiatku 20 stor. vydal Samo Czambel Rukoväť spisovnej reči slovenskej, kt. sa satala všeobecne prijímanou a uznávanou kodifikačnou príručkou slovenského jazyka. Ďalším významný jazykovedcom bol Jozef Škultéty (riešil kodifikačné otázky v dielach Czambela).

Po vzniku Česko-slovenskej republiky v roku 1918 prevzala spisovná slovenčina na seba úlohy štátneho, úradného a vyučovacieho jazyka. Vyšli aj prvé Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré vydala Matica Slovenská v Turčianskom sv. Martine.

Vznik časopisu Slovenská reč (vedúci redaktor Henrich Bartek). Po r. 1945 nastal kontakt slovenčiny s ruštinou, slovenčiny s angličtinou a inými jazykmi, čiže jej internacionalizácia.. Veľký význam mala pravopisná reforma, kt. súvisela s vydaním nových Pravidiel slovenského pravopisu.

Kodifikačnú líniu slovenčiny završuje zákon NR SR o štátnom jazyku (prijatý 15.11.1995),ktorý plní funkciu úradného jazyka pre Slovákov a národnostných menšín na Slovensku.