Prejav – jazykové prostriedky

Základné jazykové prostriedky prejavu

Niektoré prejavy kladú dôraz iba na jazykovú zložku (príležitostné a slávnostné prejavy), v iných sa zasa výrazne uplatňujú mimojazykové vyjadrovacie prostriedky (napr. v prednáškach).

Dôležitým pre výber jazykových prostriedkov je nielen spracúvaná téma, ale aj adresát prejavu a v dôsledku toho aj samotná forma (typ) prejavu. Jazykové prostriedky sa potom delia na expresívne prvky (vykopnúť) a nocionálne prvky (prepustiť).

Z pohľadu inventára základných rečníckych prostriedkov sa tieto delia na abstraktné a konkrétne.

V prípade abstraktných sa vypúšťajú osobitosti a odlišnosti, aby sa zistili všeobecné a základné vlastnosti javu. Čím širšie a heterogénnejšie je poslucháčstvo, tým abstraktnejší musí byť rečnícky prejav, aby mu čo najlepšie a čo najviac ľudí z publika rozumelo.

Rečník sám musí odhadnúť, do akej miery smie byť konkrétny a do akej musí byť abstraktný (napr. použitie číselného údaja - od presného čísla, až po maximálne zaokrúhlenie napr. V Iraku zahynulo už 3852 ľudí. V Iraku už zomrelo takmer 4000 ľudí a toto číslo každým dňom stúpa.)

Základné jazykové prostriedky

Metafora - v umeleckých textoch sa využíva ako estetizujúci prostriedok a vo vecných ako prostriedok názornosti (konkretizuje sa). Rečnícky štýl však neznesie príliš obrazné metafory.

Kondenzované syntaktické konštrukcie - prechodníky, príčastia, väzby s neurčitkom, alebo slovesným podstatným menom (neexplikujú sa v nich všetky gramatické kategórie). Žiadal som o spojenie (namiesto: Žiadal som, aby...), Odchádzajúc od nej (Keď som od nej odchádzal...). Kondenzované konštrukcie sú abstraktnejšie, viacvýznamové.

Všeobecná zrozumiteľnosť textu - používať slovnú zásobu, ktorú adresát s primeraným vzdelaním ovláda

Spisovná norma - vyjadrovať sa spisovne a zrozumiteľne. Používanie nespisovných prostriedkov (bez funkcie v prejave) je znakom nekultúrnosti a nevzdelanosti človeka, neúcta k poslucháčom. Za nespisovné sa v tomto prípade považujú aj rozličné nárečové, archaické a familiárne slová. Podobne je to aj s nefunkčne zapojenými archaizmami a historizmami, biblizmami, či poetizmami.

Cudzie a prevzaté slová majú veľkú frekvenciu najmäú vo vedeckých prednáškach príslučšných vedných oblastí, v ktorých je adresát na primeranej vedeckej úrovni. V textoch určených pre širšie publikum spôosbujú nezrozumiteľnosť a nevnímateľnosť prejavu.

Skratky, značky, vzorce - odborné špecifiká, možné použiť len v odbornom štýle

Falošné kontaminácie - falošné kríženie väzieb vo vete (správne: nerozumiem tomu, nechápem to - krížením nesprávne nerozumiem to, nechápem tomu)

zeugma - násilná elipsa, ktorá vzniká spolu s prílišnou snahou o skrátenie konštrukcie (správne - byť niekomu vďačný a byť pyšný naňho - nesprávne: byť vďačný a pyšný na niekoho)

Parentéza - vsuvka, pohľad na výpoveď alebo stručný komentár k výpovedi

Exkurz - odbočka, v ktorej sa vysvetlí vec, alebo jav súvisiaci s témou základného textu. Ak sa rečník púšťa do dlhšieho exkurzu, musí na to poslucháčov upozorniť

Rektifikácia - takisto "návrat dozadu", rečník popri skutočnom prejave vykonáva istú revíziu toho, čo povedal, teda kontroluje svoju reč spätne, dozadu. Možnosť korigovať to, čo už povedal.

Elipsa - chýba najmenej závažné slovo (Vojak Durida - prvý!)

Apoziopéza - chýba vrcholové, jadrové "najsilnejšie" slovo (Najskôr ju vzal za ruku a potom...)

Proziopéza - chýba začiatok vety, alebo slova (Pozerám sa jej do očí. ....Azda ona? ..prečo nie!)

Situačnosť - vždy sa prejav uskutočňuje v konkrétnom čase, v konkrétnom prostredí, za osobnej prítomnosti hovoriaceho a počúvajúceho. Situačnosť je daná aj prítomnosťou adresáta. Reč má rámec prítomného času.

Rekvizity - scéna rečníckeho prejavu, veci vôkol rečníka, ktoré môže využiť - rečnícky pult, mikrofón, katedra, tabuľa, svietidlá, obloky, dvere, obrazy, všetko čo ho obklopuje môže pri svojom prejave správne využiť. Môže použiť potom len deiktické slov (ten, tá, taký, toľko..)

Špecifické rečnícke jazykové prostriedky (rečnícke figúry)

Každý rečník hľadá spôsob ako presvedčivo vyjadriť svoje myšlienky zoči-voči poslucháčovi. Rečník chce adresáta ovplyvniť, chce, aby mu adresát dôveroval a uveril. Na to môže byužívať aj špecifické rečnícke jazykové prostriedky:

1. Opakovanie jazykového prvku (slová, slovné spojenia, vety aj súvetia) - stupňovanie výrazu. Najviac upúta prvé opakovanie, tretí a ďalšie stupne už strácajú na dôraze. Zdvojením sa stimuluje, podnecuje a provokuje poslucháčova pozornosť.

Spôsoby opakovania:

anafora - opakovanie toho istého zvratu na začiatkoch viet

epifora - opakovanie toho istého zvratu na konci viet

epizeuxa - opakovanie toho istého zvratu vo vnútri vety

epanastrofa (paligólia) - ak sa koniec jednej vety opakuje na začiatku vety nasledujúcej.

epanalepsa - to isté slovo na začiatku vety dvakrát za sebou, alebo v opakovaní rovnakého základu - Písať nepíše..)

anadiplóza - opakovanie posledného slova výpovede ako prvého slova výpovede novej

kyklos - ak sa úvodné slovo vo vete objavuje aj v závere tej istej vety (Mier, chceme iba mier!)

diafora - fiktívny dialóg rečníka, opakovanie toho istého slova (Dokázali by sme to pochopiť? Dokázali...), osobitným typom je anakláza (vystriedanie kvantity, alebo dôrazu)

triáda (triplikácia) - ak sa v konštrukcii bezo zmeny opakujú 3 slová, alebo vety

symploka - spojenie viacerých rétorických opakovacích figúr v jednej vete, alebo súvetí (napr. anaforu a epiforu - Kto to pochopí? Nik. Kto im vráti životy? Nik.)

tautológia (dilógia) - opakovanie toho istého slova aj v gramaticky odlišnej alebo slovotvornej podobe (sama - samučičká, tichý - tichučký, jeden jediný, láska lásku nestratí)

pleonazmus - opakovacia synonymická figúra, v ktorej sa veci pomenúvajú z rozličných hľadísk, vzniká hromadením synoným (Bol statočný, čestný, férový...).

Ak sa všetky výrazy nakoniec zhrnú pod jediný nadradený výraz - akumulácia (Prišla moja sestra, mama, synovec, otec, druhá sestra - prišla celá rodina). Syntéza.

regresia - opak akumulácie, analýza. Volíme si opačný postup - od celku k častiam

polyptoton - opakovanie toho istého slova v inej gramatickej forme

epiploka - spôsob úzkeho nadviazania na predchádzajúci útvar alebo text (slovo končiace jednu vetu, začína vetu ďalšiu. (Nevedel, či ju naozaj ľúbi. Ľúbi, ale najviac na svete? Svet je predsa plný sŕdc, ako má to jeho srdce spoznať tú správnu...)

1. Ďalšie rečnícke figúry

enumerácia (amplifikácia) - v rade za sebou sa vymenúvajú veci, vlastnosti, alebo deje (v gramatike sa táto figúra nazýva viacnásobný vetný člen). Môže tu vznikať asyndetické (bezspojkové priraďovanie), polysyndetické (pred každým členom spojka) až po bezpríznakové pripájanie (celý rad má bezspojkové pripájanie, len posledný člen je pripojený spojkou). Spojky aj, i popri funkcii pripájať majú aj funkciu zdôrazňovať.

(Zo smrekov padal sneh aj šišky.)

perisológia - hromadenie antonymických výrazov (viac-menej, ako áno-ako nie)

hendiadys - opisná figúra, ktorá sa skladá z dvoch synoným, najčastejšie podstatných mien, na sugestívne pôsobenie výrazu (šťastné a veselé), ešte poetickejší je hediadys, v ktorom má prvé synonymum formu atribútu a druhé subjektu (vôňa a jar - voňavá jar, žiarivý úsmev)

chiazmus - syntaktická opakovacia figúra, ktorá funguje na princípe skríženého opakovania, akoby odzrkadľovanie dvoch členov v jednej konštrukcii (nejde o opakovanie rovnakých slov, ale slovných druhov) - Poznal ju dobre - zle odhadol situáciu.

epanodos - spiatočná cesta, opakovanie vety v obrátenom smere (Milujem teba len - len teba milujem).

trikolóra - trikrát za sebou sa opakuje rovnaká konštrukcia (ale s rôznymi slovami) - Pochopil, že mu rozumie, pochopil, že mu chýba, pochopil, že mu v srdci horí láska...)

perióda - zložené súvetie, v ktorom jednotlivé vety tvoria dvojpólovú, sémantický uzavretú výpoveď. Jedným pólom je premisa a druhým konklúzia, medzi nimi je intonačná ruptúra (perióda môže byť stúpajúca - konklúzia na záver, klesajúca - naopak, jednoduchá - dve podraďovacie súvetia a zložitá - viacero súvetí)

Ak nebudú vojny, ak pohlavné choroby zvýšia cenu lásky, ak sa boháči a žobráci zmenia na pracujúci ľud - nastúpi nová éra našej civilizácie.

antimetabola (vzájomná výmena) - rečnícka figúra na duchaplné zobrazenie protikladu, utvorená zlúčením syntaktického paralelizmu s lexikálnym chaizmom, teda opakovanie protikladných pojmov v dvoch rovnakých syntaktických konštrukciách, ale v obrátenom slovoslede (Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili. Tajomstvo života nie je v tom, aby sme robili to, čo máme radi, ale aby sme mali radi to, čo robíme. Gorgias)

rektifikácia - v chémii je to opakovaná destilácia, pri ktorej sa pri každom opakovaní produkty znova prečistia, zlepšia. V texte sa teda už predtým použitý výraz upraví, zlepší.

(Myslím, vlastne cítim, že existuje! Búrka v mojej duši, tá nezastaviteľná víchrica, vyhádzala všetok bordel, ktorý som tam odkladal...)

prolepsa (anticipácia) a prokatalepsa (predstih) - vysunutie časti výpovede, zdôraznenie tejto časti (Pozorovali ste už niekedy herečky-obláčky, ktoré hrajú vo filme na plátne neba? Pozorovali ste už niekedy na plátne neba film s herečkami-obláčkami?)

galicizmus - podobné, ibaže tu sa na čelo výpovede presunie agens (Bola to ona, kto miloval prírodu viac ako ja - namiesto: To ona milovala prírodu viac ako ja.)

sylepsa (stiahnutie, zhrnutie) - spôosob šetrenia slov a zároveň pútanie pozornosti na plnovýznamové a najzávažnejšie slová vo vete. Sylepsa môže byť gramatická (ak sa na jediné slovo viaže viacero výrazov, tu pozor na zeugmu) aj sémantická (na viacero výrazov sa vzťahuje jediná plnovýznamová jednotka. Umožňuje stiahnuť a zhustiť vetu. (Najprv strieľali do Iračanov, potom aj do vlastných).

Treba od nej odlišovať elipsu (vtedy sa vypúšťa len nezávažný výraz, ktorý vo vete nebol vôbec).

opozícia, opozitné konštrukcie - druhý člen je v obsahovom protiklade s prvým, sila opozície však nie je v rétorike vždy rovnako veľká. Ak rečník chce zdôrazniť druhú zložku výrazu, použije odporovaciu spojku. Jadrom opozitnej konštrukcie je potom táto časť.

(Jej slová mu vyznávali city, (no) jej oči mlčali.)

anapodoton (anantapodoton - bez odvety) - z korešpondujúcich spájacích výrazov sa uvedie len prvý, a to v prvej vete, zatiaľčo ten druhý sa vynechá.

(Ľúbil ju, nezhodli sa v názoroch. - vynechané ale)

1. Cudzie prvky

Cudzie prvky sú sugestívnym prostriedkom v rečníckom texte, slúži na jeho oživenie. Môžu to byť citáty, príslovia, porekadlá, apoftegmy (závažná životná múdrosť, napr. Murphyho zákony), gnómy (výrok z literárneho diela, vybraný z pôvodného kontextu a citovaný samostatne v kontexte novom - v prejave, vždy nutné uviesť pôvod), aforizmy (krátka výpoveď s ostrým postrehom ku skutočnosti, tzv. príslovie pre intelektuálov), maximy (maxima - aforizmus s trprkým obsahom), okrídlené výrazy (slzavé údolie, vešať hlavu...), slogan (pôovodne vojnový pokrik v Škótsku, dnes propagačné heslá).

Pri prvom použití cudzie prvky upútajú pozornosť, pri opakovanom už strácajú svoju silu.

Citát, alebo výrok v pôvodnine možno ponechať jedine v prípade, keď je predpoklad, že všetci prítomní ovládajú daný jazyk.

Emfatické rečnícke prostriedky

Aby bolo vystúpenie rečníka autentické a presvedčivé, musí obsah svojho prejavu úprimne prežívať. Počas vystúpenia pôsobí smerom k adresátovi, aj smerom k sebe. Takto sa rečník môže dostať do vnútorného citového pohnutia, emfázy. Nie v každom prejave je však možné dať najavo svoje pohnutie. Forma prostriedkov na vyjadrovanie emfézy má však podobu jazykovo neorganizovaných prvkov. Patrí sem:

exklamácia (zvolanie) - výraz radosti, šťastia, alebo smútku, odporu, silného nesúhlasu. Symbióza syntaktických prvkov s intonačnými. Často mieri k slávnostnej apostrofe, alebo výzve. (Vysvieťme okná duše nádejou!)

deprekácia - zvolanie vo forme prosby, apel etického charakteru, zvolanie v snahe o vzbudenie súcitu (Pozrime na ten náš ľud, v akom bol položení do terajších čias! Štúr)

Rovnako ako exklamácia je tiež expresívne, až emocionálne zvolanie.

(Chlapec stratil nielen mamu, otca a súrodencov, ale aj obe ruky!)

rečnícka otázka - vzniká v kontexte, obyčajne znamená vyvrcholenie výpovede. Už samotná otázka skrýva odpoveď a rečník ju použije len vtedy, keď vyplynie z toho, čo už povedal. Nekladie sa preto, aby sa niečo zistilo, aby si na ňu rečník vzápätí odpovedal, ale aby to jednoducho oznámil afirmatívne, s pridaním odtienku expresívnosti. Nevyslovená odpoveď na danú rečnícku otázku musí byť jednoznačná (Necháme lesy v súkromnom vlastníctve. Nech sa majitelia starajú. Plaťme za prechod lesom. Starajme sa o seba. Aj oni sa budú. Drevo v zahraničí ide na dračku. Spáchame túto hromadnú samovraždu?)

Rečnícka otázka je rámcovaná pauzami a jej údernosť sa ešte viac zosilní pridaním oslovenia adresáta, prípadne opakovaním jej jadra. Sila rečníckej otázky pokračuje v texte, keď adresát zistí, že autor prejavu na ňu neodpovedal.

Od rečníckych otázok je nutné odlišovať stimulatívne a titulkové otázky, ktoré si rečník kladie nahlas v texte na tých miestach, kde sa chystá problém zhrnúť, alebo oživiť pozornosť poslucháča.

rečnícka odpoveď - úzko súvisí s rečníckou otázkou, ak ju rečník vytvorí formou očakávania odpovede a vzápätí si na ňu zodpovie sám.

(Čo ukončí vojnu? Dostatok nových zákaziek pre stagnujúce firmy.)

apostrofa - odvrátenie sa (v antike od zboru sudcov k odporcovi), od adresáta k neprítomnému adresátovi, neživej veci, múze, animimizovanej alebo personifikovanej veci. Využíva sa aj pri následnej citácii, alebo parafráze cudzieho výroku.

(Eva, odsudzujú Ťa, že si zjedla jablko a boli sme vyhnaní z raja, ale ja Ti ďakujem, bez zahryznutia do šťavnatého jablka každý deň by sa mi deň ani nerátal. My ľudia potrebujeme šťavu do života, túžby aj ich nenaplnenie, potrebujeme cítiť, že môžeme dosiahnuť ešte väčšiu dokonalosť. V raji by sme už dávno zomreli od nudy.)

gramatická disolúcia - rozpad, rozklad výrazu, strácanie schopnosti presne sformulovať svoje výroky, v pádovo správnej prípone a alebo v správnej osobe, no môže sa to využívať aj zámerne (Neveríme im! je slabšie ako Neveriť im!

- emfáza sa v tomto prípade dosahuje aj vypúšťaním príznaku dokonavosti (Nezabúdajte - nedok. je dôraznejšie ako Nezabudnite! - dok.)

gnómický čas - všeobecný, neobmedzený, historický prézent môže rečník použiť, keď rozpráva príhodu, prézent sa môže použiť na vyjadrenie budúceho času, v texte je gnómickým a chudobnejším jednotné číslo (citovo bezpríznakovejšie je množné) a p.

(Od tejto chvíle konám vždy tak, ako cítim).

prerušenie vety - vonkajší znak emfázy, vytvorený osamostatneným vetným členom, ktorý môže byť predsunutý (protéza), v obrátenom slovoslede (inverzia) alebo použitím dvoch zdôrazňujúcich výrazov za sebou (geminácia).

explikácia - spôsob vyjadrenia emfázy, keď vyjmeme niektorý gramatický význam slovesa (napr. v slovenčine osobu nevyjadríme iba tvarom slovesa: milujem, ale aj vyňatím tejto osoby: ja milujem)

Názorné rečnícke prostriedky

Názornosť je dôležitou zložkou každého ústneho prejavu, pretože adresát nemá možnosť dirigovať tempo, ani vracať sa späť, ak niečomu neporozumel. Preto je dôležité pracovať aj s rozličnými rekvizitami a pomôckami.

príklad - základný prostriedok, ktorý slúži na zjednodušený obraz vysvetľovanej veci. Najbežnejším príkladom je porovnanie. Porovnanie niekoľkých vecí, alebo porovnanie neznámej veci so známou. Názornosť sa stupňuje aj pri zaokrúhľovaní čísel.

(spôsoby porovnávania: paralela, antitéza, prístavok, pomocou spojok)

anekdota - pôvodne malo význam nevydaného krátkeho rozprávania (byzantský historik Prokopius, keď vydal príhody zo života cisára Justiniána I.) Každá anekdota má expozíciu a prekvapujúci, vtipný záver. Rozprávač musí predstierať naivného človeka, ktorý expozícii absolútne verí. Anekdoty zosmiešňujú a kritizujú niektoré negatívne vlastnosti. Autor tým môže prejav oživiť.

bájka - alegorické rozprávanie, v ktorom vystupujú najmä personifikované zvieratá, alebo veci

parabola - rozšírené prirovnanie, má vážnejší ráz, sú alegorické, je v nej skryté ponaučenie, najčastejšie sa prevzala z biblie, preto sa niekedy nazýva aj podobenstvo.

osobný zážitok - jeho sila je v autenticite a podobne je to aj s uvedením príkladu z udalosti, o ktorej autor prejavu čítal, počul, bol svedkom...

metonymia - ak v reči namiesto pomenovania vlastného pojmu uplatníme pomenovanie príbuzného, alebo asociovaného pojmu, zvýrazní sa tak tá zložka, ktorou sa pojmy prekrývajú (často časť zastupuje celok - Hnedooká iracká dievčina....)

metalepsia - výmena, zámena slov, keď namiesto pomenovania výsledku deja sa použije pomenovanie nástroja (Krásne skosená lúka = skvelá kosa!)

adynaton - zobrazenie nemožného, opis pojmu vôbec nie (napr. slon sa neprechá cez ucho ihly), sú absurdné opisy, pomocou ktorých môže prednášateľ názorne demonštrovať nemožnosť.

antonomázia - prezývka, opisné premenovanie, kedy sa nahradí charakterizačný výraz jedným slovom, menom kohosi všeobecne známeho (najmä z bájí, biblie, z literatúry..). Zdôrazňujú sa ňou hlavné črty opisovaného človeka.

apoftegma - rečnícka figúra, ktorá názorne vplýva na adresáta krátkym výrokom, aby ho presvedčila o správnosti záverov rečníka. Apoftegma je výraz typu poznaj sám seba, ktorým sa rečník obracia na adresáta, aby adresát posudzoval veci zo svojho hľadiska.

Všetky prostriedky názornosti prejav trochu "sprimitívňujú".

ďalšie: synekdocha, metafora, hyperbola, alúzia (narážka), faktografické údaje

Dramatické rečnícke prostriedky

Rečnícky prejav je v istom zmysle divadelným prejavom. Príťažlivým ho preto robia aj "divadelné" prvky - gestikulácia, mimika, hlasové atrakcie, ale aj stavba textu.

Vo verbálnom texte sa pritom jedná o gradáciu (klimax a antiklimax), antitézu (postavenie dvoch protikladov proti sebe), zreťazenie (súčet logických súdov).

Jedným z najnapínavejších prvkov ústneho prejavu je prestávka v reči (sustencia - neočakávané prerušenie výpovede, ktorá po prerušení nadobudne opačný význam, návestie - do textu zámerne vsunutá replika, ktorou sa má vzbudiť pozornosť, dubitácia - dramatizujúca otázka vo chvíli, keď rečník predstiera bezradnosť a volá na pomoc adresáta).

Patria sem aj rôzne odklony od zaužívaného slovosledu, stupňujúce sa pomenovanie tej istej veci (inkrement) a ďalšie prostriedky.

Ozdobné rečnícke prostriedky

Zaraďujeme sem napríklad:

epitetá constans (zaužívané epitetá, napr. modré nebo)

synonymá (významovo podobné slová)

oxymoron (spojenie protikladných výrazov)

paradox (protirečivé spojenie)

metatéza (prešmykovanie, napr. Vika mi kýva)

paronomázia (slovná hra v zmene slovosledu - Skúpi dvakrát kúpi)

kalambur (slovná hračka zložená na hláskovej zhode Kat Kamila popravil Katka milá nemá síl)

eufemizmus (zjemňujúce slovo)

digresia (odbočenie od textu)

slovosledná inverzia