Morfológia – tvaroslovie

Morfológia – tvaroslovie

• náuka, kt. sa zaoberá slovnými druhmi, spôsobmi tvorenia tvarov, gramatickými kategóriami slov

morfologické kategórie:

1. menné:

• rod – mužský, ženský, stredný
• číslo – jednotné (singulár), množné (plurál)
• pád – nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál

1. slovesné:

• osoba – osoba – ja (sg.) my (pl.) 

  2. osoba – ty (sg.) vy (pl.)

  3. osoba – on, ona, ono (sg.) oni, ony (pl.)

• číslo –jednotné (sg.), množné (pl.)
• čas –prítomný, minulý, budúci
• spôsob –oznamovací, rozkazovací, podmieňovací
• vid –dokonavý (vyjadruje ukončený, ohraničený dej, napr. zašije) 

nedokonavý (vyjadruje neukončený, neohraničený dej, napr. šije) !!pomôcka: ak existuje „ budem + infinitív“ = nedokonavý vid

• slovesný rod –činný (podmet vykonáva činnosť slovesa, pr. otec rúbe drevo) trpný (podmet nevykonáva činnosť slovesa, pr. drevo je rúbané)
  !!osoba a číslo, len pri niektorých slovesných tvaroch

SLOVNÉ DRUHY – delenie:

1. podľa významovosti
   • plnovýznamové: podstatné mená, prídavné mená, zámena, číslovky, slovesá, príslovky
     • môžu byť vetnými členmi
   • neplnovýznamové: predložky, spojky, častice, citoslovcia

• nemôžu byť vetnými členmi

1. podľa ohybnosti

• ohybné: podstatné mená, prídavné mená, zámena, číslovky, slovesá
  • majú gramatické kategórie
• neohybné: príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia

PODSTATNÉ MENÁ (SUBSTANTÍVA)

pomenúvajú živé organizmy – osoby, zvieratá, rastliny; veci, vlastnosti, deje a vnútorné stavy

• delenie I
  • všeobecné (pr. divadlo)
  • vlastné – všetky sú konkrétne (pr. Slovenské národné divadlo)
• delenie II
• konkrétne (pr. lavica)
• abstraktné (pr. rozum)
• delenie III (len mužský rod)
• životné (pr. žiak)
• neživotné (pr. slon)
• delenie IV
• pomnožné (pr. pľúca)
• hromadné (pr. lístie)
• latkové (pr. železo)

• gramatické kategórie – menné
• vzory podst. mien:
  • mužský rod: chlap, hrdina, dub, stroj, kuli (cudzie životné zak. na –i/í, -y, –e/é/ě, -ä, ö)
  • ženský rod: žena, ulica, dlaň, kosť, idea (slová cudzieho pôvodu al. prevzaté; N sg. –ea, -ya), gazdiná (podst. mená žens. rodu vytvorené od pomnožných podst. mien mužs. rodu zakončené na -á)
    • špeciálne skloňovanie – vzor pani, mať (dám pani učiteľke, vidím paniu)
      • stredný rod: mesto, srdce, vysvedčenie, dievča

PRÍDAVNÉ MENÁ (ADJEKTÍVA)

vyjadrujú vlastnosti a náležitosti alebo príslušnosť; bližšie určujú, podst. meno

• delenie:

1. vlastnostné (aký? aká? aké?)
   • akostné – pomenúvajú vlastnosť al. kvalitu
   • vzťahové – vyjadrujú vzťah al. pôvod, odvodené od substancie, nedá sa od nich vytvoriť opozitum
2. privlastňovacie (čí? čia? čie?) – vyjadrujú čí je alebo podľa koho/čoho sa nazýva
   • gramatické kategórie – menné
   • vzory príd. mien:
     • vlastnostné príd. mená: pekný, cudzí, páví
     • privlastňovacie príd. mená: matkin/otcov

• stupňovanie – vyjadrujeme ním mieru vlastností

• pravidelné
  1. stupeň + prípona
  2. stupeň + -ší/-ejší
  3. stupeň naj- + + -ší/-ejší
• nepravidelné: pekný, malý, veľký, dobrý, zlý
  • zajačí úmysel

príd. meno, vzťahové, vz. páví, sg., N/A

podst. meno, sg., mužs. r., vz. dub, N/A

ZÁMENÁ (PRONOMINÁ)

zastupujú ukazujú, odkazujú na alebo vymedzujú pomenovania, vlastnosti, činnosti, javy, stavy

• delenie:

1. osobné

• základné: ja, ty, on/ona/ono, my, vy, oni/ony, tebe/ti, mňa/ma, nás, im, jemu, jej
• privlastňovacie: môj, tvoj, jeho/jej, náš, váš, ich

1. zvratné

• základné: seba/sa, sebe/si
• privlastňovacie: svoj

1. ukazovacie (te-ové): ten, onen, tu, taký, toľko
2. opytovacie (k-ové, č-ové) – kto, čo, prečo, aký, kde
3. vymedzovacie (môžeme z nich vytvoriť opozitné dvojice: ten istý X iný, všade X nikde, všetci X nikto, ten ostý X iný, sám, samý, nikomu
4. neurčité (odvodené od opyt. zámen: kto –> niekto) – niekto, niečo, ktosi, dačo, niečí, nejako

• gramatické kategória – menné
• vzory zámen:
• osobné zámená – osobitné skloňovanie
• opytovacie zámená: pekný, cudzí
• privlastňovacie: môj
• neurčité –si: pekný, cudzí

ČÍSLOVKY (NUMERÁLIÁ)

vyjadrujú počet, poradie, opakovanie, rozmanitosť

• delenie I:
  • určité
  • neurčité
• delenie II:
  • základné: určité – jeden, štvrtina, dvadsaťštyri; neurčité – málo, mnoho, viac
  • radové: určité – tretí, siedmy; neurčité: niekoľký, hocikoľký, posledný
  • násobné: určité – trikrát, dvojnásobný, tri razy, trojmo, dvojitý; neurčité: viackrát, mnohonásobný, veľa ráz
  • skupinové: určité – dvojo, desatoro; neurčité – viacero
  • druhové: určité – trojaký, storako; neurčité – toľkoraký, mnohorako
    • vzory čísloviek:
      • samostatné skloňovanie – jeden, dva, tri, štyri
      • päť – 5-99
      • mesto – 100
      • s príponou –jeden – nesklonné
      • dub – milión
      • stroj – tisíc
      • žena – miliarda
      • cudzí – tisíci
      • pekný – miliónty
      • skupinové č. – nesklonné

SLOVESÁ (VERBÁ)

vyjadrujú deje alebo činnosti

• delenie
  1. plnovýznamové
     • činnostné (podmet vykonáva dej)
       • predmetové (viažu sa s predmetom vety)
         • prechodné (predmet je v bezpredložkovom akuzatíve): umývam riad
         • neprechodné (predmet je v inom ako bezpredložkovom akuzatíve): beží so psom
       • bezpredmetové (viažu sa s príslovkovým určením vo vete): beží domov
     • stavové (podmet je dejom zasiahnutý): oheň horí, kvet vonia

1. neplnovýznamové – pomocné (nevystihujú plný význam deja) – nachádza sa pri nich neurčitok

• modálne: môcť, smieť, chcieť, musieť, mať
• sponové: byť
• fázové: začať, začínať, ostať, ostávať (označujú začiatok al. koniec fázy)
• limitné: ísť, mať
  • gramatické kategória – slovesné
  • tvary slovies:
    1. podľa zloženia:
       • jednoduchý – jedno slovo (píšem, hrám)
       • zložený – viac slov (budem písať, mal by som hrať)
    2. podľa určitosti:
  • určitý – môžeme určiť gramatické kategórie
  • neurčitý – nemôžeme určiť gramatické kategórie
    • neurčitok – -ť
    • prechodník – -úc/-uc, -iac
    • príčastie
      • činné
        • prítomné – -úci, -uci, -iaci
        • minulé (dá sa vytvoriť len od nedokonavých slovies) -vší
      • trpné- -tý, -ný, -ený (vybratý)
    • slovesné podstatné meno – dá sa z neho utvoriť sloveso (chodenie)

príklad: Dnes ráno sneží – sloveso, plnovýznamové, činnostné, bezpredmetové, nezvratné, 3. os., sg., prít. čas, oznamovací spôsob, činný rod, nedokonavý vid; jednoduchý, určitý slovesný tvar

PRÍSLOVKY (ADVERBIÁ)

bližšie určujú miesto, čas, spôsob alebo príčinu (dôvod) konania deja

• rozdelenie:
  • miesto (hore, vľavo)
  • čas (zajtra, zrána)
  • spôsob (pekne, mäkko)
  • príčina (nato, nadarmo)
• stupňovanie – I., II., III. stupeň (len odvodené od akostných príd. mien): pravidelne, nepravidelne
• najčastejšie prípony: -e, -y, -o
• vytvorené od príd. mien –itý tvoria dvojtvary (horúčkovite/horúčkovito)
• spôsob písania: dovedna, osobitne al. dvojtvarmi
  • farby – dovedna aj osobitne (namodro/na modro)
  • strany – len dovedna (sprava, sčasti, zľava)

SPOJKY (KONJUNKCIE)

spájajú slová, vety v priraďovacích súvetiach a pripájajú vedľajšie vety v podraďovacích súvetiach

• delenie:
  1. priraďovacie – medzi rovnocennými vetami
     • zlučovacie
     • stupňovacie
     • vylučovacie
     • odporovacie
  2. podraďovacie – medzi nerovnocennými vetami (že, aby, ako, až, lebo, keď, ako, keby, len čo, a to, a tak)
• súvetie s VV podmetovou
• súvetie s VV prísudkovou
• súvetie s VV prívlastkovou
• súvetie s VV predmetovou
• súvetie s VV doplnkovou
• súvetie s VV príslovkovou
  1. spájacie výrazy (ktorý, aký, kto, čo, kde, čí)

ČASTICE (PARTIKULY)

podávateľ nimi nadväzuje na kontext al. na situáciu, a pritom vyjadruje svoj vzťah k vecnému obsahu výpovede

• rozdelenie:
  1. uvádzacie:
     • pripájacie (ale, a, i, ináč, len, no síce, nuž, ...)
     • pobádacie (bár, bodaj by, nože, čože, kiež, ...)
  2. vytyčovacie – bližšie určujú VĆ (asi, veru často)
• vysvetľovacie
• hodnotiace – hodnotí stav, pohybuje sa na osi áno <-> nie (možno, snáď)
• zdôrazňovacie
• tie, kt. sa vzťahujú na jeden vetný člen, nevydeľujeme čiarkou
• vo funkcii častíc sa môžu vyskytovať aj iné slovné druhy (aby, ktože, ...)

PREDLOŽKY (PREPOZÍCIE)

vyjadrujú smer, orientáciu, smer pôsobenia, vzťahy medzi osobami, zvieratami, vecami, javmi al. stavmi

• delenie I.:
  1. jednoduché – len jedna morféma (od, z, k, pre, ...) + historicky odvodené (proti, okrem, ...)
  2. odvodené a zložené
     • jednoslovné (spoza, niže, hore, začiatkom, počínajúc)
     • viacslovné (v súlade s, vzhľadom na)

• delenie II.:
  1. prvotné (primárne) – len v predložkovej funkcii
     • jednoduché: bez, cez, do, k medzi, nad, o, od, okrem, po, pre, pod, pri, prot, naproti, s, skrz, u, v, z, za
     • zložené
       • podvojné: ponad, popod, poza, popri, pomedzi, spred, spod, napred, vopred
       • potrojné: spopred, sponad, spopod, spomedzi

1. druhotné (sekundárne) – má aj inú ako predložkovú funkciu
   • jednoduché: blízko, dolu, hore, konca kraj, miesto, mimo, niže, kolo, dľa, prosto, prostred, stred, vyše: kvôli, namiesto, naprieč, napriek, v súlade s, v závislosti od, v oblasti

• vokalizácia – k predložkám k, s, v, z sa kvôli výslovnosti v niektorých prípadoch pridáva –o alebo – u

CITOSLOVCIA (INTERJEKCIE)

môžu zastupovať vetný člen – plniť funkciu vetného člena

• delenie I:
  1. vlastné (súvisia s javom a osobami): Urr, Úrzg, chvalabohu)
  2. zvukomalebné (tik-tak, Buch-buch)
• delenie II:
  1. prvotné – len citoslovcia
  2. odvodené (Čľup, vŕrzg)

PR.

To sa nám hádam len zazdalo.

zámeno zámeno častica častica sloveso; plnovýzn., činnost.,

ukaz. zakl. osobné vytyč. vytyč. predmetové,neprechodné,

str.rod bezrodové zvratné, .os., 3.os.sg, min.č.

sg, N plurál, D, MY ozn. spôsob, trpný rod dokonavý vid, určitý, jednoduchý tvar