Veľká epická próza – reťazový kompozičný postup

Veľká epická próza – reťazový kompozičný postup

1. Reťazová kompozícia

Reťazový kompozičný postup zachováva prirodzené časové, teda chronologické usporiadanie rozprávania príbehu. Často chýba hromadenie napätia (ktoré je charakteristické pre klasickú kompozičnú štruktúru). Takéto epické dielo (román, novela) často nemá zápletku, ani obrat. Jednotlivé kapitoly sú akoby príbehmi samy o sebe. Každý úsek je samostatný, časti spolu držia na základe postáv, miesta deja. Tieto príbehy sú akoby oká reťaze - samostatne nemôžu existovať, ale keď ich pospájame vytvoria reťaz alebo dokonalý obraz o hlavnom hrdinovi

Znaky:

• prstencová kompozícia
• je tu potlačená dejovosť
• jedna postava spája viaceré príhody a teda dej pozostáva z viacerých príhod
• udalosť vyvoláva ďalšiu udalosť
• výrazné postavenie má psychika postáv
• Dom v stráni, Jozef Mak

2. Lyrizácia štýlu epickej prózy

Využíva prostriedky a postupy lyriky, a to lyrizované opisy, personifikáciu, metafory, gradáciu, epiteton atď . Do popredia sa dostáva PSYCHIKA POSTÁV

3. Lyrizovaná próza – vývin, znaky, autori

Lyrizovaná próza je umelecký smer , ktorý vznikol v 20. rokoch 20. storočia a vyvrcholil cez 2. svetovú vojnu. Jej šíriteľmi sa stali spisovatelia, ktorí patrili do okruhu Mladého Slovenska a Svojeti. Chceli slovenskej literatúre „otvárať okná „ do Európy a popri tom sa neizolovať od domácich skutočností.

Má tri vývojové stupne:

1. stupeň tzv. ornamentálna próza vychádza z expresionizmu tzn., že sa spisovatelia vo svojich dielach búria proti opisnému realizmu i proti konvenciám. Stvárňujú skutočnosť , v ktorej sa ozývajú city a pocity mladej povojnovej generácie. V dielach sa objavujú pesimistické a tragické nálady a životné pocity, nešťastné postavy i ostrý rozpor medzi ich vnútorným svetom a vonkajším usporiadaním spoločnosti. Jej dominantou je lyrizácia jazyka a štýlu, t.j. autori experimentujú s jazykom i slovom / ozdobnosť/. Takéto lyrizačné postupy boli príznačné pre tvorbu Jána Hrušovského, Gejzu Vámoša, Ivana Horvátha a iných spisovateľov.
2. stupeň lyricky tvarovaná próza – intenzita jej uplatnenia v tvorbe autorov je silnejšia u tých, ktorí do svojej tvorby vnášali motívy vízie / sna, predstavy/ a reality. Najsilnejšia je v tvorbe spisovateľov, majúcich bližšie k zobrazovaniu sociálnych tém, najmä dedinských. Autori uprednostňujú psychologické námety a harmonické riešenie konfliktov. Jej dominantou je lyrizácia postáv / zobrazovanie psychických stavov postáv /. Patria sem J. C. Hronský, Jozef Horák, Ján Bodenek a iní.
3. stupeň – próza naturizmu - je spojený s autormi, ktorí vstupovali do literatúry v 30. rokoch 20. storočia – Dobroslavom Chrobákom, Margitou Figuli, Ľudom Ondrejovom a Františkom Švantnerom. Dominantou prózy naturizmu je lyrizácia vo všetkých zložkách prózy a rozprávkovo – mýtický epický princíp. Prijíma sa ako špecifický slovenský prúd.
   
   Znaky:
   - obohatili prózu o nové prvky
   - diela sa odohrávajú v prostredí prírody – VRCHÁRSKE PROSTREDIE
   - odmietajú mesto a jeho morálku
   - dôraz na vnútro(city, prežívanie udalostí) postáv, nie na dej (oslabený)
   - hl.postavy: sú výnimočný zvláštny ľudia, žijúci v dôvernom styku s prírodou; konajú pudovo a živelne pod vplyvom silných emócií; hlboko citovo založení. PSYCHIKA POSTÁV je zobrazená
   - nezobrazujú: historické ani spoločenské prostredie
   - nie je známe miesto ani čas deja
   - využívajú prvky ľudovej slovesnosti, najmä rozprávok (zviera- symbol dobra)
   - konflikt: DOBRO vs. ZLO

- motívy – lásky, priateľstvo, detstvo
- 3 mýty – lásky, života, prírody

4. Próza naturizmu – znaky, predstavitelia

Snaha o lyrizáciu epickej prózy vrcholí v 30. rokoch 20.storočia = vzniká próza NATURIZMU

Predstavitelia: M. Figuli, D. Chrobák (Kamarát jašek), Ľ. Ondrejov (Zbojnícka mladosť)

Slovenská naturistická próza má tieto znaky :

1. Využíva prostriedky a postupy lyriky, a to lyrizované opisy, personifikáciu, metafory, gradáciu, epiteton atď.
2. Hrdinovia sú často výnimočné postavy, konajúce vo výnimočných situáciach. Sú zobrazovaní ako organická súčasť prírody. Postava nie je tvorom spoločenským, nevie sa pretvarovať a koná podľa svojej prirodzenosti. Často nepoznáme jej rodinu, pôvod, miesto odkiaľ prišla. Autor zobrazuje vnútorný svet postáv. Postavy v naturizme sa prísne rozdeľujú na kladné a záporné.
3. Autori sa sústreďovali na dedinského človeka žijúceho v dôvernom styku s prírodou, na česť, lásku, priateľstvo, domov a detstvo. Postavy sú s prírodou neodmysliteľne späté, a preto príroda sa stáva priamym činiteľom deja – vzťah človeka k prírode.
4. Prostredie mesta / civilizácie/ predstavuje zlo, skazenosť, nemorálnosť a odcudzenosť, preto prostredím naturizmu sú odľahlé samoty / hole, salaše, štíty, drevorubačské chatrče/, lazy, horalské prostredie a dediny. V dedinskom prostredí autori hľadajú záchranu pred rozháraným svetom.
5. Základom diela nie je príbeh, ale prienik do duše človeka, ktorý pochádza z dediny alebo je bytostne spätý s prírodou.
6. Postava, žijúca často ďaleko od ľudí, nemôže nadväzovať konfliktné vzťahy, ktoré by vytvorili dejovú líniu románu. Preto v próze naturizmu častými útvarmi sú poviedka, novela a baladické útvary.
7. Východiskom tvorby bola fantazijná mýtická až rozprávková predstava sveta tzn., že próza má atmosféru záhadnosti, tajomnosti a rozprávkovosti.
8. Základom deja je konflikt dobra a zla, rozprávkový konflikt, v ktorom vždy zvíťazí dobro. Autori veria vo víťazstvo dobra.
9. Rozprávanie príbehu je v 1. osobe / ja- rozprávanie /, t.j. subjektivizácia deja.
10. Do popredia vystupuje vnútorný monológ.

Próza naturizmu - priestor

• tam hore
  • príroda, voľnosť, bezpečie, pokoj, šťastie a láska
• tam dole
  • zlo, neprajnosť jednotlivcov, závisť (dedina al. mesto)

5. Monumentalizácia (osôb, prírodných javov), idealizácia postáv, animizácia zvierat a vecí, personifikácia v próze

Idealizovaný typ postavy

Cieľom je vyzdvihnúť zvolenú postavu nad jej okolie. Toto vyvýšenie nad úroveň ostatných sa môže týkať telesných vlastností ( fyzická sila, šikovnosť, u žien krása), vôle, odvahy, múdrosti alebo mravnosti. Ak autor obdaruje svojho hrdinu absolútnou prevahou týchto vlastností nad inými, a tým ho priblíži k dokonalosti, nazýva sa tento postup idealizácia.

Jedným z častých štylistických prostriedkov idealizácie je zobrazenie hrdinu týčiaceho sa nad svojím okolím – spoločenským alebo prírodným. Vtedy hovoríme o monumentalizácií osôb.

Poznáme však aj prípady monumentalizácie prírodných javov a voľných artefaktov (strom, skala, hrad, chrám, vysoké vrchy – častý motív v našom umení).

Monumentalizmus

Znaky – veľký rozsah

• šírka námetov
• snaha mať trvalý význam
• veľkolepé a rozmerné stvárnenie závažných hrdinských a monumentálnych činov

a námetov

Princíp – ukotvenie deja do blízkosti výrazného objektu (Bralo, hrad, vrch...)

Personifikácia

• najčastejší druh metafory
• zosobnenie
• obrazné pomenovanie, ktoré vzniká prenášaním ľudských vlastností
• predmety ožívajú a konajú ako ľudia
• oslabuje statickosť, opis sa stáva dynamickým
• najmä slovenský naturizmus
• personifikácia v bežnom živote = obrat (Slnko vyšlo, dvere sa otvorili)
• keď autor oslovuje neživé predmety (al. zvieratá) akoby sa zhováral so živou bytosťou

Animizácia

• druh personifikácie
• oduševnenie
• prenášanie vlastností živých organizmov (NIE ĽUDÍ) na neživé predmety
• „una anima“ = jedna duša al. „animus“ = duch → vystupujú ako jeden celok, napr. dedina v Drak sa vracia al. Milo Urban – živý bič
• je nadradená animalizácii
  • Animalizácia
    • poddruh animizácie
    • na vec prenáša vlastnosti zvierat (štebotajúca borovica)

6. Povinní autori a diela

Dobroslav Chrobák – Drak sa vracia

Literárny druh:epika 
Literárny žáner:naturistická novela 
Literárne obdobie:Slovenská medzivojnová próza, próza naturizmu 
Námet:obraz podtatranskej dediny
Téma:hľadanie stratenej cti, dôvery a lásky ľudí
Konflikt:je 2-násobný =>etický – medzi Drakom a dedinčanmi; ľúbostný– medzi Drakom a Šimonom Jariabkom o lásku k tej istej žene- Eve Hajnákovej 
Idea:vyjadrená čiastočne mottom, ktoré novelu uvádza: „Hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú rozprávku.“
Miesto deja:podtatranská dedina
Kompozícia:12 kapitol a Epilóg
Postavy: Drak (Martin Lepiš Madlušovie), Šimon Jariabek a jeho žena Eva
Charakteristika postáv:
Martin Lepiš (Drak) – vysoký, čierny, s nepoddajnými čiernymi očami, múdry, má pevné morálne zásady
Eva Hájnaková – pekná, rada tancovala, chudobná 
Šimon Jariabek – zobral si Evu, keď bol opitý, ale trápi ho, že ona stále myslí na Draka 

Príchody Draka do dediny (3)

1. Našiel ho opatrovník, keď bol ešte dieťa, nikto nevie odkiaľ prišiel
2. Návrat po rokoch v období sucha
3. Návrat s dobytkom

Priestor príbehu „tam dole“ a „tam hore“

Tam hore = príroda, les

Tam dole = dedina

Stručný dej:

Eva čaká na svojho manžela Šimona, ktorý si ju zobral, keď ostala slobodná so synom od Draka, spomína si na to, ako Draka ľúbila, ako ho dedinčania nemali radi, ako ušiel a nerozlúčil sa. Šimon prichádza z krčmy domov a oznamuje Eve novinu: „Drak sa vracia.“ Richtár potrebuje chlapov, ktorí by zohnali dobytok z hôr zo Západných Tatier, kde vypukol lesný požiar. Drak sa vrátil preto, lebo si chcel získať dôveru dediny a prihlási sa, že pomôže doviesť dobytok. Chlapi z dediny mu nedôverujú a pošlú s ním Šimona, aby ho strážil. Šimon sa postupne presvedčí, že Drak je iný ako si o ňom dedina myslí, no predsa mu neverí a myslí si, že chce dobytok predať Poliakom. Šimon zbehne do dediny a podpáli Drakovi chalupu. Drak dovedie dobytok do dediny, Šimon sa cíti zahanbene, prizná sa Drakovi a Drak mu odpúšťa. Spolu s Drakom prichádza do dediny aj mladá žena Zoška.
V epilógu stará mama Eva rozpráva vnúčikovi celý príbeh a prizná sa mu, že keď videla po boku Draka inú ženu, pochopila, že Drak ju nechcel, a že mala čakať nie na Draka, ale na svojho chápavého muža Šimona. Eva a Šimon žili šťastne až kým nepomreli.

Jozef Cíger Hronský – Jozef Mak

Literárny druh:epika 
Literárny žáner:sociálny román
Literárne obdobie:Slovenská medzivojnová próza
Téma:Ponor do psychiky prostého človeka na pozadí zložitej spoločenskej situácie v období pred 1.svet. vojnou
Idea:trpenie je súčasťou dedinského človeka, a keď sa mu ho nedostáva, tak je nešťastný. (Človek je tak dlho trápený osudom, až si na utrpenie zvykne, a potom mu začne aj chýbať.)
Miesto a čas deja:Hlavná dejová línia sa odohráva v jednoduchom stredoslovenskom dedinskom prostredí, medzi jednoduchými ľuďmi. Autor umiestnil tému románu do predvojnového i vojnového obdobia. 
Konflikt: V diele sú viaceré konflikty. Opitý Jozef zbije opitého brata, Jano viackrát zbije Marušu, Jozef zbije Julu kvôli Maruše.
Štýl: Autor používa veľa umeleckých prostriedkov, často opisuje prírodu (prvok prózy naturizmu ), predmety (opis zvonov). Hronský vystupuje v diele ako rozprávač. Postavám sa prihovára a uvažuje, napr. nad ich činmi. Používa nárečové slová, vulgarizmy. 

Kompozícia:Kniha má 4 línie:
I. Ľúbostná – Jozef a Maruša
II. Ľúbostná – Jozef a Jula 
III. Budovanie dediny – stavanie železnice, školy  
IV. Opis prírody 
Jazykové a umelecké prostriedky:archaické a nárečové slová, sem-tam nemecké a maďarské výrazy

Charakteristika hlavných postáv:

Jozef Mak 
– človek - milión, v jeho mene je drobnosť, početnosť, mnohosť, teda nie výnimočnosť. Narodil sa ako nemanželský syn vdove po Janovi Makovi.
– pred vojnou: prejavuje sa aktívne, snaží sa búriť proti osudu, zmeniť ho, je drevorubač, vidí biedu, utrpenie, ponižovanie matky, rozhodne sa postaviť si dom. Zmysel života vidí v Maruši, ktorú si chce do domu priviesť. No len čo dostavia, povolávajú ho. 
– po vojne: autor ukazuje vplyv a následky vojny, mení sa na pasívnu postavu, nemá dostatok síl ani vôle, aby sa vzoprel a vzdoroval osudu, prispôsobil sa, je slabý v rozhodovaní, nedokáže si rozkázať ani vo vzťahu k Maruši, nevie pochopiť lásku July, na ktorej si vybíja zlosť. Až po jej smrti si uvedomuje, čo stratil. 

Jula Petrisková
– objavuje sa až neskôr. Bolo to nízke dievča s utrápenými očami, ktoré vyzeralo, akoby už - už chcelo začať bedákať. Ľavú ruku mala chorú, od pleca až po lakeť vyschnutú. Nikto nerátal s tým, že by sa mohla vydať. Má určený osud starej dievky. Nebráni sa rozkazovaniu. Bola stvorená na to, aby pomohla tomu, kto to potrebuje. Je pracovitá, skromná, tichá, ľúbiaca, nevzdáva sa.

Jano Mak
– Jožov nevlastný brat, falošný, slaboch, pretvaroval sa, bil mladších a slabších, bol statný, nervózny, často bol opitý, bol drevorubačom, v hore bol milý, keď však prišiel domov, stal sa z neho zlý manžel – Marušu bil a ostatným nadával, nebol čestný.

Maruša Meľošová
– najexpresionistickejšia postava v diele. Prekoná radikálnu zmenu z krásneho a dobrého dievčaťa na skazenú a škaredú ženu.
– pred vojnou: statočná, mravne čistá, vnútorne silná, po smrti matky vedie gazdovstvo, odsudzuje otca pre nemravnosť, ľúbi Jozefa čistou láskou. 
– po vojne: vojna ju poznačila, ubila všetko pekné. Koná pudovo, živočíšne, chce si zo života zobrať čo najviac, nedokáže sa vzdať Joža, nemá žiadne rozumové ani morálne zábrany, koná v afekte - a tak aj zomiera. 

Stručný dej:

Po narodení Jožka Maka nastali prvé problémy – ako nechcené dieťa, ho nemal kto pokrstiť. Až po troch dňoch sa nad ním zľutovala suseda Hana Melušová. Jeho starší brat Jano ho neustále šikanoval a bil, no Jožko ho mal stále rád, až do chvíle, kedy sa hrali na Jánošíka: až vtedy Jožo pochopil, že jeho brat je zlý a hrubý človek. Jano si našiel prácu v hore ako drevorubač. Jedného dňa (v nedeľu) šiel opitý z hory. Keď prišiel domov, povedal Jožovi, že za jeho peniaze tu už žiť nebude. Na to Jožo zareagoval odchodom preč k bačovi Kubandovi pomáhať okolo oviec, i keď ho dobre neplatil. Keď v dedine vypukol požiar, zhorelo veľa domov, medzi nimi aj dom rodiny Makovcov. Jožova krstná pojala do svojej novej chalupy Jožovu mať, a Jožo skončil s prácou pastiera, a vydal sa za prácou do hory - stínať stromy.

I zaľúbil sa on do Maruše, a chcel sa s ňou oženiť, i postavil si s ťažkosťami dom na Janovom pozemku, no prišla vojna, a Jožo musel ísť na front. A tak si blúdil po svete, po väzení za svoje názory, a keď už sa dostal konečne domov, čakalo ho nemilé prekvapenie: Jeho mama zomrela, Maruša sa vydala za Jana, a bývajú v jeho dome. A tak sa Jožo s Janom dohodli, že si dom rozdelia na polovice. No ťažko sa žilo Jožovi v blízkosti Maruše. Neskôr zistil, že Maruša si vzala jeho brata viac z donútenia než z lásky. Potom však Jožovi napadlo, že na starobu by asi skončil sám, a tak zabudol na lásku k Maruši, a vzal si Julu Petriskovú, i keď to bola dievčina malá, a ľavú ruku mala suchú.

Raz opäť postavili Joža pred súd za zlé názory počas vojny, i posedel si on 5 mesiacov vo väzení, a po návrate domov ho doma čakala Jula aj s malým dieťatkom. Jula, i keď milovala Joža vedela, že Jožo ju milovať nikdy nebude. Strácala v ňom nádej, najmä po tom, čo od Hiriačka sa dozvedela, že sa tajne schádza s Marušou. Maruša, sklamaná zo života a zo svojej beznádejnej lásky, sa utopila. Neskôr sa pocity obrátili, Jožo začal Julu milovať, no už bolo neskoro. I narodilo sa im druhé dieťa, no Jula na to zomrela. 

Celý román končí slovami:
Trp Jozef Mak. Človek-milión, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak."