Slovenská romantická poézia – znaky, vplyv folklóru

Slovenská romantická poézia – znaky, vplyv folklóru

Štúrovci

Štúrovci sa združovali v Spoločnosti česko-slovanskej, ktorú v roku 1828 spoločne založili Karol Štúr a Samo Chalupka. Spoločnosť pôsobila na bratislavskom evanjelickom lýceu, na katedre československej reči a literatúry (vedúcim tejto katedry bol Palkovič). Študovali tu takmer všetci štúrovci okrem mladších, ktorí už študovali v Levoči (Štúr bol v roku 1843 nútený spoločnosť v Bratislave opustiť, a tak odišiel do Levoče).

Na katedre sa zakladali rôzne krúžky. V jednom z nich pod vedením Štúra tvorili mladí básnici (viedol ich pod heslom „Veľa tvoriť, málo troviť, učiť sa!“). Študenti žili v zlých podmienkach, Štúr od nich žiadal asketický život. Zbierali ľudovú slovesnosť, ktorú využívali pre svoju tvorbu (ľudová slovesnosť vtedy bola základom umeleckých diel). Vo svojich domovoch zakladali tzv. nedeľné školy, v ktorých učili ostatných ľudí čítať a písať. Vznikali tiež spolky proti alkoholizmu. V roku 1837 bola Spoločnosť česko-slovanská zrušená.

Štúrovci chodili aj na rôzne púte. V roku 1836 sa konala pamätná púť na Devín (Štúr bol vtedy podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej). Každý štúrovec tu prijal slovanské meno, všetci sa zaviazali práci pre národ a sľúbili, že sa nikdy neoženia. V rokoch 1848-49 vznikla tzv. revolučno-demokratická generácia mládeže.

Chybou štúrovcov bolo to, že sa viac orientovali na Viedeň a nespojili sa Kossuthom, pretože on neuznával Slovákov a bojoval za slobodu. Štúr však viac bojoval za národnú, ako za sociálnu slobodu.

Ľudovít Štúr (1815 Zay Uhrovec - 1856 Modra) - Jeho otec bol učiteľom. Štúr bol národovec, takisto ako aj jeho bratia Karol a Ján. Prvé štúdium absolvoval v Rábe, neskôr študoval v Halle jazykovedu, dejepis a Heglovu filozofiu (1838 - 1840). V roku 1840 sa počas cesty domov zastavil v Hradci Králové u Pospíšila, redaktora časopisu Květy. Tu ale spadol zo schodov a zlomil si nohu. Zaľúbil sa do Pospíšilovej dcéry Márie. Napriek tomu sa snažil dodržať sľub, ktorý vyslovil na púti na Devín. V básniach Vzpomenutí, Toužba a Rozžehnání, ktoré napísal pre Máriu, to potvrdzuje - hovorí v nich, že sa s ňou nemieni oženiť.

Po uzdravení sa vrátil do Bratislavy a stal sa námestníkom profesora Juraja Palkoviča. Spolu s Hurbanom a Hodžom začal pracovať na založení spisovnej slovenčiny. S touto myšlienkou prišli na Dobrú Vodu za Hollým, ktorý im ju odobril a v roku 1843 bola napokon spisovná slovenčina uzákonená. Štúr vydal aj dve jazykovedné diela s touto tematikou - Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka o reči slovenskej. Jednými z prvých diel v štúrovskej slovenčine boli Almanak Nitra II. od Hurbana z roku 1844 a Sládkovičova Marína. Štúrovský pravopis sa udržal až do Hodžovsko-Hatalovskej reformy z roku 1851, kedy sa zaviedol tzv. etymologický pravopis. Štúr uvádzal slovenčinu hlavne pomocou článkov, vydával Národnie noviny a časopis Orol tatranskí (obidve od roku 1845), v ktorých sa snažil vyburcovať ľud do boja. Založil tiež časopis Slovenskje národňje poklady na veďi, umeňja a literatúru (1846), ktorý vychádza až dodnes.

Pozn.: Znaky štúrovskej slovenčiny: neexistovalo y, ý, dvojhlásky (namiesto nich ja, je, ju, uo); na písmenách pred e/i sa písali mäkčene; prídavné mená mali koncovku -uo; skloňovanie: peknuo - pekňjeho; fonetický pravopis (píš ako počuješ).

V roku 1848 sa Štúr zapojil do revolúcie. Bol jedným z najrevolučnejších bojovníkov proti feudalizmu, podobne aj Hurban a Hodža, preto na nich boli vypísané odmeny. Ich cieľom bolo dostať sa na pražský snem, čo sa im podarilo a Štúr tam predniesol príhovor. Po revolúcii sa dostal do Modry, kde bol pod policajným dozorom. Tu sa staral o deti svojho mŕtveho brata. V tomto čase napísal dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom opisuje protirečivosť vtedajších čias a sklamanie z neúspechu revolúcie, ako k vzoru sa obracia k cárskemu Rusku, pritom však cárizmus odsudzuje. V roku 1856 zomrel na následky zranenia pri poľovačke neďaleko Modry, kde sa pri preskakovaní priekopy postrelil a dostal otravu krvi.

Štúr bol aj básnik, literárny teoretik a politik (poslanec za mesto Zvolen). Jeho najznámejšie diela: Spevy a piesne (zbierka básní, 1. časť - Spevy bohatierske - opisuje tu niekoľko hrdinských postáv ako boli Matúš Čák Trenčiansky alebo Svätoboj, 2. časť - Spomienky - subjektívne verše o mladosti a minulosti), Krakoviaky (zbierka ľudových veršov na motívy poľských piesní), O národňích piesňach a povesťjach plemjen slovanských (teoretické dielo, v ktorom tvrdí, že Slovania sa najlepšie uplatnia v povestiach, piesňach a spevoch, pretože je to pre nich charakteristický umelecký prejav a vedia ľudovú pieseň najlepšie použiť). Štúr nabáda k tomu, aby aj umelá literatúra nadväzovala na ľudovú slovesnosť.

Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí

Život náš my len úplne vystavíme a vystaviť môžeme v nárečí našom vlastnom, bo ono je nám najbližšie, ono je nám rečou najzrozumiteľnejšou, ono má k srdcu i mysli našej prístup najsnadnejší a v ňom sú i myseľ i srdce naše najotvorenejšie, preto treba nám k tomuto nášmu nárečiu, keď život náš počíname, sa privinúť a v ňom sa duchovne rozvíjať.

O národňích piesňach a povesťjach plemjen slovanských

Nieto spevnejšieho národa na svete od Slovanov.

V speve hovorí Slovan k svetu z pokolenia na pokolenie, v speve sú jeho najvrúcnejšie city, jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti a celá jeho myseľ založené. Národy indoeurópske, ktorých Slovan je brat najmladší, vyslovujú všetky, každý na svoj spôsob to, čo v sebe skrýva a čím zahorela duša ich.

Slovania ale vyliali dušu a myseľ svoju v povestiach, piesňach a spevoch pohnutlivých.

Reč na uhorskom sneme

Vysmievajú sa za to mnohí z chudobného ľudu, že je sprostý a hlúpy, urážajú sa nad jeho nízkym duchom, ale mu nespomáhajú, nevidia, že príčinou zanedbania jeho nie je nič inšie, ako ťažké okolnosti jeho.

Reči na zvolenskom sneme

1. december 1847: Žiada zrušenie poddanstva a odstránenie feudalizmu. Hovorí, že práca na panskom neobstojí ani z ľudského ani priemyselného hľadiska. Tvrdí, že u nás vlastenci zaniknú, pretože vlastencom nebude nikto, kto sa necíti slobodne.

1. január 1848: Reč o tom, že vyučovanie má prebiehať v materinskom jazyku a vzdelanie má byť prístupné aj pre chudobných. Hovorí, že vzdelanie je potrebné k povzneseniu spoločnosti a sociálnej úrovne.

Samo Chalupka (1812 - 1883) bol jedným z najrevolučnejších básnikov spomedzi štúrovcov. Bol bratom Jána Chalupku, ich otec bol evanjelický farár. Chalupka sa v roku 1830 zapojil do revolúcie v Poľsku. Po skončení štúdia teológie skončil ako kňaz v Jelšavskej Teplici, neskôr odišiel do Hornej Lehoty. Napísal spolu 35 básní, prvé písal po česky, ale po založení spisovnej slovenčiny už iba po slovensky.

Jeho najznámejšie diela: Likavský väzeň, Junák, Kráľohoľská - kratšie básne, v ktorých využil motívy ľudovej slovesnosti a jánošíkovské motívy, vyzýva v nich ľudí do revolučného boja; Boj pri Jelšave, Branko (hovorí tu o hrdinstve Branka v boji proti Turkom a o jeho hrdinskej smrti), Mor ho!, Turčín Poničan - historické eposy, ktoré vznikli po revolúcii.

Turčín Poničan

V čase, keď Turci napadli našu vlasť, dostali sa až do Poník. Vtedy uniesli jednej žene syna. Tento chlapec vyrástol v Turecku a stal sa tzv. Janičiarom. Pri výprave na Slovensko zajal starú ženu, ktorú odviezli do Turecka. Tam bývala v jeho dome a opatrovala mu syna. Tá raz podľa znamienka spoznala, že tento muž je jej synom. Báseň bola aj zhudobnená Cikkerom (Beg Bajazi).

Mor ho!

Táto báseň je vyvrcholením Chalupkovej tvorby. Obsahuje historický námet, ktorý čerpal hlavne z diela Dejiny slovanskej reči a literatúry (Šafárik). Dej diela sa odohráva pod Devínom na poli pri sútoku Dunaja a Moravy. Chalupka tu ešte nerozlišuje Slovanov od Slovákov a namiesto slova „cisár“ používa „cár“ (kvôli rytmu).

Na poli sa stretli Rimania a Slovania. Slovania poslali poslov (urastení, modrookí, svetlovlasí). Rimania sa správali priateľsky. Slovania boli slušní, ale sebavedomí, pretože územie, na ktorom stáli, patrilo ich predkom a cítili sa tam ako doma. Opýtali sa cisára, či prišiel s mečom alebo s mierom (s mečom - budú bojovať / s mierom - sú vítaní). Priniesli aj dary, ale cisár ich odmietol. Pyšným hlasom povedal, že slovanskú zem dostane niekto iný a oni budú musieť odísť do Ríma. Slovania sa ale nezľakli, silno zakričali „Mor ho!“, vytiahli meče a začali bojovať. Cisár sa síce zľakol, ale po zúrivom boji sa víťazmi stali Rimania. Slovania však z boja vyšli ako morálni víťazi („Oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!“). Boj pomaly utíchol, ale cisár stojaci na bojisku sa zo svojho víťazstva hanbil radovať.

„Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia,
Ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
Sadli tam za pomedzím slovenského rodu.“

„Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom brali.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj tábora sedí cár na zlatom stolci,
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci,
a pred cárom družina neveliká stojí;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.

Pobelavé kaderie šije im otáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ani skala:
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.“

„A ty, mor ho! - hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

Andrej Braxatoris Sládkovič (1820 Krupina - 1872 Radvaň) - Narodil sa v početnej rodine. Na štúdium si musel zarábať sám, pretože jeho rodičia nemali dosť peňazí. Po štúdiách v Banskej Štiavnici odišiel do Halle, kde študoval teológiu. Výrazne ho tam ovplyvnila dialektika Hegla (túto myšlienku prevzal aj Marx ako dialektický materializmus). Keďže bol učiteľom, živil sa súkromnými hodinami v šľachtických rodinách. Vyučoval aj rodine Pischlovcov, kde sa zaľúbil do Márie (tá neskôr vystupuje v diele Marína). Marína sa však musela vydať za bohatého pernikára. Napriek tomu, že mala veľa detí a dožila sa vysokého veku, nebola v živote šťastná. Sládkovič sa po nenaplnenej láske dostal do vnútornej krízy, čo sa odzrkadlilo aj v jeho tvorbe (hlavne v Maríne). Po čase si zobral Antóniu Júliu Sekovičovú. Potom, ako prestal učiť, začal pôsobiť ako farár v Hrochoti a neskôr v Radvani, kde aj zomrel.

Jeho najvýznamnejšie diela: Marína, Detvan, Sôvety v rodine Dušanovej (dielo ovplyvnené Heglovou dialektikou), Nehaňte ľud môj, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Svätomartiniáda (básnická skladba, v ktorej hovorí o problémoch národa v období memorandového zhromaždenia), Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, Milica (v obidvoch hovorí o problémoch v boji proti Turkom).

Príležitostné básne: K duchu Puškinovmu (spomienka na spisovateľa), To české tábory (prezentuje tu myšlienku slovensko-českého bratstva); básne venované mladým: Hojže Bože, Omladinám.

Marína

Je to lyrická cyklická skladba, v ktorej sa Sládkovič zaoberá oslavou krásy, mladosti a lásky (k Maríne a k vlasti). Písal ju umeleckým štýlom, využíva anaforu (viac veršov sa začína jedným slovom, čim autor zvyšuje význam slova - napr. 41. sloha - všetko možno, ale nemožno mi ťa neľúbiť). Sládkovič pod vplyvom Heglovej dialektiky nie je za rozdeľovanie, ale za spájanie. Slovensko miluje, pretože v ňom žije Marína, Marínu miluje preto, lebo sa narodila na Slovensku. Oboje dáva do súvislosti a spája ich jednou láskou, čím sa dostáva do rozporu so Štúrom. Ten na zasadnutí spolku Tatran, kde bolo dielo čítané, Marínu odmietol. Neskôr však štúrovci pochopili, že Marína je aj oslavou vlasti a tak ju znovu schválili.

1. sloha: Je venovaná oslave krásy, myslí tu na Marínu, ktorú umiestňuje do našej vlasti.

Marína sa stáva symbolom našej krajiny a prvou hrdinkou.

1. sloha: Majstrovská sloha.
2. a 73. sloha: Zvlášť dôležité časti venované téme lásky.
3. sloha: Podľa názoru Sládkoviča netreba za mladosť považovať len fyzickú mladosť, ale

hlavne túžbu po kráse, „nepokoj svätý“ (chtivosť po poznaní), „mohutnosť čo slávu hľadá“ (ctižiadostivosť) a lásku. V tejto slohe sa s dielom stotožňuje.

1. sloha: Marínu v tejto slohe stotožňuje so Sirénou a lúči sa s ňou, pretože si uvedomuje,

že má ešte voči vlasti nejaké povinnosti.

1. sloha: Tvrdí, že svet sa vyvíja podľa rozporov a aj on sám si musel vybojovať vlastný

vnútorný rozpor. Lúči sa s Marínou, ale nie so životom. Premieňa ju na kňažnú hronských víl a umiestňuje ju na Slovensko. Všeobecne rozlišuje Slovákov od Slovanov.

1. sloha: Autor vyjadruje, že túži po tomto svete, všetky jeho ideály sa viažu k pozemskému

svetu. Zmieruje sa so stratou Maríny.

1. sloha (posledná): Riadi sa tu bežným zákonom - ako vädnú kvety, vädne aj ľudské telo.

Tvrdí, že čas rozkvetu človeka treba využiť na prácu. Upozorňuje, že každý má konať podľa svojich možností. V celej slohe sa zaoberá pominuteľnosťou života (Heglova filozofia). Na konci diela píše, že všetky svoje sily bude venovať vlasti.

1. 
   Ja sladké túžby, túžby po kráse
   spievam peknotou nadšený,
   a v tomto duše mojej ohlase
   svet môj je celý zavrený;
   z výsosti Tatier ona mi svieti,
   ona mi z ohňov nebeských letí,
   ona mi svety pohýna;
   ona mi kýva zo sto životov:
   No centrom, živlom, nebom, jednotou
   krás mojich moja Marína!

1. 
   Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
   možno mi ruky nedostať,
   možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
   možno mi nemilým ostať,
   možno mi ústam smädom umierať,
   možno mi žialiť v samote,
   možno mi život v púšťach zavierať,
   možno mi nežiť v živote,
   možno mi seba samého zhubiť! –
   nemožno mi ťa neľúbiť! –

1. 
   Slovensko mladé, rodisko moje
   aj mohyla mojich kostí!
   V tebe mám pekných obrazov dvoje
   a dvoje veľkých ľúbostí! –
   Ako je krásna tá moja deva,
   aká k nej ľúbosť vo mne horieva:
   tak ty a k tebe, otčina!
   Ako tys’ pekná, krajina moja,
   ako mladistvosť milá mi tvoja:
   tak pekná, milá Marína!

1. 
   Chcel bych vás objať, kraje rodiny!
   Náručie úzke, šíry cit:
   jak mi je sladko v ňadrách Maríny
   objatie vaše pocítiť!
   Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,
   z objemu v objem naveky padať,
   troch nebies slasti prijímať!
   Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
   Marínu drahú v peknej otčine,
   a obe v jednom objímať!
2. 
   A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?
   Ružových tvárí hlaď jará?
   Či údov sila? Či strmosť krokov?
   Toto sa všetko zostará!
   Mladosť je túžba živá po kráse,
   je hlas nebeský v zemskom ohlase,
   je nepokoj duší svätý,
   je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
   je kvetín lásky rajská záhrada,
   je anjel v prachu zaviaty!

1. 
   Marína moja! teda tak sme my
   ako tie Božie plamene,
   ako tie kvety na chladnej zemi,
   ako tie drahé kamene;
   padajú hviezdy, aj my padneme,
   vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
   a klenoty hruda kryje:
   Ale tie hviezdy predsa svietili,
   a pekný život tie kvety žili,
   a diamant v hrude nezhnije!

Detvan

Autor čerpal z ľudovej slovesnosti, celé dielo vyznieva ako obhajoba slovenského ľudu. Striedajú sa v ňom epické a lyrické časti. Je to romantické dielo, preto sú všetky postavy zidealizované. Detvan sa skladá z úvodu - Vrstovníkom, a z piatich spevov - 1) Martin, 2) Družina, 3) Slatinský jarmok, 4) Vohľady, 5) Lapačka. Hlavné postavy: Martin Hudcovie, Elena, kráľ Matiáš. V diele sa autor snaží vyriešiť problematiku vzťahov medzi ľuďmi. Prenáša nás do prostredia dedinského ľudu, kde chce ukázať, že medzi obyčajnými mladými ľuďmi sú city úprimné. Elena je dievča z ľudu, je to Martinova milá. Opätuje vrúcne Martinove city aj napriek tomu, že kráľ Matiáš je zvedavý, či je mu dostatočnou partnerkou a či mu dokáže byť verná.

„Vrstovníkom“ je lyrická časť. Autor sa tu prihovára svojim vrstovníkom (štúrovskej generácii) a chce im dokázať, že sily národa treba rozvinúť, ale kvôli ťažkým podmienkam národa tieto sily rozvinúť nemohol. Tvrdí, že ak by boli sociálne podmienky lepšie, ľud by dokázal využiť svoje schopnosti.

„Martin“ je obrazom podmienok, v ktorých sa odohráva dej diela. Autor popisuje narodenie hlavného hrdinu v období útlaku slovenského národa. Matka sa mu nemohla dostatočne venovať, pretože musela pracovať. Je tu opísaná spätosť života s prírodou - matka si ho brávala do roboty, kde ho hojdal vietor. Autor tým chcel povedať, že detvianski chlapci sú takí silní, pretože takto vyrastali. Táto časť je zároveň obrazom krás slovenskej prírody.

V časti „Družina“ autor opisuje družinu, ktorej členom je aj Martin. Vyjadruje vieru v budúcnosť národa, verí v jeho ukryté zdravé sily a schopnosti. Zároveň tvrdí, že ľud sa dokáže vyrovnať s ťažkými podmienkami a že dobré zárodky budúcnosti, zdroje sily a schopnosti dokáže rozviť ďalej. Hovorí, že slovenská kultúra je na takej istej úrovni ako grécka, vyzdvihuje tanečné schopnosti nášho národa. Vyslovil tiež, že sa máme opierať o vlastné sily a nekochať sa v cudzích veciach, ale v našich. Podľa neho sa nemáme obracať k minulosti, ale máme sa snažiť v prítomnosti a budúcnosti dokázať čo najviac. Veril, že v boji pomôže slovenskému národu Boh.

V časti „Slatinský jarmok“ prichádza na jarmok kráľ Matiáš. Spoznáva tu Elenu, zisťuje, že si váži Martinovu vernosť, úprimnosť, srdečnosť, krásu... . Matiáš sa o Elenu zaujíma, tá ho však odmietne (tu sa prejavuje idealizácia Eleny - je stále verná Martinovi). Po tom, ako Martin zabije kráľovského sokola, sa dáva zverbovať do Čierneho pluku, ale má niekoľko podmienok, napríklad si chce nechať vrkoče a opasok. Dielo sa končí harmonicky.

1.

Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? –

1. 
   Ako by Detva obrov nemala! –
   Mať zrodila v poli syna,

trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? – výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? – hory zázračné stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

1. 
   Mať žne, a kto to dieťa čičíka?
   Šum lístia storočných dubov;
   a k akej piesni chlapča privyká?
   vietor duje horou hrubou;
   a pekná pieseň šumnej materi
   mladuškú dušu len s krásou mieri,
   aby celkom syn nezdivel:
   a preto potom rád on počúva,
   aj keď Poľanou vietor predúva,
   aj mladuchy slovenskej spev.

Nehaňte ľud môj

Lyrická báseň, ktorá vyznieva ako obrana proti výsmechu ľudu, že je nevzdelaný, pretože musel ťažko pracovať a že nemá predkov. Predkov však mal, ale neboli to páni, ale ťažko pracujúci ľudia. Autor tu zdôrazňuje, že aj keď je národ mierumilovný, dokáže bojovať za svoje práva.

„... ale nechaj mi národ bez hany. Národ patrí k veciam svätým!“

Janko Kráľ (1822 Liptovský Mikuláš - 1875 Zlaté Moravce) pochádzal z chudobnejšej rodiny, bol právnikom a sirotským sudcom (obhajoval chudobné vrstvy). Stretol sa aj so Štúrom a prijal jeho slovenčinu. Keď v roku 1843 Štúra odvolali z funkcie, zorganizoval protestný odchod študentov do Levoče. V roku 1848 spolu s priateľom Rotaridesom vyzýval ľudí, aby sa vzbúrili a odmietli pracovať na panskom, za čo však bol rok uväznený v Šahách. Po prepustení napísal báseň Jarná pieseň. Zomrel na týfus a preto je pochovaný v masovom hrobe. Nezachovala sa žiadna jeho fotka.

Kráľ bol najrevolučnejší a zároveň najsubjektívnejší básnik spomedzi štúrovcov. Je autorom slovenskej romantickej balady. V jeho tvorbe sa prejavil základný konflikt romantizmu (rozdiel medzi snom a skutočnosťou), vychádzal z ľudovej slovesnosti.

Jeho tvorbu členíme na tri okruhy: revolučné básne (reagoval nimi na dané skutočnosti pomocou metafor, symbolov a alegórie, diela: Duma bratislavská, Orol vták, Jarná pieseň), diela s jánošíkovskou tematikou a balady.

Duma bratislavská

Báseň s politickým charakterom, v ktorej autor reaguje na udalosti z roku 1843. Vyjadruje sklamanie z toho, že veľa ľudí sa nepridalo k odchodu do Levoče. Záver je optimistický - výzva do boja za slobodný život. V básni je Dunaj symbolom Štúrovského hnutia.

„A tie naše Tatry zďaleka sa smejú: Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“

Orol vták

Lyrická báseň vyjadrujúca túžbu po slobode (tá je pre autora najvyššou hodnotou). So životom je nespokojný, prirovnáva ho k letu orla. Báseň je adresovaná vlasti a národu.

„Radšej zhynie na poli,

ako by žil v nevoli.“ - titanizmus

„A tvoj vták ďalej letí

búrkam divým v ústrety;

milší mu je voľný let,

jak ten celý šíry svet!“ - oslava slobody

Jarná pieseň

Oslavná báseň (óda) na slobodu adresovaná slovanským národom. Je to jedna z najlepších básní, ktorými štúrovci reagovali na revolúciu v roku 1848. Burcuje do boja za slobodu, bratstvo a rovnosť. Nachádza sa v nej výzva k jednote Slovanov („Podajte si bratské ruky k veľkému životu - kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu.“), výzva do boja („A my, chlapci podtatranskí, či sedieť budeme?“) a oslava slobody („Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá, všemohúce toto meno nikto nezahatá!“). V závere autor kritizuje tých, ktorí len nečinne sedia. Na rozdiel od Chalupku sa neobracia na minulosť, báseň je tak aktuálna.

Piesne a balady (raná tvorba): Bojazlivá, Zabitý, Kvet, Pán v tŕní, Bezbožné dievky

Revolučná lyrika: Duma dvoch bratov (príbeh dvoch revolucionárov, ktorí boli v roku 1848 popravení), Krajinská pieseň (súvisí so zrušením poddanstva, autor v nej víta nové časy)

pozn.: duma - úvahová reflexívna báseň

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Je to balada založená na sebacharakteristike s dejom v pozadí. Oproti Bottovej Ľalii je toto dielo oveľa lyrickejšie. Má čiastočne autobiografický charakter (postava Janka je tzv. autoštylizáciou, čiže pripomína vlastnosti básnika - bol samotár, trápil ho vnútorný nepokoj, stále sa túlal, bol snivým typom). Povesť Zakliata panna vo Váhu je v diele rámcovaná, verše sú usporiadané vo forme pásma. Dielo má znaky rozprávky, ľudový motív je tu využitý na zobrazenie zlej doby. Konanie Janka je typicky romantické, je to titanský hrdina. Autor používa veľa zdrobnenín, aby dokázal svoju lásku k obyčajným ľuďom, ktorých si váži, pretože sú schopní navzájom si pomáhať a vážia si ľudovú slovesnosť.

Janka vychovávajú rodičia, ktorí s ním dobre nevychádzajú, preto sa rozhodne ísť vlastnou cestou (ešte aj pri príležitosti Vstúpenie, keď sú všetky rodiny spolu, sa Janko túla sám v čiernom plášti; pripomína havrana, ktorý predstavuje smrť). Jednej polnoci sa Janko prechádza okolo Váhu, ale vychádza z neho Zakliata panna, ktorá predstavuje náš zakliaty jazyk. Janko ju chce oslobodiť, ale podľa povery musí mať všetko oblečenie na sebe prevrátené. On si však zabudol prevrátiť jedno vrecko, kvôli čomu sa utopil - za slobodu, vlasť a jazyk bol ochotný položiť aj vlastný život. To, že sa utopil, dokazuje, že na „vyslobodenie“ slovenčiny ešte nebol pripravený. Vyvrcholením balady sú práve verše, ktoré opisujú polnoc. Pri tomto opise autor využíva aj gradáciu. Dielo sa končí obrazom Janka ako zbitého sokola (orol a sokol sú symbolmi slobody).

Dráma svätá

Dielo zostavil M. Pišút zo zozbieraných veršov Janka Kráľa, ktoré najskôr vyšli pod názvom Přerovský zborník. Pišút tieto básne rozdelil podľa času (postupoval podľa Hugovej Legendy vekov).

1) minulosť - Na rumoch vekov

2) básnikova prítomnosť - Zloboh, Hlásnik národa, Remeselník, Ovčiar, Sedliak

3) budúcnosť - Slovo, Kresťanstvo, K prorokom Slovenstva, Rodina Slovanská

Výlomky z Jánošíka

Je tu podobný motív ako v básni Orol vták, autor chce povstať proti krivde a biede, vychádza z ľudovej slovesnosti. Janko je autobiografická jánošíkovská postava. Je to typický romantický hrdina, je za národ ochotný obetovať život, je symbolom neslobody a väznenia. Jeho postava je rozháraná a plná protikladov. Dielo sa skladá z troch častí: 1) Janko, 2) Žobrák, 3) Zbojníkova balada.

Ján Botto (1829 Vyšný Skalník - 1881 Banská Bystrica) patril medzi levočských štúrovcov, ktorí vydávali zborníky Holubica a Považie. Vydával pod pseudonymom Janko Maginhradský. Študoval lesníctvo v Budapešti, kde spoznal život maďarského ľudu, do Banskej Bystrice sa dostal ako lesný inžinier.

V literárnych začiatkoch tvoril alegorické básne: Svetský víťaz (príbeh zo zakliatej krajiny - Slovenska, ktorú má odkliať mladý junák), Báj na Dunaji (autor opisuje, ako po Dunaji pláva húska - slovenčina, a má ju odkliať šuhaj, čiže Štúr), Poklad Tatier

Vojenské piesne: podáva v nich obraz verbovačiek, podobné tým z tvorby Janka Kráľa (Zverbovaný)

Baladická tvorba: Margita a Besná, Krížne cesty (alegória o minulosti národov), Žltá ľalia

Ďalšie diela: Pochod (Hor sa, Slovák, čuj od činu; báseň vytvorená podľa Petöffiho básne Hor sa, Maďar!), Pochod juhoslovanský, Omladinám (báseň venovaná mládeži, napísal ju pod vplyvom Mickiewicza, vyzýva tu mladých do boja)

Žltá ľalia

Je to rámcovaná balada - úvodná a záverečná časť tvoria rámec, v strede je samotná balada. Od balady Janka Kráľa sa líši kompozíciou, námetom, vyjadrením myšlienok, je oveľa epickejšia. Dejovosť spočíva v chronologickej postupnosti a v dialógoch. Ľalia symbolizuje nevinnosť, žltá znamená neveru a žiarlivosť - tieto pojmy sú spojené do jedného.

Podnetom diela je tŕnie na hrobe, ktoré sa nemôže rozviť napriek tomu, že ho dievky polievajú, zároveň stále viac rastie, hoci chlapci sa ho snažia odstrániť. Raz stará mama začala dievkam rozprávať príbeh o tomto hrobe. V minulosti vraj žili v neďalekej chalúpke muž so ženou (pripomínajú Adama a Evu z raja), ktorí si sľubovali vernosť aj po smrti. Tento sľub si dali ako veľmi mladí, ale nepredpokladali, že Adam čoskoro zomrie. Aby naňho nezabudla, pochovala ho pod prah. Po roku už hrob takmer zmizol (udupal sa) a s ním zmizol aj Evin žiaľ. Raz prišiel k chalúpke mladý pán, aby sa opýtal na cestu. Aby naňho Eva nezabudla, daroval jej zlatý peniaz (autor tu využíva perifrázu, opisuje ho ako pána v čiernom fraku s kopýtkami, čo pripomína čerta; Evu prirovnáva k ruži na kaluži - na samote je jej škoda). Tento pán ju chcel odviesť do mesta, s čím súhlasila. Pán jej dal aj prsteň a išiel pre svatovcov. O polnoci Eva zbadala, ako Adam vyšiel z hrobu, pričom mal hroznú podobu. Po chvíli došlo k fiktívnemu rozhovoru, v ktorom sa Adam domáhal svojej lásky, ktorú si sľúbili. Eva odpadla, ale keď sa ráno prebudila, všetko z hroznej noci prestalo existovať, zostala iba mohyla so žltou ľaliou.

Smrť Jánošíkova

Dielo vzniklo po revolúcii v 50-tych rokoch z piesní, ktoré práve kolovali (napr. Pieseň Jánošíkova). Autorovi v ňom nejde o historickú pravdivosť, chce len ukázať Jánošíka ako hrdinu. Je to lyricko-epická skladba (viac je v nej lyrických prvkov - prírodné a úvahové prvky, menej je epických - obrazy deja). Skladá sa z úvodnej časti a 9 spevov. V úvode je venovanie všetkým slovenským ľuďom, aby si jánošíkovskú tradíciu vážili, dokazuje tu vrúcny vzťah k Jánošíkovi.

1. spev začína sa obrazom slobody zbojníkov (symbolizujú to sokoly), autor využíva oheň ako symbol slobody a revolúcie. Hovorí, že títo zbojníci boli najlepší zo slovenského národa a všetci od Tatier po Budín sa ich báli, dokonca aj páni z 12 stolíc mali pred nimi rešpekt. Naznačuje dobrý vzťah zbojníkov k prírode a horám (pretože tam mali najviac slobody). Všetci zbojníci boli rovnakí a pekní, mali zmysel pre spravodlivosť (bohatým brali a chudobným dávali, čím si získavali obdiv najchudobnejších). Autor postupne prechádza k opisu Jánošíka (od ostatných sa líši oblečením, je autoritou vo svojej družine, ale aj medzi pánmi, ktorých ozbíjava). Začiatok spevu vyznieva optimisticky, ale v závere sa prejavuje pesimizmus (koniec Jánošíka a jeho družiny).

2., 3. a 4. spev sú o príprave Jánošíkovej smrti. Autor tu opisuje, ako je Jánošík uväznený, Slovensko predstavuje ako zakliatu krajinu.

V 5. speve sa autor prostredníctvom uväzneného Jánošíka zamýšľa nad slobodou a voľnosťou. Celá táto časť je úvahová. Jánošík sa pýta sám seba, kto mu káže umrieť, lúči sa so slobodou. Na ceste za ňou sa dostal iba do polovice. Prihovára sa k ľuďom, ktorí mu chcú vziať život: „No príde i prísť musí ten veľký deň súdu a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu.“.

V úvode 7. spevu opisuje prípravu Jánošíka na popravu, naznačuje, že za Jánošíkom bude smútiť celá príroda, a že sa naňho chystá kráľovná víl. Dielo sa končí oslavou Jánošíka ako symbolu slobody a jeho svadbou s kráľovnou víl (stáva sa nesmrteľnou postavou, naznačuje, že bude žiť, až kým sa naňho nezabudne).

Jozef Miloslav Hurban (1817 Beckov - 1888 Hlboké) vyštudoval evanjelické lýceum. Bol jednou z vedúcich osobností počas revolúcie v roku 1848, kde viedol skupinu Hurbanovcov. Bol najbližším Štúrovým spolupracovníkom až pokiaľ sa neoženil s Aničkou Jurkovičovou, čo mu Štúr nedokázal odpustiť. Neskôr však prišiel na to, že Hurban urobil dobre.

Vydával časopis Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru (od roku 1846, v 50-tych rokoch zanikol kvôli nedostatku financií, v roku 1881 ho jeho syn spolu so Škultétym obnovil pod názvom Slovenské pohľady), vydával tiež almanak Nitra (1842 - prvý zväzok - po česky, 1848 - druhý zväzok - po slovensky). Zakladal spolky miernosti a čitateľské spolky. Bol literárnym kritikom a autorom prózy a satiry, v posledných rokoch života začal tvoriť aj epiku. V starobe nemal porozumenie pre ďalšie generácie, v almanaku Napred (1871) sa proti nim dokonca postavil.

Básne (písal ich v češtine): Písně (zbierka básní), Osudové Nitry (verše na historické a osudové námety), Bije zvon slobody (verše z tohto diela má aj na pomníku)

Próza: Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské, Olejkár (najznámejšie dielo)

Olejkár

Námet vypracoval ešte počas študentských čias. Pôvodne to bola veršovaná dráma Olejkář aneb pobloudění člověka, ktorej dej sa odohrával v Čechách, hlavnou postavou bol Břetislav. Hurban dielo nanovo spracoval ako historickú povesť. Dej sa odohráva v troch základných líniách, ktoré sa usiloval skĺbiť do jedného celku, čo sa mu ale celkom nepodarilo (často musí odbočovať od deja, najviac takéhoto vysvetľovania je v štátno-politickej línii).

1. línia: štátno-politická (o snahách M. Čáka dostať na uhorský trón Slovana - českého kráľa Václava)
2. línia: ľúbostná (o láske olejkárovho pomocníka Víta k Hrabovcovej dcére Ľudmile)
3. línia: vášne a pomsty (všetky intrigy a nástrahy, ktoré chystajú olejkár Hrabovec a zlatník proti Matúšovi a jeho snahám)

Hlavné postavy: Ľudmila, Vít, Hrabovec (starý zlatník a olejkár), Matúš Čák (jeho postava je v diele zidealizovaná - vzdelaný a dobrý panovník). Príbeh sa začína jednej búrlivej noci v období panovania Matúša Čáka Trenčianskeho. Historickým pozadím je vymretie Arpádovcov, kedy sa Čák pokúša dosadiť na trón niekoho z rodu Anjou. V službách Čáka je aj Hrabovec. Predstiera, že je jeho stúpencom, hoci ho nenávidí a chce ho odstrániť. Vedie ho k tomu hlavne jeho vášeň a osobná pomsta za nešťastný život. V rodine Hrabovca žije aj pomocník Vít, ktorý si raz vypočuje rozhovor Hrabovca o sprisahaní. Cíti povinnosť zabrániť vražde, preto sa postará o to, aby bol Hrabovec odsúdený na smrť. Ten pred popravou vyrozpráva príbeh o svojom živote: V mladosti ľúbil chudobné dievča, ale pretože bol zemanom, nemohol si ju zobrať. Neskôr si zobral Želmíru, ktorá však potom, ako porodila syna Víta, zomrela. Jeho druhou ženou bola Milada, s ktorou mal dcéru Ľudmilu. Neskôr zažil ďalšie ťažké obdobie, keď zistil, že Ľudmila a pomocník Vít sú milenci a on im musel povedať, že sú súrodenci. Ľudmila potom odišla do kláštora a Vít vstúpil do služieb Matúša Čáka.

Od Silvestra do Troch kráľov

Príbeh z autorovej súčasnosti, obdoba Kocúrkova od Jána Chalupku. Hlavnou postavou je Ďorď Šúplata, starý mládenec, pre ktorého nie je žiadna žena dosť bohatá. Začal sa zaujímať o Ľudmilu, ale zatiaľ sa nezobrali. Šúplata žil s gazdinou, ktorej ako žgrloš vyčítal, že kúpila los. Tá ho preto predala mladému advokátovi Brožkovi. Šúplata sa dozvedel, že los vyhral, preto sa vzdal Ľudmily a zobral si gazdinú. Až po svadbe zistil, že gazdiná už los nemá. Medzitým si Ľudmila zobrala Milenského a Brožek im daroval peniaze, ktoré vyhral.

Janko Kalinčiak (1822 Záturčie - 1871) - Jeho otec bol farár, matka pochádzala zo zemianskej rodiny, preto písal hlavne o zemanoch. Študoval filozofiu v Bratislave a v Nemecku. Najskôr začal písať verše, ale potom prešiel na prózu, tvoril hlavne historické povesti o tureckých vpádoch alebo o povstaniach (Rákocziho). Dejový prvok v jeho dielach je vždy zaujímavý, často aj tragický.

Najznámejšie diela: Púť lásky, Bratova ruka, Mládenec slovenský, Reštavrácia

Púť lásky

Hlavné postavy: Janko Černoch, Aga Osman, Žofia Hanušová. Dej sa odohráva na Myjave v čase tureckých vpádov. Turek Aga Osman sa zaľúbi do Žofie a unesie ju. Je do nej zaľúbený aj Janko, ktorý chce za ňu bojovať a dostať ju naspäť. Dostáva sa až do tureckého tábora, kde je Žofia zajatkyňou. Osman ich obidvoch prepustí a dá im turecké oblečenie, aby sa bezpečne dostali cez túto krajinu. Dostanú sa až domov, ale tam Janka kvôli oblečeniu omylom zabijú.

Bratova ruka

Príbeh dvoch zemianskych rodov - Badanský a Razdanič. Anička Razdaničová cíti, že jej manžel Mikuláš Badanský niečo urobil. Krátko nato nájde ruku zabalenú v plátne, ktorú Mikuláš odťal svojmu bratovi. Kvôli tejto príhode sa na konci príbehu manželia rozchádzajú.

Mládenec slovenský

V tomto diele Kalinčiak vyjadruje názor na asketizmus štúrovcov. Tento problém prenáša do obdobia Veľkej Moravy. Mladý muž Stanislav si želá, aby ho prijali do tzv. Slovanského bratstva, ktoré má svoje zákony (napríklad jeho člen sa nikdy nemôže oženiť). Stanislav však tvrdí, že láska k vlasti a láska k žene sa dá zlúčiť.

Reštavrácia

pozn.: reštavrácia - stoličné voľby

Hlavné postavy: Adam Bešeňovský, Matiáš Bešeňovský, Anuľka, Ján Potocký, Števko Levický, Ondrej Levický, Peter Barina. Dej sa odohráva v Turci. Už niekoľkokrát bol vicišpánom Adam Bešeňovský, v nasledujúcich voľbách bol jeho protikandidátom Ján Potocký. Dej sa sústreďuje na situáciu, keď sa Števko Levický z chudobnej zemianskej rodiny uchádza o dcéru Adama Bešeňovského - Anuľku. Bešeňovský s tým nesúhlasí, pretože má pre ňu vyhliadnutého grófa, ktorého však nemá rada. Zároveň si ale uvedomuje, že ak dcéru nedá Levickému, pohnevá si celú jeho rodinu. Preto vymyslí neuskutočniteľnú podmienku - ak sa Levický stane vicišpánom, dá mu svoju dcéru. Hoci Levický nie je veľmi nadšený, jeho strýko Ondrej Levický je rozhodnutý bojovať za to, aby bol Potocký prvým vicišpánom a Levický druhým, čím by sa podmienka splnila. Presne tak sa to aj skončí a Števko Levický dostane Anuľku.

Dielo má realistické prvky (presný popis predvolebných kortešačiek), ale zaznamenávame v ňom aj začiatky realizmu v slovenskej tvorbe. Autor sa snaží byť objektívny. Kritizuje zemanov, opisuje ich ako bezcharakterných ľudí snažiacich sa pôsobiť veľmi múdro (hovoria po latinsky a po nemecky), aj keď obyčajní ľudia sú často bystrejší ako oni. Príbeh je oživený rozhovormi, autor využíva aj vtipné dialógy, veľa frazeologických prvkov a ľudovú reč. Z kompozičného hľadiska nejde o jednoliate dielo, je tvorené montážou rôznych obrazov, skladá sa z viacerých epizódiek a nemá vyvrcholenie. Dielo bolo tiež sfilmované ako Zemianska česť.