Vzťah slovens. romantikov a realistov k ľudu, Sládkovič – Detvan, Hviezdoslav – H.žena, svet ľudu a kaštieľov

Vzťah slovens.romantikov a realistov k ľudu, Sládkovič – Detvan, Hviezdoslav – H.žena, svet ľudu a kaštieľov.

Andrej Braxatoris Sládkovič (1820 Krupina - 1872 Radvaň) sa narodil v početnej rodine. Na štúdium si musel zarábať sám, pretože jeho rodičia nemali dosť peňazí. Po štúdiách v Banskej Štiavnici odišiel do Halle, kde študoval teológiu. Výrazne ho tam ovplyvnila dialektika Hegla (túto myšlienku prevzal aj Marx ako dialektický materializmus).

Keďže bol učiteľom, živil sa súkromnými hodinami v šľachtických rodinách. Vyučoval aj rodine Pischlovcov, kde sa zaľúbil do Márie (tá neskôr vystupuje v diele Marína). Marína sa však musela vydať za bohatého pernikára. Napriek tomu, že mala veľa detí a dožila sa vysokého veku, nebola v živote šťastná. Sládkovič sa po nenaplnenej láske dostal do vnútornej krízy, čo sa odzrkadlilo aj v jeho tvorbe (hlavne v Maríne). Po čase si zobral Antóniu Júliu Sekovičovú. Potom, ako prestal učiť, začal pôsobiť ako farár v Hrochoti a neskôr v Radvani, kde aj zomrel.

Jeho najvýznamnejšie diela: Marína, Detvan, Sôvety v rodine Dušanovej (dielo ovplyvnené Heglovou dialektikou), Nehaňte ľud môj, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Svätomartiniáda (básnická skladba, v ktorej hovorí o problémoch národa v období memorandového zhromaždenia), Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, Milica (v obidvoch hovorí o problémoch v boji proti Turkom). Príležitostné básne: K duchu Puškinovmu (spomienka na spisovateľa), To české tábory (prezentuje tu myšlienku slovensko-českého bratstva); básne venované mladým: Hojže Bože, Omladinám.

Marína

Je to lyrická cyklická skladba, v ktorej sa Sládkovič zaoberá oslavou krásy, mladosti a lásky (k Maríne a k vlasti). Písal ju umeleckým štýlom, využíva anaforu (viac veršov sa začína jedným slovom, čim autor zvyšuje význam slova - napr. 41. sloha - všetko možno, ale nemožno mi ťa neľúbiť). Sládkovič pod vplyvom Heglovej dialektiky nie je za rozdeľovanie, ale za spájanie. Slovensko miluje, pretože v ňom žije Marína, Marínu miluje preto, lebo sa narodila na Slovensku. Oboje dáva do súvislosti a spája ich jednou láskou, čím sa dostáva do rozporu so Štúrom. Ten na zasadnutí spolku Tatran, kde bolo dielo čítané, Marínu odmietol. Neskôr však štúrovci pochopili, že Marína je aj oslavou vlasti a tak ju znovu schválili.

1. sloha: Je venovaná oslave krásy, myslí tu na Marínu, ktorú umiestňuje do našej vlasti. Marína sa stáva symbolom našej krajiny a prvou hrdinkou.
2. sloha: Majstrovská sloha.
3. a 73. sloha: Zvlášť dôležité časti venované téme lásky.
4. sloha: Podľa názoru Sládkoviča netreba za mladosť považovať len fyzickú mladosť, ale hlavne túžbu po kráse, „nepokoj svätý“ (chtivosť po poznaní), „mohutnosť čo slávu hľadá“ (ctižiadostivosť) a lásku. V tejto slohe sa s dielom stotožňuje.
5. sloha: Marínu v tejto slohe stotožňuje so Sirénou a lúči sa s ňou, pretože si uvedomuje, že má ešte voči vlasti nejaké povinnosti.
6. sloha: Tvrdí, že svet sa vyvíja podľa rozporov a aj on sám si musel vybojovať vlastný vnútorný rozpor. Lúči sa s Marínou, ale nie so životom. Premieňa ju na kňažnú hronských víl a umiestňuje ju na Slovensko. Všeobecne rozlišuje Slovákov od Slovanov.
7. sloha: Autor vyjadruje, že túži po tomto svete, všetky jeho ideály sa viažu k pozemskému svetu. Zmieruje sa so stratou Maríny.
8. sloha (posledná): Riadi sa tu bežným zákonom - ako vädnú kvety, vädne aj ľudské telo. Tvrdí, že čas rozkvetu človeka treba využiť na prácu. Upozorňuje, že každý má konať podľa svojich možností. V celej slohe sa zaoberá pominuteľnosťou života (Heglova filozofia). Na konci diela píše, že všetky svoje sily bude venovať vlasti.

1.

Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

41.

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruky nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť! –
nemožno mi ťa neľúbiť! –

72.

Slovensko mladé, rodisko moje
aj mohyla mojich kostí!
V tebe mám pekných obrazov dvoje
a dvoje veľkých ľúbostí! –
Ako je krásna tá moja deva,
aká k nej ľúbosť vo mne horieva:
tak ty a k tebe, otčina!
Ako tys’ pekná, krajina moja,
ako mladistvosť milá mi tvoja:
tak pekná, milá Marína!

73.

Chcel bych vás objať, kraje rodiny!
Náručie úzke, šíry cit:
jak mi je sladko v ňadrách Maríny
objatie vaše pocítiť!
Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,
z objemu v objem naveky padať,
troch nebies slasti prijímať!
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!

185.

A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
je hlas nebeský v zemskom ohlase,
je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!

291.

Marína moja! teda tak sme my
ako tie Božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

Detvan

Autor čerpal z ľudovej slovesnosti, celé dielo vyznieva ako obhajoba slovenského ľudu. Striedajú sa v ňom epické a lyrické časti. Je to romantické dielo, preto sú všetky postavy zidealizované. Detvan sa skladá z úvodu - Vrstovníkom, a z piatich spevov - 1) Martin, 2) Družina, 3) Slatinský jarmok, 4) Vohľady, 5) Lapačka. Hlavné postavy: Martin Hudcovie, Elena, kráľ Matiáš. V diele sa autor snaží vyriešiť problematiku vzťahov medzi ľuďmi. Prenáša nás do prostredia dedinského ľudu, kde chce ukázať, že medzi obyčajnými mladými ľuďmi sú city úprimné. Elena je dievča z ľudu, je to Martinova milá. Opätuje vrúcne Martinove city aj napriek tomu, že kráľ Matiáš je zvedavý, či je mu dostatočnou partnerkou a či mu dokáže byť verná.

„Vrstovníkom“ je lyrická časť. Autor sa tu prihovára svojim vrstovníkom (štúrovskej generácii) a chce im dokázať, že sily národa treba rozvinúť, ale kvôli ťažkým podmienkam národa tieto sily rozvinúť nemohol. Tvrdí, že ak by boli sociálne podmienky lepšie, ľud by dokázal využiť svoje schopnosti.

„Martin“ je obrazom podmienok, v ktorých sa odohráva dej diela. Autor popisuje narodenie hlavného hrdinu v období útlaku slovenského národa. Matka sa mu nemohla dostatočne venovať, pretože musela pracovať. Je tu opísaná spätosť života s prírodou - matka si ho brávala do roboty, kde ho hojdal vietor. Autor tým chcel povedať, že detvianski chlapci sú takí silní, pretože takto vyrastali. Táto časť je zároveň obrazom krás slovenskej prírody.

V časti „Družina“ autor opisuje družinu, ktorej členom je aj Martin. Vyjadruje vieru v budúcnosť národa, verí v jeho ukryté zdravé sily a schopnosti. Zároveň tvrdí, že ľud sa dokáže vyrovnať s ťažkými podmienkami a že dobré zárodky budúcnosti, zdroje sily a schopnosti dokáže rozviť ďalej. Hovorí, že slovenská kultúra je na takej istej úrovni ako grécka, vyzdvihuje tanečné schopnosti nášho národa. Vyslovil tiež, že sa máme opierať o vlastné sily a nekochať sa v cudzích veciach, ale v našich. Podľa neho sa nemáme obracať k minulosti, ale máme sa snažiť v prítomnosti a budúcnosti dokázať čo najviac. Veril, že v boji pomôže slovenskému národu Boh.

V časti „Slatinský jarmok“ prichádza na jarmok kráľ Matiáš. Spoznáva tu Elenu, zisťuje, že si váži Martinovu vernosť, úprimnosť, srdečnosť, krásu... . Matiáš sa o Elenu zaujíma, tá ho však odmietne (tu sa prejavuje idealizácia Eleny - je stále verná Martinovi). Po tom, ako Martin zabije kráľovského sokola, sa dáva zverbovať do Čierneho pluku, ale má niekoľko podmienok, napríklad si chce nechať vrkoče a opasok. Dielo sa končí harmonicky.

1.

Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? –

2.

Ako by Detva obrov nemala! –
Mať zrodila v poli syna,

trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,

čo vidí? – výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? – hory zázračné stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

3.

Mať žne, a kto to dieťa čičíka?
Šum lístia storočných dubov;
a k akej piesni chlapča privyká?
vietor duje horou hrubou;
a pekná pieseň šumnej materi
mladuškú dušu len s krásou mieri,
aby celkom syn nezdivel:
a preto potom rád on počúva,
aj keď Poľanou vietor predúva,
aj mladuchy slovenskej spev.

Nehaňte ľud môj

Lyrická báseň, ktorá vyznieva ako obrana proti výsmechu ľudu, že je nevzdelaný, pretože musel ťažko pracovať a že nemá predkov. Predkov však mal, ale neboli to páni, ale ťažko pracujúci ľudia. Autor tu zdôrazňuje, že aj keď je národ mierumilovný, dokáže bojovať za svoje práva.

„... ale nechaj mi národ bez hany. Národ patrí k veciam svätým!“

Pavol Országh-Hviezdoslav (1849 Vyšný Kubín - 1921 Dolný Kubín) je najvýznamnejším autorom slovenskej literatúry. Jeho neter Helena Hégerová napísala príručku s informáciami o jeho živote.

Volal sa Pavol Országh, pochádzal zo schudobnenej zemianskej rodiny. Bol nadaný, na odporúčanie učiteľa ľudovej školy Adolfa Medzihradského ho dali rodičia na štúdiá. Hviezdoslav mal blízky vzťah k matke. Študoval na gymnáziu v Miškovci, kde bezplatne býval u svojho strýka. Tu sa začal zaujímať aj o literatúru, čítal a napodobňoval maďarských básnikov (Petöffi, Arany, Vorösmarty, Ady). Kvôli mame začal neskôr písať v slovenčine a čítať slovenských básnikov (Štúra, Kollára). Od 5. triedy gymnázia musel študovať v Kežmarku, pretože jeho strýko zomrel. Tu mu opäť hrozilo pomaďarčenie (na to spomína v básni Mňa kedys’ zvádzal svet).

Neskôr študoval v Prešove na právnickej akadémii. Tu sa zapojil aj do hnutia študentov, ktorí vydali almanach Napred (1871). Najviac diel do almanachu napísal práve Hviezdoslav (v nich sa prejavuje jeho realizmus; v almanachu zároveň vyslovil svoj realistický básnický program), niekoľko diel napísal aj Koloman Banšell. Proti veršom z almanachu protestoval J.M. Hurban - napr. Banšellovu báseň Len ma ľúb považoval za nemravnosť.

Ďalších 20 rokov prežil v Námestove. Toto obdobie považoval za najkrajšie a najplodnejšie v jeho živote. Mal za manželku Ilonu Novákovú, pre ktorú napísal ľúbostný cyklus Sny mladosti. Neskoršia smrť sestry ho podnietila napísať zbierku Jesenné zvuky. Zvyšok života prežil v Dolnom Kubíne.

Slovník Hviezdoslava je veľmi bohatý, obsahuje archaické a biblické výrazy a novotvary, ktoré vytváral sám. Využíva básnické prívlastky a rôzne symboly. Aby mu vyšiel rým, používa inverziu (zmenu slovosledu). Používa tiež jambickú stopu (U –), ktorá je však pre slovenčinu neobvyklá, pretože 1. slabika je neprízvučná.

Hviezdoslav preložil veľa náročných diel, čím dokázal, že slovenčina je rovnocenná s inými jazykmi. Napísal rad epických skladieb z dedinského prostredia. Písal aj biblické básne, ktorých cieľom bolo ukázať pomery v časoch jeho života. Často bol aj rečníkom, napr. pri otvorení Národného divadla v Prahe - manifestoval tu priateľstvo Slovákov a Čechov (báseň Bratom Čechom).

Básnické zbierky (chronologicky): Žalmy a hymny, Sonety, Letorosty (3 cykly), Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Stesky, Dozvuky, Krvavé sonety (odozva na vypuknutie 1. svetovej vojny).

Básnické prviesenky Jozefa Zbranského

Toto dielo je 1. Hviezdoslavovou básnickou zbierkou. Sú tu jednoduché verše venované jeho rodisku (napr. báseň Vyšný Kubín - spomienky na matku a detstvo).

I vstupujem do tvojich skvúcich siení...

Báseň, v ktorej Hviezdoslav vyjadruje, že sa vracia k básnictvu, ale teraz už bude písať v slovenčine. Cíti sa byť poctený tým, že ho básnictvo prijalo. Hovorí tiež, že ľudia sa nesnažia rozvíjať svoju reč.

Letorosty I.

Báseň Dávam z úprimnosti duše: Jej hlavnou myšlienkou je úprimnosť a pravdivosť. Hviezdoslav tu opäť nastoľuje realistický program; vyjadruje aj nenávisť ku všetkému umelému, neprirodzenému a nepravdivému.

Letorosty II.

Vznikli v takzvanom čiernom roku - Hviezdoslavovi zomrela matka aj sestra Mária, preto je celý cyklus trúchlivý. Báseň Pustý dom: Používa tu návratový motív - prichádza do rodného domu, kde sa však teraz nikto nenachádza. Dáva si otázku, či náhodou všetci nepracujú na poli, ale vzápätí si uvedomí, že sú už mŕtvi.

Letorosty III.

Báseň Ó, prečo som nie víchrom: Autor tu vyjadruje, že chce byť prírodným živlom. Báseň je z 3 častí, je namierená proti vykorisťovateľom, ktorých chce básnik rozmetať. Vystupuje tu ako lyrický hrdina, ktorý tlmočí názory ľudu. Báseň sa končí bezútešne, autor nenachádza riešenie. Báseň K vám, urodzeným, veľkomožným: Je to podobná báseň ako predchádzajúca. Keď ju chcel Hviezdoslav vydať v Letorostoch, Vajanský s tým nesúhlasil. Po ňom však do vydavateľstva nastúpil Škultéty a túto báseň vydal (až po básnikovej smrti - 1949). Báseň vyznieva útočne, je adresovaná šľachte, je písaná formou otvoreného listu. Autor tu berie na zodpovednosť šľachticov, ktorí žili z práce ľudu a pritom sa pohoršovali nad jeho nevzdelanosťou a ubližovali mu. Taktiež tu poukazuje aj na maďarizáciu („...aspoň šetrite mu reč!“).

Hviezdoslav písal na rôzne témy, ale najčastejšie to bola téma ľudu, oslava jeho práce, boj za sociálnu spravodlivosť - napr. báseň Ó, práci všetka česť. S témou ľudu, práce a prírody sa stretávame aj v zbierkach Prechádzky jarom a Prechádzky letom.

Ó, práci všetka česť

Je to báseň zo zbierky Stesky. Autor tu hovorí, že si váži každú čestnú prácu. Do práce vyzýva mladých ľudí, starší im majú odovzdávať skúsenosti. Pokrokovosť básne vyplýva z verša „len z plodov práce môžeme žiť“.

Prechádzky jarom

Najznámejšia báseň - Ja, starý, vychádzajúc - autor v nej vystupuje ako lyrický hrdina. Vychádza do poľa, aby videl, čo sa tam deje. Cíti sa už starý, ale práca na poli ho omladzuje. Hviezdoslav považoval za základ národa ľud, hlavne roľníkov.

Prechádzky letom

Báseň Zvážajú z poľa - roľník tu vystupuje ako symbol istoty. Výsledkom jeho práce je voz plný obilia. Toto dáva do protikladu s príživníkmi. Využíva tu zvukomalebné slová, pestrú reč, veľa prívlastkov a citoslovcia (na vyjadrenie zvukov).

Krvavé sonety

A národ sa oboril na národ - báseň, v ktorej autor hovorí o utrpení ľudí, ktoré slúži tým, čo majú veľa a chcú ešte viac. Naznačuje, ako došlo k vojne (jej cieľom bolo podrobiť si iné národy a získať bohatstvo). Vystupuje tu Astarat - bohyňa vojny. Územie, ktorým sa prehnala, bolo zničené. Vo vojne zahynulo najviac mladých - tzv. výkvet spoločenstva. Hviezdoslav bol aj veriaci, zamýšľal sa teda aj nad skutočným kresťanstvom. V tejto básni dáva lásku človeka k človeku do kontrastu s vojnou. Hovorí aj o tom, že vojny boli vedené s požehnaním cirkvi, alebo ich viedla sama cirkev. Zamýšľa sa nad tým, čo bude po vojne: „Beda, beda premoženým a menom pomsty víťazom.“ (premožení sa nikdy neuspokoja, budú proti víťazom). Tieto verše sú proti 1. svetovej vojne a sú aktuálne ešte aj dnes. Zamýšľa sa v nich aj nad sociálnymi otázkami: „Česť práci v tvári človeka.“.

Ó, vráť sa skoro, mieru milený! - v tejto básni vystupuje lyrický hrdina mieru milený, ktorý sa stáva symbolom mieru. Spolu s ďalšou postavou, zelenou ratolesťou, majú priniesť zdravie a veselosť. Mieru milený má zahasiť nenávisť, závisť a dychtivosť po bohatstve, lebo dôsledkom každej vojny sú straty blízkych. Volá po svete lásky a priateľstva, chce odstrániť príčiny vzniku vojen. Myšlienka básne je pokroková.

Sloboda všetkým sveta národom - autor tu vyjadruje túžbu po slobode pre všetky národy, hlavne však pre Slovákov, ktorí sa mali vymaniť spod vlády Rakúsko-Uhorska. Prechádza k svojmu národu: „Tatry nech nie sú pomníkom nad národom.“. Chce spriateliť všetky národy sveta. Podobnú myšlienku má aj báseň A nebude viac potlačených, zbitých!“

Niektoré verše venoval mládeži: K ľudu, mládež!, Ó, mládež naša!. Tu mobilizuje mládež k aktivite, aby využila svoje sily a mladé roky a aby ich neprežila len v záhaľke, ale aby bola dôstojnou nástupkyňou staršej generácie.

Epická tvorba: Hájnikova žena, Bútora a Čútora, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský

Hájnikova žena

Je to prvé a najvýznamnejšie Hviezdoslavove dielo - lyricko-epická skladba. Základná kompozícia: Pozdrav, 15 spevov, Zbohom (uzatvorenie diela lyrickým opisom prírody). Hviezdoslav tu rozdeľuje svet na „svet chalúp“ (Čajkovci - Hanka, Miško) a na „svet kaštieľov“ (Artuš Villáni), medzi ktorými je konflikt (toto je tematickým základom diela; zápletka má 3 časti: kolízia / kríza / peripetia). Striedajú sa tu epické prvky s lyrickými odbočeniami (lyrické disgresie), ktoré navodzujú náladu.

Po smrti svojho otca si Miško prichádza do kaštieľa pýtať miesto v hájovni, kde pracoval jeho otec. Obstojí, až keď starému Villánimu pripomenie, že jeho otec verne slúžil rodu Villániovcov. Miško s Hankou sa teda presťahujú do hájovne. Raz Hanka prichádza do kostola, v ktorom sa schádzali rôzne spoločenské vrstvy. Zbadá ju tam aj Artuš Villáni, ktorý si myslí, že ju dostane tak, ako všetky ostatné ženy predtým (tu sa začína zápletka). Je pevne rozhodnutý, že sa s ňou stretne, ale mýli sa - ona je verná a statočná. Napriek tomu ju vystriehne v hájovni a snaží sa ju dostať. Ale Hanka si chce ubrániť česť , preto vezme zo steny záražec (nôž) a v sebaobrane ho vrazí Artušovi do srdca.

Keď prichádza Miško aj s kamarátmi domov a vidí tam Artuša v kaluži krvi, rozhodne sa zobrať vinu na seba. Uväznia ho, ale Hanka nemôže kvôli výčitkám zostať sama v hájovni. Preto odchádza k svojim rodičom. Tí sa k nej však správajú nevraživo, otec jej vyčíta, že si zobrala Miška, mama od žiaľu zomrela. Hanka sa nakoniec priznáva k vražde, ale pretože nie je pri zmysloch, neobvinia ju a Miška prepustia. Ten potom náhodou zachráni starému Villánimu život, šťastie sa k nim vracia aj vtedy, keď Hanka porodí syna.

Hájnikova žena - Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,

z tej duše pozdravujem vás!

Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,

zrak jeho urknul, zmámila

lož, ohlušila presila:

Vy k žitiu privediete zas,

vy vzkriesite, vy zotavíte,

z jatrivých vyliečite rán,

v opravdu priamom, bratskom cite

otvoriac lono dokorán,

a srdečnosť kde odveká,

kde nikdy nevyspela zrada,

bez dotazu, kto on, čo hľadá,

na lono to, hľa, v objem sladký

ramenom láskyplnej matky

pritúliac verne človeka.

Len okamih tam pobudnutia:

už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,

zrak čistí sa, tlak voľneje

i oživujú nádeje;

len jeden pokyn, zášum lesný,

len jeden horskej riavy skok:

a duša už sa ladí k piesni,

tkne sa jej bičík prečudesný -

a srdce hupká vozvysok;

len jedno orla skolotanie,

len jeden švihot sokola,

prez horu mužné zahvízdanie,

na holiach jeden záblesk vatry:

a nás už chváce povoľa,

duch už sa zažal, už sa jatrí,

plamenným krídlom šibe hor'

jak v nebi naspäť meteor;

len chvíľka, ako vzdušný vlas,

čo preletí nám ponad hlavu -

a už ju máme, myseľ hravú:

zmladenej duše prez dúbravu

tak strie sa, ako dúhy pás...

...Z tej duše pozdravujem vás!

Bútora a Čútora

Boli to dvaja lakomí gazdovia, ktorí si robili napriek. Spory medzi nimi začal Bútora o kúsok poľa, pretože vždy prekladal hraničný kameň medzi ich pozemkami. Keď ho dal Čútora späť, Bútora to nahlásil na súd. Bútora však pred sudcom, ktorý si práve prezeral pole, spadol do jamy po kameni a súd prehral. Hviezdoslav rieši spor zmierlivo - deti Bútoru a Čútoru sa chceli vziať (hlavný námet diela). Autor tu vyjadruje aj kritický postoj k ľudu, ktorý však obhajoval.

Ežo Vlkolinský

Hlavné postavy: Žofka Bocková, Ežo Vlkolinský (typ zemana, ktorý chápal, že zemania nemajú budúcnosť; bratranec Gábora Vlkolinského), Estera Vlkolinská (Ežova mama), Benko (Ežov syn), Eliáš Vlkolinský (Ežov strýko). Dej sa odohráva v zemianskej kúrii Vlkolinských.

Estera vchádza do domu v zlej nálade, lebo sa dozvedela, že Ežo postavil Žofke máj. Estera ju však nechce za nevestu (kvôli spoločenskému postaveniu) a pre Eža už má vyhliadnutú inú. On s tým nesúhlasí a obhajuje sa tým, že aj Esterina mama bola sedliačka (vysloví názor na zemianstvo - „Vaše zemianstvo či nepošlo tiež dolu Dunajom i košútkami, pani matko? Jak? Ba utemilo veru, žiadna plť ho nedohoní viacej. Ale hľa, i Žofkina mať bola zemianka.“). Hviezdoslav sa v tejto situácii stavia na stranu Eža, jediné východisko vidí v splynutí zemianstva s ľudom (Ežo + Žofka). V manželstve im pomáha Eliáš, ktorý je typom hrdého zemana a názormi sa príliš nelíši od Estery. Mladý pár prijme do domácnosti iba preto, aby urobil Estere napriek.

Eliáš je bratom Beňa, Esterinho manžela; podľa Beňa sa volá aj Ežov syn - Benko. Medzi Esterou a Eliášom boli rozpory, preto Ežovu svadbu usporiadal Eliáš. Na svadbe autor tiež ukazuje rozdelenie spoločnosti - v jednom kúte miestnosti bola rodina Žofky, v druhom rodina Eža, Estera dokonca ani neprišla. Keď sa raz Benko stretne so svojou starou matkou, ona si ho vôbec nevšíma. On je však neodbytný a vďaka nemu sa nakoniec rodiny spriatelia - záver diela je zmierlivý.

Gábor Vlkolinský

Gáborova rodina bola menej zámožná, obidvaja rodičia boli alkoholici a prepíjali všetok majetok. Gábor bol kvôli takémuto životu utrápený a citovo ochudobnený. Mal si zobrať dievča zo zemianskej rodiny. Najskôr sa zaujímal o Uľku, tá ho však odmietla, pretože nechcela za svokru alkoholičku (tzv. korhelicu). Mal rád aj Marku Tomášovú (dobré a pracovité dievča), ale ona nemala rada jeho, ale Eža. Po jeho svadbe so Žofkou sa pokúsila o samovraždu a postupne začala chradnúť. Začala odmietať potravu a onedlho zomrela. Gábor po jej smrti smútil a stratil záujem o dievčatá. Neskôr začal pracovať na poli. Keď tam raz prišiel, uvidel, že jeho úrodu už niekto pokosil. Ani v iných veciach sa mu nedarilo a preto prepadol pesimizmu. Chcel spáchať samovraždu, ale tesne predtým, ako sa hodil na kosu, za ním prišiel Ežo a nahovoril ho, aby sa vybral inou cestou a priženil sa do sedliackej rodiny. Gábor to prijal. Rozhodol sa, že pôjde na pytačky do rodiny Blažkovcov, tam aj uspel. Pre zemianskeho syna to bol prejav veľkého úpadku (už nežil ako gazda, ale ako paholok). Gábor je rozhodnutý pracovať a verí, že o jeho rodinu bude postarané.

Záver diela vyznieva ako úpadok zemianstva, východiskom je zníženie zemianstva k obyčajnému ľudu, v ktorom vidí Hviezdoslav budúcnosť.

Hviezdoslav sa pokúsil aj o vytvorenie veršovaných divadelných hier. Učil sa na svetových dramatikoch, ktorých diela prekladal: Shakespeare (Hamlet, Sen noci svätojánskej), Puškin (Boris Godunov - námet na hru Herodes a Herodias), Imre Madách (Tragédia človeka)...

Herodes a Herodias

Je to veľká historická tragédia. Vystupuje v nej veľa postáv a je náročná, preto sa málo hráva. Prvýkrát bola naštudovaná Jankom Borodáčom. Hviezdoslav tu poukazuje na pomery v Rakúsko-Uhorsku. Hlavné postavy: Herodes (častá postava v jeho dielach, kritizuje na ňom domáce pomery; je symbolom krutovlády), Tamara, Aretas, Herodias, Filip, Salome, Jochanan (Ján Krstiteľ).

Príbeh sa sústreďuje okolo židovského panovníka a krutovládcu Heroda. Ten má manželku Tamaru, dcéru arabského kráľa Aretasa. Tamara je láskavá a humánne založená. Má veľmi dobré srdce, preto jej Herodes nevyhovuje. Ten ju vyženie späť k otcovi a nájde si ešte krutejšiu ženu, ako je on sám - Herodias. Tá bola pôvodne vydatá za obchodníka Filipa, má dcéru Salome. Herodias dá Filipa zavraždiť a spolu so Salome prichádza do židovského kráľovstva. Tam panuje rozvrat, ľudia túžia po pomste, autoritu má Jochanan.

Herodes dá Jochanana zavrieť, on však aj z väzenia uplatňuje svoj vplyv na židovský ľud a tak vypukne vzbura. Herodias hľadá možnosť, ako by sa dal odstrániť. Príležitosť nájde na zábave, kde Salome tancuje tanec, ktorým veľmi zaujme Heroda. Keď sa jej spýta, čo by chcela ako odmenu, na podnet Herodias požiada o Jochananovu hlavu. Na príkaz Heroda teda prinesú Jochananovu hlavu.

Kráľ Aretas je urazený, že Herodes vyhnal Tamaru z kráľovstva, preto sa chce pomstiť. Prepadne hrad Makor a porazí Herodove vojsko. Pravda tak zvíťazí, aj keď Ján Krstiteľ zomrel. Hlavná myšlienka: ľud sa má vzbúriť proti vládnucej triede.