Slovenská próza po roku 1956 (Mitana, Vilikovský, Sloboda, Ballek, Jaroš)

Slovenská próza po roku 1956 (Mitana, Vilikovský, Sloboda, Ballek, Jaroš)

Próza generácie 1956

V 2. polovici 50 rokov začali do súčasnej prózy pribúdať nové mená. Postupne ich objavovala Mladá tvorba, neskôr Slovenské pohľady. Spočiatku sa uvádzali len útvarmi prijateľnými pre časopisy (poviedkami, črtami, reportážami a novelami), samostatnými knihami sa predstavili až oveľa neskôr – príčinou bola nepriaznivá politická situácia (každá snaha o netradičné zobrazenie skutočnosti sa považovala za narúšanie jednotnej metódy socialistického realizmu). Venovali sa krátkym žánrom; všímali si jednotlivca a jeho vnútorný život, menej vonkajšie spoločenské udalosti (rozpor so socialistickou literatúrou).

Spisovatelia tvoriaci v 2. polovici 50 rokov nemali samostatný skupinový program; ich myšlienkovým východiskom bola negácia predchádzajúceho spoločenského a literárneho obdobia. Aj keď nevyslovili svoje estetické a filozofické zásady v manifeste, označujeme ich za generáciu 1956.

1. skupina debutovala začiatkom 60. rokov: Hykisch, Blažková, Johanides
2. skupina v polovici 60. rokov: Šikula, Jaroš, Sloboda, Vilikovský

V tomto období existovali 3 prúdy literatúry:

1) exilová – Mňačko, Blažková

2) disidentská – Tatarka, Ponická, Šimečka

3) oficiálna – Šikula, Ballek, Jaroš

Vplyvy: lyrizovaná próza a naturizmus + lineárna kompozícia príbehu (Šikula, Blažková, čiastočne Hykisch); existencializmus, nový román, magický realizmus, severoamerickí a nemeckí autori, postmoderna (Jaroš, Johanides, Sloboda, Vilikovský, väčšina diel Hykischa).

Tematika: súčasnosť – široký záber tematický i žánrový; autori otvárali tabuizované témy (1968, Charta, Slovenský štát); historické témy (Veľká Morava, 16. – 19. storočie); obraz mládeže.

Útvary: poviedky, novely, romány (dilógie, trilógie); typickou črtou je viazanie sa autorov k istému regiónu.

Peter Jaroš vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Pracoval ako redaktor, neskôr pôsobil na rôznych pozíciách v Slovenskej filmovej tvorbe. Jeho prvými prózami boli novely a romány približujúce život bežného človeka a jeho pracovný deň.

V jazykovej a štylistickej oblasti experimentoval (podľa nového románu a existencializmu) – napr. v románe Zdesenie. V zbierke próz Menuet mení kompozičné postupy a tlmočí nové ideovo tematické hodnoty. Hlavnou tematikou je detstvo na dedine a domov; využíva tu postupy novej prózy (absurdnosť, snovosť, grotesku, prelínanie reality a fantázie). Knihy krátkych próz: Návrat so sochou a Krvaviny (napr. Pacho, hybský zbojník). Väčšina poviedok sa odohráva v jeho rodnej dedine Hybe; zaujímavo využíva paródiu, grotesku a absurditu.

V ďalšej tvorbe má vážny pohľad na detstvo a svoje rodisko – napr. zbierka poviedok Až dobehneš psa, román Trojúsmevný miláčik (hlavný hrdina a rozprávač – Marako; útržkovite si spomína na detstvo; strieda sa minulosť s prítomnosťou, výraznými prvkami sú snovosť a magické, neskutočné prvky). Jeho najúspešnejším románom je Tisícročná včela.

Tisícročná včela

Hlavnou témou je život slovenských roľníkov a remeselníkov v 2. polovici 19 storočia – až do roku 1918. Hlavná myšlienka – človek vďaka vlastnej pracovitosti, vynaliezavosti a šikovnosti prežije všetky zlé historické obdobia. Román je mozaikou zo života troch generácií rodiny hybského roľníka a murára Martina Pichandu, jeho detí (Samo, Valent, Kristína) a vnukov.

Martin bol pracovitý roľník aj murár. Precestoval veľa krajín vďaka „múračkám“, na ktoré sa kedysi chodilo; mal záujem o zemepis. Bol váženým človekom v dedine – dokonca aj učiteľ a farár si ho vážili; v partii murárov bol zase obľúbený vďaka tomu, že vždy vedel zaistiť prácu. Rád rozprával svoje skutočné príbehy – ale aj vymyslené (napr. o tom, ako ho zožrala veľryba).

Ústrednou postavou je Martinov najstarší syn Samo, ktorý mal prezývku Včela (pretože bol pracovitý a zaujímal sa o včelárstvo). Mal rád svoju ženu Máriu, s ktorou mal 6 detí. Postihli ho však údery osudu – musel veľmi ťažko pracovať, tri deti mu zomreli a vyhorel mu mlyn (zasiahol ho guľový blesk). No on sa aj tak nevzdal a vždy začal pracovať odznova.

Martinov najmladší syn Valent vyštudoval právo v Prahe; v dedine Hybe mal priateľku, ktorá neskôr otehotnela. Keď sa však dostal do rodiny fabrikanta Haderpána, rozhodol sa, že si zoberie jeho dcéru Hermínu a vymaní sa tak z biedneho života. Naopak, Martinova dcéra Kristína sa vydala z lásky, no jej manželstvo bolo dlhý čas bezdetné. Otehotnela až po 10 rokoch, ale keď jej muža v hore zabilo drevo, potratila. Po tejto udalosti začala žiť s Julom Mitronom a jeho pomätenou ženou Matildou; s Julom sa jej nakoniec podarilo mať deti.

Na živote postáv autor vyzdvihuje 2 základné hodnoty: prácu a lásku (mileneckú, manželskú a lásku k deťom). Súčasťou života postáv je ako zrodenie, tak aj smrť. Román obsahuje on-rozprávanie, kompozícia je chronologická. Dôraz sa nekladie na udalosti, ale na ich skrytý význam. Autor využíva alegorické a symbolické motívy – napr. včela symbolizuje plodnosť, pracovitosť a schopnosť prežiť.

Príbehy sú realistické, ale majú aj znaky magického realizmu (predstavy a sny postáv – napr. Martin sa stretne s bývalou priateľkou Želkou a hrá s ňou karty v bruchu veľryby; Samo má sen so včeľou kráľovnou). V diele sú aj prvky postmoderny (novinové správy, úryvky z kroniky obce Hybe).

Rudolf Sloboda (1938 – 1995) nedokončil Filozofickú fakultu Univerzity Komenského; pracoval ako baník v Ostrave a ako robotník vo Vitkovických železiarňach. Neskôr vystriedal viaceré umelecké profesie, bol napr. filmovým dramaturgom a umeleckým redaktorom. Zomrel tragicky – obesil sa (bol alkoholik, mal psychicky chorú ženu).

Sloboda bol plodný autor; vytvoril vlastného typického hrdinu. Celá jeho tvorba má prvky postmoderny (jej postupy u nás využil ako prvý, dovtedy tu bola neznáma). V roku 1965 debutoval románom Narcis (mal veľký ohlas, hoci v tom čase mal Sloboda len 27 rokov). Ďalšie romány: Rozum; Krv a Jeseň (okrem epického príbehu v nich uvažuje o Bohu, Biblii, kultúre, politike a ľudskom živote).

Narcis

Je to dielo s autobiografickými prvkami. Hlavnou postavou a zároveň rozprávačom je Urban Chromý – intelektuál zaujímajúci sa o diela Tolstého, o Bibliu, atď. Nie je so sebou spokojný, a tak preruší štúdium, odíde do Ostravy a začne pracovať vo Vitkovických železiarňach (týmto tiež opustí svoju tehotnú priateľku a utečie tak pred zodpovednosťou). Ani v Ostrave však nie je šťastný, cíti sa osamelo, rozčarovane a pochybuje sám o sebe (autor tu využíva iróniu a sebairóniu). Považuje sa za narcisa – teda za človeka zahľadeného do seba a ľahostajného voči iným. To, že ani v Ostrave nenájde zmysel života, chápe ako vlastnú prehru a upadá do psychického chaosu a dezilúzie.

V románe je zachytený prúd Urbanových myšlienok, pričom sa strieda prítomnosť (práca vo Vitkoviciach) s minulosťou (vojenčina, študentské roky) a realita so snom. Autor taktiež strieda slovesnú osobu rozprávača – dej je rozprávaný v 1., 2. aj v 3. osobe. Využíva vnútorné monológy a dialógy, ale aj citáty, prípadne parafrázy z diel Tolstého a z Biblie.

Rozum

Hlavnou postavou je „on“ – asi 40-ročný scenárista, ktorého meno sa nikdy nedozvieme. Je nespokojný, prežíva životnú krízu a cíti sa byť zbytočný. Je k sebe kritický, správa sa výbušne a rád si vypije. Práca ho už nebaví, pretože nemôže písať to, čo chce – no aj napriek tomu mu mnohí závidia. Prežíva problémy v rodine – jeho dcéra sa „osamostatňuje“ (chodí s partiou von a pije); navyše mu zomrel otec, s ktorým mal veľmi dobrý vzťah. Chýba mu tak človek, ktorému by mohol veriť.

Veľa rozmýšľa, až dospeje k presvedčeniu, že za jeho nespokojnosť je vinný jeho vlastný rozum (pretože všetko sa snaží riešiť rozumom a logikou, aj keď život logiku nerešpektuje a často je až absurdný). V závere románu hovorí: „Som zabitý človek.“ – nevidí zmysel vlastného života, a tak si ho chce skrátiť, uvažuje nad samovraždou, no nakoniec ju nespácha.

Ladislav Ballek (1941 Terany) maturoval v Šahách; vyštudoval Pedagogickú univerzitu v Banskej Bystrici. Jeho otec bol colníkom. Ballek pôsobil ako učiteľ, pracoval ako redaktor v rozhlase a v novinách Smer, na čas odišiel aj do Bratislavy, kde pôsobil ako poslanec. Svoju tvorbu začal krátkymi novelami, v ktorých nadviazal na lyrizovanú prózu.

V ďalšej tvorivej etape napísal dielo Južná pošta (spomienkové prózy inšpirované jeho detstvom na slovensko-maďarskom pohraničí; zobrazil tu život malého mesta na hraniciach z pohľadu detského hrdinu) a román Pomocník (s podtitulom Román o Palánku). Ďalším dielom o Palánku je román Agáty. V roku 1980 napísal román Čudný spáč (o období normalizácie, ktoré zobrazuje na vzťahoch generácie otcov a synov), v roku 1987 román Lesné divadlo (príbehy hrdinov z Južnej pošty už ako dospelých).

Pomocník (Román o Palánku)

Štefan Riečan prichádza počas presídľovania z Horehronia do Palánku, kde dostáva mäsiarstvo aj s pomocníkom Volentom Lančaričom, ktorý neustále rieši rôzne čierne obchody. Tu sa podarí Riečanovi rýchlo zbohatnúť; najväčšiu zmenu je vidieť na výzore manželky a dcéry. Po čase kúpi ďalší dom a mäsiarstvo nechá na Volenta a manželku. Tí sa však stanú milencami a Riečanovi sa tak začne rozkladať celá rodina.

Riečan odíde za matkou na Horehronie. Jeho žena si v Palánku nájde mladého milenca, dcéra Eva si zase začne s Volentom (pretože sa chce matke pomstiť). Po čase otehotnie a Volenta si zoberie. V roku 1948 nastane znárodnenie – Volent je donútený pracovať v štátnom mäsiarstve, ale aj tam pokračuje v šmelinárstve, kvôli čomu ho zatvoria. Vtedy si Evu aj s tromi deťmi odvádza Riečan a nachádza tak rodinný pokoj pri dcére a vnučkách.

Autor využil on-rozprávanie; podarilo sa mu vystihnúť atmosféru juhoslovenského malomesta, historické udalosti tesne po druhej svetovej vojne a znárodnenie. Dáva do protikladu postavy Riečana a Lančariča (Riečan bol pracovitý, čestný, mravný a utiahnutý; Lančarič temperamentný, pôžitkársky, podnikavý, zmyselný a cieľavedomý).

Agáty

Autor tu zobrazuje život mesta a jeho obyvateľov v povojnovom období. Mottom je báseň s názvom Báseň zo zbierky Čas letí jak vtáci nedozerní od Novomeského (poukazuje ňou na rýchlo plynúci čas). Román je štylisticky a kompozične pestrý, sú v ňom využité denníkové zápisky, listy a epištoly (listy apoštolov veriacim). Dej je redukovaný; podáva obraz udalostí z pohľadu viacerých postáv.

Dušan Mitana vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte a filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU. Pracoval ako redaktor v Mladej tvorbe a v Romboide, neskôr sa stal profesionálnym literátom.

Debutoval zbierkou próz Psie dni, ktorá však vyvolala veľmi zlý ohlas kritiky; podobne ladená je aj zbierka poviedok a noviel Nočné správy. Ďalej napísal román Koniec hry (dielo s kriminálnym podtextom – novinár Peter Slávik v afekte zabije svoju manželku; dôležitý je však aj morálny aspekt – jeho matka prevezme vinu na seba), román Hľadanie strateného autora a zbierku poviedok Slovenský poker (kritický postoj k súčasnosti).

Psie dni

Experimentoval tu s formou, využil provokatívne a škandalózne námety. Poviedky sú tajomné až mysteriózne; objavujú sa v nich prvky nereálnosti, pocity úzkosti, odcudzenia a dezilúzie. Hrdinovia si nevedia nájsť miesto v živote, sú nespokojní a majú konflikty s okolím – ich dni sú „psie“ (prvky existencializmu).

Nočné správy

Dielo s vplyvom magického realizmu – sú v ňom zobrazené nevysvetliteľné záhady, autor sa prikláňa k nereálnym momentom v živote človeka. Jedna z poviedok – Nočné správy: Hlavný hrdina a rozprávač, novinár Štefan Kráľ, je typom zmäteného človeka, články do redakcie vždy odovzdáva neskoro, starostlivosť o domácnosť necháva na manželku. Autor v diele zobrazuje Štefanovu návštevu kina – bol na surrealistickom filme Anjel skazy, v ktorom postavy nemôžu odísť z párty. Dielo je plné záhadných scén; zámerom autora bolo poukázať na iracionalitu života.

Hľadanie strateného autora

Ide o umelecký experiment ovplyvnený postmodernou; vyznieva ako hľadanie autorovej vlastnej identity a dôvodu jeho existencie. Dejový rámec je rozsiahly, sústreďuje sa okolo zmiznutia spisovateľa Tomáša Eliáša, ktorý píše pod pseudonymom Mitana. Ten raz donesie vydavateľovi rukopis, vezme zálohu, ale takisto aj rukopis; vydavateľ sa ho potom medzi všetkými materiálmi snaží nájsť. Autor strieda rôzne žánre – dialógy s Luciferom, filozofické úvahy o viere a náboženstve; text dopĺňa o citáty, parafrázy, ale aj falzifikáty. Strieda časové pásma a reálne s nereálnym; zložitou kompozíciou naznačuje chápanie vlastnej tvorby ako hry.

Pavel Vilikovský študoval na Univerzite Komenského; pôsobil ako redaktor v Slovenských pohľadoch a Tatrane. Momentálne je prekladateľom z angličtiny a pracuje v literárnom mesačníku Romboid. Debutoval súborom próz Citová výchova v marci (1965). Po roku 1969 mal problémy s publikovaním – nasledujúce dielo vydal až v roku 1989, a to novelu Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Ďalšia novela –Večne je zelený... .

Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch

Autor tu využíva náznakovosť; rozvíja rôzne motívy, ktoré postupne vysvetľuje. Základným motívom je matkovražda – syn v zrelom veku sa nedokáže postarať o psychicky chorú matku. Nechce ju dať do ústavu, pretože niečo také považuje za dehonestáciu človeka. Od lekára sa dozvie, že nádej na uzdravenie už jeho matka nemá, a tak ju zadusí (hoci ju má rád) – týmto autor predkladá otázku eutanázie (no neprezradí svoje stanovisko). Využíva aj ďalšie príbehy, v ktorých vyjadruje svoj názor na človeka, medziľudské vzťahy, život, smrť, atď.; taktiež citáty z náučnej prózy, reklamy a parafrázy biblických textov. Celý text buduje na asociáciách.

Večne je zelený...

Je to typická postmoderná próza, objavuje sa v nej paródia, groteska a sebairónia. Rozprávač je vyzvedačom vo výslužbe; spomína na obdobie medzi 1. a 2. svetovou vojnou. V tomto diele je využitý hypertext – prúd vedomia a asociácii o špiónoch, tajnej polícii, vzťahu k plukovníkovi (homosexualita) a spolužití Slovákov, Maďarov a Rumunov. Sú tu aj narážky na súčasné pomery (napr. získavanie pracovníkov ŠTB na vysokých školách); autor strieda štýly, žánre a časové pásma; využíva citáty z náučnej literatúry a turistických príručiek.