Teória literatúry pre 5. – 9. ročník ZŠ

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: filomena (18)
Typ práce: Ťahák
Dátum: 25.11.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 6 549 slov
Počet zobrazení: 7 819
Tlačení: 213
Uložení: 155

Teória literatúry  pre 5. – 9. ročník ZŠ

5. ročník

  1. lyrika – základný literárny druh, autor vyjadruje svoje názory, myšlienky, nálady, pocity
  2. Malé formy ľudovej slovesnosti: príslovia, porekadlá, hádanky, pranostiky

a.) hádanka - skryto (v inotaji) pomenúva predmety alebo javy na základe ich vonkajších znakov, vnútornej podobnosti alebo inej súvislosti. Tieto pomenovania sú vždy spojené s otázkou, na ktorú treba odpovedať. (Šilo, bilo, po vode chodilo a nikdy sa neutopilo, čo je to? – Slnko)

b.) príslovie – je krátky ľudový výrok, z ktorého vyplýva poučenie ( Kto chce žať, musí siať)

c.)porekadlo – výstižne vyjadruje životnú skúsenosť, nemá poučný význam ( Čuší ako voš pod chrastou)

d.) pranostiky - vznikli na základe dlhého pozorovania prírodných javov, ktoré neskôr ľudia zovšeobecnili (Katarína na ľade, Vianoce na blate)

  1. verš jeden riadok básne, je základnou rytmickou jednotkou
  2. rým – zvuková zhoda slabík (niekedy aj celých slov) na konci verša

a.) združený rým – ak sa v básni rýmujú dva po sebe nasledujúce verše,  schéma: a a b b

b.) striedavý – tvoria ho dva párne a dva nepárne verše podľa schémy : a b a b

c.) obkročný – rýmové spojenie prvého a štvrtého, druhého a tretieho verša podľa schémy: a b b a

d.) prerývaný – a b c b, a b c a b

e.) postupný- a b c a b c

  1. rytmus – pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík
  2. viazaná umelecká reč – v poézii, vzniká dodržiavaním rýmu a rytmu
  3. strofa – skupina veršov, oddelená od ďalšej skupiny veršov medzerou
  4. personifikácia – zosobňovanie - umelecký jazykový prostriedok, ktorým neživým predmetom a javom pripisujeme ľudské vlastnosti (mesiac sa díva, slnko pláva)
  5. zdrobneniny – zjemňujú význam slov, vyjadrujeme nimi kladný citový vzťah k inej osobe alebo veci napr. synáčik, hviezdičky
  6. Ľudová pieseň – je výtvorom neznámeho autora, je kolektívnym výtvorom ľudu, je významným prejavom života ľudí v minulosti a svojím obsahom a melódiou vyjadruje ich city, nálady, myšlienky a túžby.

a.) zbojnícka pieseň – pieseň, ktorá spieva o živote zbojníka (Bol by ten Jánošík)

b.) pracovné piesne – trávnice, pastierske, valašské, banícke (Vstávaj hore, vstávaj) a iné – majú spoločné, ale aj odlišné črty. Vznikli pri práci. Pastierske a valašské piesne vyjadrujú túžbu po slobode, voľnosti, spätosť človeka s prírodou (Ja som bača veľmi starý., Pomaly ovečky)., trávnice sa vyznačujú pomalou ťahavou melódiou (Bola som na tráve).

c.) obradové piesne – spájali sa s prírodnými zákonitosťami, napr. s príchodom jari (Morena, Morena., Fašiangy, Turice)  alebo s dôležitými udalosťami v živote človeka, napr. svadbou, narodením dieťaťa, smrťou

d.) koledy -  je obradová pieseň, vznikla v predkresťanskom období, viazala sa k výročným sviatkom zimného slnovratu – prebralo ju aj kresťanstvo, stali sa súčasťou Vianoc, vítania Nového roku. náboženské prvky sa miešali s prvkami svetskými (Do hory, do lesa, valasi., A ja malý žiačik., Rok nový zas k nám prišiel., Vinšujeme smele)

e.) regrútske a vojenské piesne –regrútske sa spievali pri násilnom odvádzaní do armády (lapačky), vojenské zobrazujú život v kasárňach a na bojisku (Prešporská kasáreň., Ej, hora., Neverboval som sa)

f.) žartovné – vynikajú zmyslom pre humor a vtip (Za Váhom, za Váhom., Išeu Macek do Mauacek)

g.) ľúbostné a uspávanky – Zapadá slniečko, Zahrajte mi tichučko

V odbornej literatúre sa niekedy hovorí aj o esejistickom štýle, ktorý sa uplatňuje predovšetkým pri interpretácii a kritike slovesných umeleckých diel. K najvýznamnejším slovenským esejistom patria najmä literárni vedci Alexander Matuška, Ján Števček, Vladimír Mináč.

  1. Tragédia je najstarší dramatický žáner. Jeho hlavným znakom je boj jednotlivca (alebo skupiny) s nepriateľom. Hlavný hrdina musí zahynúť, pretože nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľom. tragédia (gréc.) tragoidiá -capí spev

Klasická tragédia má záväznú kompozíciu:

  1. expozícia (úvod) zavedie diváka do času a prostredia deja, oboznamuje ho s hlavnými postavami
  2. kolízia -zápletka (zauzľovanie deja) je udalosť, ktorá ovplyvní priebeh celej hry, naznačuje konflikt
  3. kríza (vyvrcholenie) -situácia, v ktorej sa realizuje konflikt
  4. peripetia (čiže nečakaný obrat) -v doterajšom priebehu deja
  5. katastrofa -tragické vyvrcholenie deja.
  6. Základný dramatický žáner, ktorého podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka, sa nazývakomédia.
  7. Hlavným znakom dramatického umenia je, že sa zakladá na epickom príbehu, deji, v ktorom chýba rozprávač. Dej sa rozvíja prostredníctvom konania postáv a ich predhovorov -dialógov (niekedy monológov).
  8. Vo svojej vnútornej výstavbe má dráma svoje zákonitosti.

Úvod (expozícia) -divák sa zoznamuje s prostredím deja, s hlavnými postavami a vzťahmi medzi nimi.

Zápletka. vnútornej výstavbe

Zauzľovanie (kolízia) -konflikt sa vyostruje.

Vyvrcholenie (kríza) -konflikty a rozpory vrcholia.

Rozuzlenie (katastrofa) -konflikt sa vyrieši, a to buď kladne, alebo záporne.

  1. Vonkajšia výstavba divadelnej hry sa delí na časti -dejstvá, ktoré sa skladajú z menších časti - výstupov. Vo výstupoch sa mení počet postáv na javisku. Divadelná hra máva zvyčajne tri dejstvá (tragédia päť).
  2. Ak dramatické dielo tvorí len jedno dejstvo, hovoríme o jednoaktovke.
  3. Niekedy divadelná hra vznikne aj z iného epického žánru. Vtedy hovoríme o prepise (adaptácii) románu, poviedky...

Na predvádzanie na javisku musí hru upraviť scenárista (niekedy samostatná osoba, niekedy sám autor). Na jej realizácii sa podieľajú aj ďalšie osoby -režisér, herci, výtvarníci, technici, kostyméri, maskéri...

  1. Slávnostné uvedenie hry sa volá premiéra, ďalšie predstaveniareprízy.
  1. óda (gréc. ode) –pieseň, lyrická báseň, ktorá vyniká nadnesenosťou a pátosom, oslavným spôsobom sa vyjadruje o nejakej téme (národ, sloboda, príroda, mladosť, významná osobnosť), témou a obsahom patrí do reflexívnej (úvahovej) lyriky.(J. Hollý – Na Umku)
  2. veršový presah – nezhoda medzi rytmickým a vetným členením veršov, myšlienka zasahuje do ďalšieho verša
  3. nepriame pomenovanie nepríjemných predstáv, negatívnych stránok života prostredníctvom básnického obrazu sa v literatúre nazýva eufemizmus, znamená zjemnenie výrazu a často sa vyskytuje v súvislosti s vyjadreniami o smrti človeka (odišiel na večný odpočinok, usnul naveky)
  4. reportáž – epická žánrová forma, v ktorej autor sprostredkúva fakty, pridŕža sa ich, ale súčasne ich aj hodnotí. Keďže v reportáži autor vyjadruje vlastné stanovisko, je subjektívna a v primeranej miere, aby neprekryla informatívny charakter textu, využíva aj štylisticky príznakové slová, stavba viet je voľnejšia. (S. Kalný – Deti farára Kunu)
  5. Názov literatúra pochádza z latinčiny zo slova litera (písmeno). V súčasnosti sa toto slovo používa v dvoch významoch:

-v širšom zmysle slova pokrýva všetky slovesné diela rozmanitej povahy, teda neumelecké aj umelecké texty;

-v užšom zmysle slova sa pod pojmom literatúra chápu iba diela umeleckej povahy, teda texty vytvorené a napísané s estetickým zámerom. Hlavným dôvodom na takéto členenie je práve autorský zámer, teda funkcia jednotlivých textov. Pri ich tvorbe sa totiž autor môže zameriavať na odovzdávanie a uchovávanie istých informácií, poznatkov, skúseností a pod., alebo si kladie za cieľ vyvolať v čitateľovi estetický zážitok. Z tohto hľadiska rozdeľujeme literatúru na vecnú a umeleckú.

Vecnúliteratúru tvorí súbor všetkých písomných prejavov okrem umeleckej literatúry. Podľa odboru, praktického poslania a príznakových štylistických prostriedkov sa vecná literatúra delí na tri základné okruhy: odbornú literatúru, publicistickú literatúru a administratívnu literatúru. Najdôležitejšou obsahovou črtou vecnej literatúry je poskytovanie informácií zodpovedajúcich realite.

Umelecká literatúra síce takisto vychádza z reality, no predpokladom na umelecké zovšeobecnenie javov skutočností je fikcia, v ktorej má prvoradú úlohu fantázia tvorcu.

Súčasťou umeleckej literatúry je aj folklór, t. j. diela ústnej ľudovej slovesnosti. Umeleckú literatúru poznáme aj pod názvom krásna literatúra (alebo beletria), čím sa jednoznačnejšie vyzdvihuje jej zámer vytvárať estetické hodnoty. Literárny systém dopĺňajú literárne podsystémy, ktoré sa len čiastočne prekrývajú s esteticky a umelecky náročnou literatúrou. Plnia predovšetkým úžitkovú, teda poznávaciu, zábavnú, výchovnú a inú funkciu.

Pomenovanie krásna literatúra sa pritom vzťahuje tak na umeleckú literatúru, ako aj na diela patriace do okruhov jednotlivých literárnych podsystémov. Populárna literatúra je založená na dejovosti, emocionálnosti a senzačnosti, pričom využíva postupy umeleckej literatúry. Charakteristickým znakom tejto literatúry je zameranosť na neobyčajné životné osudy a hrdinstvá.

  1. Žánrová forma, ktorá zaujímavo, príťažlivo, esteticky, vtipne, ale pritom vecne chce poučiť alebo presvedčiť čitateľa, sa nazývaesej.Je to vlastne úvaha, v ktorej sa neobyčajným spôsobom spracúva odborná, najmä kultúrna problematika (literárnovedná, historická, filozofická).

Esej -sa zaraďuje k žánrom náučnej literatúry, no hraničí s publicistickým, rečníckym, ale najmä s umeleckým štýlom.

- využíva slovnú zásobu takmer zo všetkých jazykových rovín -nacionálne i expresívne slová, obrazné pomenovania. Vo vetnej stavbe využíva jednoduché vety i zložené súvetia.

Podľa toho poznáme eseje jazykovedné, literárnohistorické, literárnokritické, ale aj neformálne, ako je napr. Rúfusova esej Prosba k dospelým (filozoficko- etická), familiárne; v poslednom čase sa stávajú populárnymi aj prírodovedné eseje.

  1. zľudovené piesne – umelé piesne, ktorých poznáme autora, vyjadruje cítenie ľudu, má formu ľudovej piesne, ľud ju prijal za svoju (Keby som bol vtáčkom – Ferko Urbánek, Keď mi srdce choré – Peter Pavol Zgúth)
  2. nonsens – pre nezmysel sa v literatúre používa odborný názov nonsens ( Červený kacheľ, biela pec., Keby bolo., Chodí Janíček)
  3. rozprávka - patrí medzi krátke epické útvary s jednoduchým dejom. Vznikala v dávnych dobách a šírila sa najprv ústnym podaním z pokolenia na pokolenie (tradovaním).

Neskôr začali rozprávky zapisovať zberatelia. Na základe ľudovej rozprávky vznikali aj umelé rozprávky, ktoré napísali známi spisovatelia. Sú vyjadrením túžby človeka po dobre a spravodlivosti. Vždy víťazí dobro nad zlom, krása nad škaredosťou.

  1. Rozprávky delíme podľa niekoľkých hľadísk:

a.) Podľa autorstva:

  1. ľudové -autor neznámy, kolektívny výtvor,(Zlatí bratkovia, Ženský vtip)
  2. umelé -autorské - autor známy( H. CH. Andersen – Škaredé káčatko, M. Rúfus – Laktibrada, Ľ. Zúbek – Ako čertík Froliš pomáhal svätému Petrovi, G. Rodari – Prešibaný Pinocchio, L. Carroll – Do nory za králikom, J. Satinský – Štikútko)

b.) Podľa obsahu:

  1. fantastické: sú pôvodom staršie, vystupujú v nich neskutočné - čarodejné postavy (strigy, ježibaby, černokňažníci), ktorým pomáhajú magické predmety -čarovné prútiky, živá voda, zakliaty tátoš (Zlatí bratkovia..)
  2. zvieracie: hrdinami rozprávok sú zvieratá, ktoré sú nositeľmi ľudských vlastností, (Škaredé káčatko,
  3. realistické: pôvodom najmladšie, ich hrdinami sú jednoduchí ľudia, ktorí rozumom a vtipom víťazia nad svojimi protivníkmi, svet sa približuje každodennému životu (Ženský vtip, Najväčšie cigánstvo)

c.) Podľa formy:

  1. prozaické: obsah je vyjadrený v neviazanej umeleckej reči,(napr. Prešibaný Pinocchio, Jelenček)
  2. 2. básnické: ich obsah je vyjadrovaný vo veršoch -viazanej umeleckej reči,( Rozprávka o kráľovi Šahrijárovi a múdrej Šaharazád, Laktibrada, M. Rúfus – O troch grošoch
  3. dramatické: upravené na predvádzanie na javisku v divadle, pre film, televíziu, rozhlas.(Snehová kráľovná, Radúz a Mahuliena – J. Zeyer)

d.) Podľa výberu a spôsobu spracovania témy:

  1. klasické: Zlatí bratkovia, rozprávky Hansa Christiana Andersena,
  2. moderné: neskutočné prvky a deje sa prepletajú s reálnymi dejmi, fantastické a čarodejné deje klasickej rozprávky strácajú svoju tajomnosť, využíva humor, vtip (Ako čertík Froliš pomáhal..., Alica v krajine zázrakov, Štikútko.)
  3. dialóg – rozhovor dvoch alebo viacerých osôb
  4. monológ – prehovor jednej postavy
  5. rozprávač – nevstupuje priamo do konfliktov postáv, ale svojím rozprávaním ovplyvňuje názor poslucháča alebo čitateľa, dej dokresľuje, objasňuje, urýchľuje.
  6. gradácia – stupňovanie deja
  7. variácie – opakovanie motívov s istými obmenami
  8. magické čísla – čarovné čísla v rozprávkach je to číslo tri, sedem, deväť, dvanásť
  9. prirovnanie – autor porovnáva veci a javy, na ktoré chce čitateľa priamo upozorniť a na porovnanie využíva spoločné znaky javov a vecí, často sa využívajú spojky ako, jak, ani, sťa napr. chudý ako lata
  10. povesti - epický žáner ľudovej slovesnosti. Majú vždy reálny základ, čím sa líšia od rozprávok.

 Dej povestí sa spravidla viaže na historické udalosti, konkrétne historické osobnosti, určité miesta

a iné javy života. Majú vo svojom obsahu napriek reálnemu jadru aj veľa neskutočných javov, ktoré

sú obrazom fantázie ich tvorcov. Vznikali v dávnej minulosti, keď si ľudia veľmi často vysvetľovali rôzne udalosti zásahom nadprirodzených bytostí. Nadprirodzenými vlastnosťami boli obdarené aj postavy a hrdinovia povestí.

  1. Povesti rozdeľujeme na:

a.) miestneviažu sa k určitému miestu, alebo rozprávajú o zaujímavej udalosti spojenej s daným miestom  ( Žabia studňa – M. Ďuríčková., Skala Margita vo Váhu – A. Medňanský)

b.) historické - opisujú významné udalosti národných dejín, sú prameňom lepšieho poznania minulosti, hlavným hrdinom je postava alebo udalosť z národnej minulosti (Tri prúty kráľa Svätopluka – J. Domasta., Jánošíkovské Vianoce – A. Marec).

c.) heraldické -vysvetľujú pôvod erbov, ( Štiavnické jašteričky – J. Melicher)

  1. umelé povesti – autorské – majú známeho autora
  2. báj (mýtus) – epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet. Považuje sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy. Obsah bájí tvoria predstavy o vzniku a vývoji sveta, pôvode človeka, zvierat, rastlín, vrchov, riek a pod., ktoré si človek nevedel vysvetliť, preto ich vznik pripisoval pôsobeniu nadprirodzených síl. .Bohovia a polobohovia spravovali v nich svet a život v ňom.
  3. Báje rozdeľujeme do niekoľkých skupín:

a.) o pôvode neba a zeme, (Zrodenie sveta – egyptská báj., Ako sa zrodila zem – Indiánska báj.,)

b.) o pôvode človeka, zvierat, rastlín,(Prometeus – Grécka báj., Tatranská Kikimora – Slovenská báj)

c.) o objavoch vecí, remesiel, vied a umení,

d.) o predkoch, hrdinoch národných kultúr, obrancoch rodu.

(Najznámejšie sú grécke báje, napr. o Prometeovi, Daidalovi a Ikarovi, o Herkulesovi.)

  1. 27. Národy majú svoje osobité okruhy bájí, ktoré nazývamemytológiou alebo bájoslovím.
  2. Legendaje veršovaný alebo prozaický epický útvar. Legenda rozpráva o živote, skutkoch, zázrakoch a mučeníctve svätých. Pre svoj pútavý dej sa legendy neskôr stali obľúbeným žánrom svetskej literatúry. Keď medzi ľud prenikli biblické príbehy, často si ich prispôsoboval svojim predstavám. Tak vznikli ľudové legendy.(staroslovienske legendy: Život svätého Konštantína a Život svätého Metoda, Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi, Stvorenie sveta z Biblie, Narodenie Ježiša – Nový zákon., V Nazarete – S. Lagerlofová., Uzdravenie hodnostárovho syna – O. Sliacky., ).
  3. Modlitbaje krátka náboženská skladba, ktorá sa obsahom obracia k Bohu alebo k svätým s prosbou o splnenie nejakej žiadosti. Podľa obsahu sa modlitby čítajú (prednášajú) pri určitých denných príležitostiach, sviatkoch a obradoch. ( Modlitba Pána? K anjelovi strážcovi, Rozhovor v parku so strážnym anjelom, Nedeľná modlitba za otcove ruky – M. Rúfus)
  4. Prózaje jedna zo základných foriem (typov) literárnej tvorby. V najširšom zmysle slova pojmom próza označujeme akýkoľvek písaný neveršovaný prejav. Vyznačuje sa neveršovanou (neviazanou) rečou. Jej základnými žánrami sú: román, novela, poviedka.
  5. Rozprávaniehovorí o skutočnej alebo vymyslenej udalosti.
  6. Literárna postavaje v epických a dramatických dielach vystupujúca (konajúca) osoba. Podľa rozsahu a dôležitosti konania (rozvíjania deja) hovoríme o hlavných a vedľajších postavách
  7. Poviedka - je kratšie epické dielo, ktoré zachytáva jednu udalosť zo života. Má jednoduchý dej. Vystupuje v nej málo postáv.( Spať na slnku – H. Zelinová)
  8. Humorné prozaické dielo - je také literárne dielo, ktoré využíva na vykreslenie postáv alebo opis situácií humor. U čitateľa vyvoláva smiech.(Moje povinnosti – V. Šikula)
  1. denník – literárny žáner monografického charakteru písaný formou denných záznamov, autor v nich zachytáva udalosti a zážitky z osobného a spoločenského života. Denník sa nepíše, hovoríme, že si ho vedieme. Denníky sa často stávajú podkladom pre biografické diela.(M.Beňovský – Osudy a cesty grófa Mórica Augusta Beňovského)
  2. paródia – komická až satirická napodobenina literárneho diela zachovávajúca jeho vážnu formu, vzniká tak, že do nového diela (paródie) sa preberú obsahové alebo formálne znaky parodovaného diela v zveličenej podobe so zámerom zosmiešniť ho. (N. Tanská – Vyznáte sa v tlačenici)
  3. dialektizmy – nárečové alebo miestne slová, slovné spojenia, prípadne frazeologizmy, ktoré slúžia ako charakterizačný prostriedok v reči postáv
  4. Z hľadiska funkcie, ktorú literatúra plní v živote človeka a spoločnosti, člení sa na dve základné skupiny: na vecnú a umeleckú literatúru.

Vecnú literatúrutvorí súbor všetkých písomných prejavov, ktorých základným cieľom je sprostredkovať poznatky a informácie.

Člení sa na tri základné okruhy: na odbornú literatúru,

publicistickú literatúru (publicistiku)

a administratívnu literatúru (písomnosti).

Jej hlavnou obsahovou črtou je, že poznatky a informácie, ktoré sprostredkúva, zodpovedajú realite. Ďalším charakteristickým príznakom vecnej literatúry je presnosť a jednoznačnosť vo vyjadrovaní, a to aj prostredníctvom odborných výrazov -termínov.

  1. Texty literatúry faktu majú prevažne poznávaciu funkciu. Literatúra faktu kladie dôraz na fakty a vedecké údaje. Líši sa však od vecnej literatúry tým, že poznávacia stránka sa v nej umocňuje pôsobivosťou osobného zážitku. Aj v rámci literatúry faktu nachádzame diela, ktoré kladú väčší dôraz na faktickosť, iné zasa viac na zážitkovosť. (Porovnajte diela V. Zamarovského a niektoré romány Ľ. Zúbka, napr. Skrytý prameň, Doktor Jsenius, Farebný svet.)
  2. Muzikál – je žáner hudobného divadla, ktorý je syntézou slovesného textu, hudby, spevu a tanca.(Na skle maľované – E. Bryll, K. Gärtnerová)
  3. Časť programu (rozhlasového alebo televízneho), ktorá môže mať podobu správy, oznámenia, predstavenia, sa nazývarelácia.

Relácie majú rôzny obsah podľa toho, aký cieľ sledujú (zábavná, poučná, súťažná relácia atď.), niekedy sa v rámci jednej relácie môže sledovať viac cieľov a vznikajú zmiešané relácie (napr. súťažno-zábavná, náučno-zábavná)

9. ročník

  1. reflexívna lyrika –básnik uvažuje, zamýšľa sa nad tým, čo sa ho bezprostredne dotýka, čo ho trápi. Môžu to byť úvahy o citových problémoch, ale aj o udalostiach v spoločnosti, v ktorej žije a pracuje
  2. spoločenská lyrika – ak sa básnik vyjadruje k veľmi vážnym spoločenským problémom a udalostiam
  3. sylabický veršový systém – je založený na rovnakom počte slabík vo verši, najviac sa využíval v období romantizmu
  4. kolektívny hrdina – hlavným hrdinom nie je jednotlivec ale skupina, ktorá reprezentuje národ.
  5. lyrickoepická báseň – veršovaná skladba, v ktorej sa prelínajú lyrické a epické prvky
  6. príležitostné básne – vznikajú ako reakcia na výnimočnú časovú udalosť
  7. hymna (gréc. hymnos) –chválospev, vyjadruje sa nielen k určitej spoločenskej udalosti, ale má aj charakter oslavy (velebenia), vyjadruje určité vznešené myšlienky (J. Matuška – Nad Tatrou sa blýska) 12
  8. znelka – sonet je lyrická básnická forma, ktorú nazývame aj znelka (pozri teóriu lit. 7.roč. č. 4)
  9. symbol (znak, znamenie – z gréčtiny) vzniká na základe zaužívaného označenia. V ľudskej spoločnosti existuje veľa ustálených symbolov (čierna mačka – nešťastie, kominár – šťastie, srdce – láska)
  10. zvukové figúry – majú estetickú funkciu, ozvláštňujú zvukovú (a tým aj prednesovú) stránku básne

a.) aliterácia – opakovanie rovnakých alebo zvukovo podobných hlások (slabík) (napr. Bala sem – bala tam, kolembá vlna vlnu, kolembá dušu plnú)

  1. Ľúbostná poézia – sa spočiatku šírila ústnym podaním, neskôr nachádzame jej zápisy v súkromných zbierkach alebo kódexoch. Pri staršej ľúbostnej poézii mnohokrát nepoznáme jej autora, hovoríme, že je anonymná.
  2. Básnik (aj prozaik) využíva rôzne umelecké prostriedky, teda trópy a figúry. Trópy predstavujú skupinu výrazových prostriedkov, ktoré nepriamo označujú predmety alebo javy a na základe podobnosti prenášajú pomenovanie z jedného javu na druhý. Sú to epiteton, metafora, alegória, personifikácia, metonymia, symbol, prirovnanie.
  3. rečnícke figúry

a.) rečnícka otázka

b.) rečnícke zvolanie

  1. evergreen - populárna pieseň je v určitom období všeobecne známa a obľúbená pieseň. Staršia populárna pieseň, ktorá osloví poslucháča aj v súčasnosti
  2. lyrizovaná próza – literárny smer 20. storočia - zachovávanie poetického rytmu viet, prítomnosť básnických trópov, využívanie rozprávkových motívov
  3. Kompozícia je usporiadanie tematických a jazykovo-štylistických prostriedkov do jednotného systému, celku. Kompozícia epického textu sa rozvíja od témy, postavy, prostredia.

Vonkajšiu výstavbu - epického textu tvoria kapitoly a diely

- v básnistrofy a spevy

- v dramatickom textevýstupy a dejstvá

  1. Konfliktje rozpor medzi jednotlivými postavami v texte Podľa vzťahu človeka k okoliu môže byť trojaký:1. postava sa môže dostať do konfliktu s inou postavou (cvok – Dora) 2. postava sa môže dostať do konfliktu so spoločnosťou (cvok -previnenie -ústav); 3. postava sa môže dostať do konfliktu sama so sebou (cvok sa zamýšľa životom).

Konflikt sa nastoľuje na pozadí viny a trestu.

  1. Citový postoj rozprávača príbehu sa prejavuje aj v jazykovej výstavbe výpovede výberom priliehavých výrazových prostriedkov. Na vyjadrenie postoja si autor často vyberáexpresívne (citovo zafarbené) slová, ktoré môžu byťkladnéalebozáporné. Kladné sú napr. deminutíva (rúčka, slniečko).

Slová so záporným zafarbením sú pejoratíva (hlupák, nafúkanec).

Negatívne citové zafarbenie vyjadrujú vulgarizmy

Expresívne slová pomáhajú autorovi charakterizovať postavu.

  1. Dôležitými kompozičnými prostriedkami v epickom texte súpásmo rozprávača a pásmo postáv.

Rozprávač je nositeľom rozprávania, postavy sú nositeľmi príbehu, ktorý sa rozvíja v čase a priestore. Keď sa autor stotožňuje s postavou rozprávača, vtedy hovoríme o priamom rozprávaní (ja-rozprávanie).

Ak je pre autorskú reč príznačná 3. osoba minulého času, hovoríme o autorskom rozprávačovi(je-forma).Reč postáv je opakom autorskej reči. V literárnom texte sa prejavuje akomonológ alebodialóg

11

  1. Slang je súhrn nesprávnych slov a slovných spojení, ktoré používa skupina ľudí s rovnakými záujmami alebo povolaním (napr. žiaci, študenti, športovci, vodiči a pod.). Slangové slová sa využívajú ako charakterizačný jazykový prostriedok najmä v literatúre pre deti a mládež. Klára Jarunková s obľubou využíva vo svojej tvorbe slang.
  2. Encyklopédia je odborné literárne dielo, ktoré sprostredkúva dosiahnuté poznatky ľudstva (všeobecná encyklopédia), alebo poznatky z niektorého vedného odboru (špeciálne encyklopédie). Heslá sú usporiadané v abecednom, chronologickom alebo systematickom poradí.

Niekedy sa encyklopédii hovorí aj náučný slovník. Encyklopédia využíva náučný -odborný štýl. Využíva odborné slová – termíny. Tým sa líši od krásnej literatúry, ktorá využíva umelecký jazykový štýl. (Encyklopédia sveta, Detská encyklopédia, E. zvierat, Slávni lekári, Dejiny sveta....)

  1. Filmovú rozprávkuzaraďujeme k dramatickým žánrom podobne ako divadelnú, rozhlasovú či bábkovú hru. Východiskom býva prozaická podoba rozprávky (alebo iného textu), ktorý spracuje scenárista tak, aby hru mohli herci hrať na javisku (vo filme, rozhlase). (O hlúpej žene)
  2. Filmový scenársa skladá z vlastného dramatického textu, ktorý tvorí priama reč (monológy, dialógy) postáv. Sú na pravej strane. Scénické poznámky, uvedené na ľavej strane scenára, sú podrobné. Obsahujú požiadavky autora na kameru, osvetlenie, pohyb postáv po scéne, zvukové efekty.

Konečná podoba filmu (filmovej rozprávky) je výsledkom spolupráce scenáristu a režiséra. Podobu filmovej postave dáva majstrovstvo herca.

Kto je scenárista? Je to autor, ktorý prozaický text rozpracuje na monológy a dialógy, pritom napíše aj svoje predstavy o tom, ako sa má hra hrať.

Kto je režisér? Režisér má na starosti vlastný nácvik, ako majú herci vo filme (ale aj v divadle, v rozhlase) hrať. Svojím umeleckým videním ovplyvňuje konečnú podobu filmu.

Na vzniku rozhlasovej hry, ale aj televíznej rozprávky sa zúčastňuje veľa pracovníkov. Popri hercoch, režisérovi, scenáristovi sú to napr. dramaturg, zvukár, kulisár, osvetľovač, kostymér a iní. Pracujú podľa scenárov, v ktorých sú základné údaje o diele. Pri rozhlasovej hre, z ktorej ste si prečítali úryvok, je na prvej strane uvedené, kto je zodpovedný za jej prípravu, oddelenie, ktoré hru pripravilo (Dramaturgia hier pre mládež), prípadne iné údaje.

Na druhej strane scenára sú osoby, ktoré v hre vystupujú. V našom prípade sú to: rozprávač, čižmár, čižmárka, vlk, Betka, Ondrík.

Popri jednotlivých postavách má pri niektorých hrách dôležitú úlohu rozprávač - osoba, ktorá poslucháča alebo diváka uvádza do deja.

  1. Rozhlasová rozprávkaje literárno-dramatický žáner, ktorý sa odlišuje od divadelnej či filmovej podoby. Pri rozhlasovej hre chýba vizuálna stránka, ktorá sa musí nahradiť poslucháčovi podrobnejším uvedením do deja, opisom postáv, miesta a času konania. Veľmi dôležitú úlohu majú zvukové efekty (fúkanie vetra, dážď, cval koní a pod.).O vlkovi, čo si dal šiť čižmy – O. Feldeková)
  2. Bábková hraje divadelná hra, preto má aj jej podobu. Delí sa na dejstvá (obyčajne 2-3), dejstvá sa delia na menšie časti -obrazy. Predvádza sa na javisku, ale namiesto skutočných hercov vystupujú bábky. V bábkovej hre sa neživé predmety -bábky oživujú. Oživovanie bábok (ako neživých predmetov) sa nazýva animácia. Bábky na javisku ožívajú vďaka bábkohercom, ktorí ich vodia.

Poznáme niekoľko spôsobov vodenia bábok:

  1. Na vodení bábok zospodu je založené maňuškové divadlo.
  2. Ak je bábkoherec nad bábkou a vodí ju zhora, je to marionetové divadlo.
  3. Ak sú bábky vodené zospodu na paličkách, ide o javajkové divadlo (názov je odvodený od ostrova Jáva). (O veľmi chorej princeznej – Juraj Bartek)

4

  1. Komiksje epický žáner, ktorý pozostáva zo série obrázkov. Najčastejšie sa uverejňuje na pokračovanie v novinách a časopisoch. Obyčajne zobrazuje žartovný príbeh alebo napínavé dobrodružstvá. Je založený na dialógu, ktorý je vkomponovaný priamo do obrázka, kde má

vyčlenené miesto v tzv. slovnej bubline. Tá plní úlohu úvodzoviek v texte, teda priamu reč. Hlavnú úlohu – epickú – tvoria obrázky.

Vznikol v USA na začiatku tohto storočia a do Európy sa dostal po druhej svetovej vojne. (Walt Disney – Mickey Mouse, Milan Hudec – Povesť o Váhu, Povesť o bratislavskom orlovi)

6 .ročník

  1. balada ľudová – je epický žáner ľudovej slovesnosti, vyznačuje sa jednoduchým dejom, ktorý je smutný, pochmúrny a zvyčajne sa končí tragicky, je písaná formou básne. (Išli hudci horou, Kačička divoká, Jeden otec dobrý)
  2. Spoločné znaky s ľudovou rozprávkou:

a.) autor balady je neznámy

b.) dej má rýchly spád, často sa odohráva na neznámom mieste

c.) často sa využívajú magické čísla (3, 7...)

d.) v mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy a prebiehajú neskutočné deje

Odlišné znaky s ľudovou rozprávkou:

  1. a) dej balady sa obyčajne končí tragicky
  2. b) pôvodne sa spievala
  3. umelá balada – autor balady je známy (Lucijný stolček – J. Botto)
  4. sociálne balady riešia problémy danej doby napr. biedu, hlad, vojnu, osamelosť ľudí (Zuzanka Hraškovie – P. O. Hviezdoslav)
  5. dialogizácia – je to postup, pri ktorom prozaický alebo básnický text pretvárame na formu rozhovoru (dialógu) medzi dvoma alebo viacerými osobami.
  6. bájka - malá epická žánrová forma, môže mať podobu epického rozprávania alebo viazanej umeleckej reči – básne. Bájka má starobylý pôvod. Najstaršie bájky vznikli v staroindickej literatúre (tzv. Bidpajove bájky). ,Najčastejšie čerpá zo života zvierat, ktoré sú nositeľmi ustálených vlastností: líška je prešibaná a falošná, vlk pažravý a hlúpy, slon obozretný, sova múdra. Na zvieratách môžeme vidieť svoje chyby a s úsmevom prijať pravdu, ktorú nám nemilosrdne ukazujú. Nerozumné zvieratá pripomenú mravy rozumnému človeku. Bájka vyslovuje mravné poučenie, najčastejšie sa vysmieva zlu. Poučenie vyplýva buď z príbehu, alebo je na konci bájky.

(Jonáš Záborský – Vrabce a kohút., Jean La Fontaine, Ivan Andrejevič Krylov – Vrana a líška, Ezop – Nenásytná líška)

  1. satira - je ostrý a útočný výsmech.
  2. humor – schopnosť mať veselú myseľ
  3. alegória – inotaj – umelecký jazykovýprostriedok, autor nevyjadruje svoj názor priamo ale obrazne – nepriamo, utajene, je to skrytý zmysel
  4. prirovnanie - je obrazné pomenovanie, ktorým na základe podobnosti prirovnávame spoločné znaky (vlastnosti) osôb, vecí a javov tak, aby sme vyzdvihli niektoré ich vlastnosti. Má tri zložky: porovnávaný člen (viečka), porovnávajúci člen (rolety) a spoločná vlastnosť, ktorá je základom prirovnania (čosi zakrývajú).

Básnickým obrazom" viečka ako rolety" prirovnáva básnik viečka na očiach k roletám, ktorými sa zakryje okno (v tomto prípade oči).pozri teóriu lit. 5. roč. č. 21

5

  1. Literárne diela napísané zámerne pre detského príjemcu nazývameliteratúra pre deti a mládež.
  2. Literatúra, ktorá spracúva dokumentárne materiály, vedecké fakty a historické udalosti, pričom využíva výrazové prostriedky a postupy beletrie, nazýva saliteratúra faktu. Od umeleckej literatúry sa odlišuje opisom skutočnej udalosti, vedecky poznanej a overenej, nie udalosti vymyslenej.
  3. Film (zo staroangl. slova felmen -tenká koža) je dramatický žáner vybudovaný na symbióze (dosl. spolužití, jednote) obrazu, slova, hudby a zvuku. Film vzniká na podklade filmového scenára. Poetika filmu spočíva v špecifickom zobrazení reality. Osobitnú funkciu plní kamera. Obraz vo filme je na úrovni slova v literatúre. Rad obrazov, ktoré vyjadrujú ten istý motív, sa

nazývasekvencia a zodpovedá vete. Napríklad záber, ktorý ukazuje, ako proti nebu, takmer bez pohnutia krídel, plachtí dravec, hovorí: "Na oblohe sa vznáša sokol." Výrazným prostriedkom filmu je strih, ktorý vyjadruje poradie, kompozíciu dejových zložiek. Strih dodáva filmu tempo. Súvisí aj s montážou, čiže spájaním jednotlivých sekvencií do celku. Montážou sa vytvárajú aj neuveriteľné a reálny život prekračujúce výpovede. Film má dvojaké tempo: tempo deja a tempo montáže. Ak sa totiž neustále menia zábery, nemusí sa dej posúvať dopredu, lebo obrazy môžu nahradiť aj opis (panoráma prírody, záber detailu). Filmový scenárje slovesný výtvor, ktorý predvída budúce filmové dielo. Tvorivá činnosť autorov filmového scenára má súčasne slovesný i filmový charakter.

Konečným cieľom je filmové dielo. Tento cieľ však realizuje až režisér. Režisér si na základe literárneho (filmového) scenára zostaví vlastnú dejovú štruktúru. Medzistupeň medzi literárnym scenárom a námetom na film tvorí technický (režijný) scenár. Na konečnej podobe filmu sa popri režisérovi najviac podieľajú herci. Nemenej dôležitú úlohu majú kameramani, strihači, kulisári, výtvarní umelci, kostyméri, vlásenkári. Celkový umelecký dojem filmu umocňuje hudba.

Film je dramatický žáner. Predpokladom dobrého a kvalitného filmu je literárny a technický scenár a spolupráca scenáristu, režiséra, hercov a ostatných pracovníkov, ktorí sa podieľajú na realizácii filmu. Film môže byť celovečerný, krátky, hraný, animovaný, prírodopisný, dokumentárny.

Televízna hra je dramatický žáner, technické audiovizuálne umenie, pričom sa dôraz kladie na audiálne (sluchové) vnímanie textu. V porovnaní s filmom je viac založená na slove.

Tematikou televíznej hry sú domáce, rodinné príbehy, spoločenské udalosti v malom časovom a priestorovom rozpätí, s menším počtom postáv, divák sa musí sústreďovať na dialóg a na detaily,

 t j. na vykreslenie charakteru postáv. Nie je vhodná na masové scény.

Rozhlasová hra je literárno-dramatický žáner, ktorý využíva iba zvukové prostriedky. Základným výrazovým prostriedkom je slovo, teda hovorený text. Rovnako dôležitý je zvuk. lebo môže mať významotvornú funkciu.. Zvuk vyjadruje isté významy alebo citovo umocňuje obraznosť jazykových prostriedkov. Zvukové efekty vytvárajú priestorovú ilúziu, sú kulisou a súčasťou umeleckého obrazu.

  1. ročník
  2. slovné figúry – umelecké jazykové prostriedky, ktoré majú ozdobnú funkciu a v umeleckých dielach slúžia na ozvláštnenie textu, zakladajú sa na opakovaní tých istých slov alebo pojmu.

a.)epizeuxaopakovanie toho istého slova alebo skupiny slov za sebou v básni (aj v próze) (napr. sivé oči sivé .....

b.) anafora – opakovanie rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov alebo viet (napr.... možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruku nedostať...)

  1. autor vyjadruje v lyrickej poézii svoje pocity, myšlienky a nálady prostredníctvom lyrického hrdinu (stotožňuje sa s hrdinom) V ľúbostnej lyrike ide najčastejšie o opis jeho vnútorného stavu.

10

10.pieseň – je najrozšírenejší typ básne, ktorý spája poéziu s hudbou. Člení sa na strofy a vyznačuje sa znakmi poézie (rým, rytmus, refrén, metafora, epiteton, opakovanie)

11.populárna pieseň – je určená širokým vrstvám obyvateľstva. V texte vyjadruje pocity generácie a doby, v ktorej vzniká. Hudba zväčša podlieha módnemu vkusu.

12.novela - epické dielo, ktoré má krátky až stredný rozsah, vystupuje v ňom málo postáv, rozprávanie sa sústreďuje len na jeden pútavý príbeh, ktorý autor podáva dramaticky, bez opisných a ďalších dejových zložiek a často sa končí výrazným až prekvapujúcim záverom(z tal. novella -novinka).( Starec a more – E. Hemingway)

a.) dobrodružná novela – vyznačuje sa pútavým dejom, ktorý je vrstvený do prekvapujúcich dramatických situácií, zdôraznený je motív nebezpečenstva ( V doline dlhých tieňov – A. Marec)

Napätie a dramatické situácievytvára autor pomocou krátkych viet, jednoduchých súvetí, nedopovedaných výpovedí, zvolacích a opytovacích viet. Pri opise prostredia, prírody alebo situácie využíva rozvité vety, jednoduché a zložené súvetia.

  1. western - dobrodružné epické dielo, ktoré čerpá námet z čias osídľovania Divokého západu, z prostredia kovbojov, Indiánov a jeho hlavnou, myšlienkou je boj za spravodlivosť Western je známy aj z filmovej podoby. (K. May – Šľachetnosť Old Shatterhanda)
  2. robinsonáda - dobrodružné epické dielo, ktorého témou je boj jednotlivca (alebo malej skupiny) za záchranu života na opustenom mieste, názov literárneho žánru vznikol podľa hlavnej postavy románu Daniela Defoa - Robinson Crusoe.
  3. dievčenský román - je svojím obsahom určený najmä dievčatám Hlavnou postavou je hrdinka, ktorá pri prekonávaní istých životných prekážok objavuje alebo nadobúda určité mravné hodnoty. Dievčenský román sa orientuje na citovú stránku života a konflikty sa sústreďujú na prostredie, v ktorom sa dievčatá najviac pohybujú - na školu, rodinu.( L. M. Montgomeryová – Anna zo Zeleného domu)

16.biografický román je dielo, v ktorom autor vychádza zo ,životopisných prameňov. Ak nemá dostatok faktografických údajov, dopĺňa ich nielen údajmi z historickej skutočnosti, ale aj vlastnou fikciou (napr. Ľudo Zúbek: Skrytý prameň).

  1. detektívka(lat. détegere -odkrývať, odhaľovať) ( pozri teóriu lit. 6. roč. č23) je súhrnné označenie pre určitý typ tzv. populárnej literatúry. Druhovo patrí k epike. Základným znakom detektívky je dejovosť a jednoduchá kompozícia (výstavba textu) založená na zločine a pátraní po páchateľovi. Ďalším jej sprievodným znakom je motív záhady, ktorá sa vkomponúva do deja tak, aby riešenie bolo čo najmenej pravdepodobné. Pri riešení záhady sa využíva najmä intelekt detektíva a logické myslenie. Najdôležitejšou postavou je detektív (policajný úradník, detektív-samotár, detektív-amatér, súkromný detektív). Ich charakteristickým znakom je, že sa snažia vyriešiť prípad (záhadu, odhaliť zlodeja či vraha) a vinníka odovzdať súdu, ktorý mu vymeria spravodlivý trest
  2. Udalosti, ktoré autor opisuje, alebo o ktorých rozpráva, tvoria dej literárneho diela. Dej je hlavným znakom epického literárneho diela
  3. 19. Miesto, kde sa dej príbehu odohráva, sa v literárnom diele nazývaprostredie
  4. Ak sa hlavná postava stotožňuje s osobou rozprávača príbehu, hovoríme, že ide oja-rozprávanie. Keď rozprávač reprodukuje reč inej postavy, prechádza na 3. osobu. Rozprávanie si vtedy zachováva ako hlavný znak minulý čas.
  5. Niekedy sa aj v rozprávaní vážneho príbehu vyskytnú humorné, smiešne miesta, ktoré vzniknú pri určitej situácii. Tento jav nazývamesituačná komika. (Bak sa hrá so snehovými guľami namiesto toho, aby vyhrabával ľudí zasypaných lavínou.)
  6. Ak komicky pôsobia postavy literárneho diela, hovoríme ocharakterovej komike
  7. inokedy smiešnosť, žartovnosť spočíva vo výbere a použití slov. Vtedy hovoríme oslovnej komike

9

  1. metafora – umelecký básnický prostriedok – obrazné pomenovanie, ktoré vzniká prenášaním vlastností na základe vonkajšej podobnosti ( napr. pole jedna živá tvár – pole s množstvom kvetín pri pohybe vo vánku pripomína ľudskú tvár)
  2. epiteton – básnický prívlastok – obrazné pomenovanie, ktoré obsahuje aj citový význam (napr. na mladých lúkách, zlaté nite)
  3. lyriku delíme podľa témy na:
  4. a) osobnú – autor vyjadruje svoje vlastné pocity (Oči, Strieborné šaty)
  5. b) prírodnú – ospevuje krásy prírody, ročné obdobia a pod. ( Jar, Jeseň, Poslíček)
  6. c) spoločenskú pozornosť venuje spoločenským udalostiam (Uvítanie)
  7. d) ľúbostnú
  8. e) reflexívnu
  9. detská populárna pieseň – je básnický útvar určený na spievanie. Vyznačuje sa veselými, hravými textami alebo textami s poučným významom. Vzniká zhudobnením básne. Na tvorbe piesní sa podieľajú textár a hudobný skladateľ. ( Nikdy nezober drogu – P. Nagy., Túlavý psík – B. Filan., Náušnica v uchu – D. Hevier)
  10. povesť – (pozri teóriu lit. 5. roč. č. 22, 23, 24) – môže mať prozaickú podobu(J.C.-Hronský – Zakopaný meč pod Zoborom) alebo podobu viazanej reči – básne (Š. Žáry – Povesť o Rune, zlatonosnej Zemnej panej)
  11. bylina – ruská národná povesť., jej názov v ruštine je byľ, čo znamená udalosť., hlavnou témou bylín sú dejiny starej Rusi, ospevujú jej moc, slávu a hrdinov – bohatierov (Uzdravenie Iľju Muromca)
  12. 17. v epických dielach, ktoré rozprávajú nejaký príbeh, rozlišujeme v textereč postáv (dialóg a monológ) a autorskú reč.
  13. historická poviedka – keď sú v popredí príbehu medziľudské vzťahy alebo iné motívy zasadené do určitého historického obdobia, ktoré slúži na spestrenie deja( Krásna hôrka, horká kôrka – Peter Jaroš )
  14. vedecko-fantastická literatúra – science-fiction - autori nielen využívajú súčasné poznatky o vede a technike, ale aj umelecky spracúvajú svoje vízie (predstavy) o udalostiach, ktoré sa ešte nestali, ale v budúcnosti je ich uskutočnenie možné

Poznáme: a.)vedecko-fantastický román (Cesta na Mesiac, Časolet, E.T.Mimozemšťan)

b.)vedecko-fantastická poviedka

20.román – rozsiahle epické dielo, vystupuje v ňom mnoho postáv, má zložitý dej

a.)vedecko-fantastický román zaoberá sa vedou, technikou a vývojom v budúcnosti (I. Asimov- Stratený robot)

b.)historický románhlavnou témou sú udalosti z histórie (Jánošík – J. Hrušovský)

c.)dievčenský románrieši problémy dievčat (pozri teóriu lit. 7. roč. č. 15)

d.) dobrodružný román - vyznačuje sa pútavým dejom, ktorý je vrstvený do prekvapujúcich dramatických situácií, zdôraznený je motív nebezpečenstva(Rysie kože – F. C. Kubernát)

e.) historicko-dobrodružný romándielo čerpá námet z minulosti a vyznačuje sa dobrodružným dejom

f.) biografický románživotopisné dielo ( pozri teóriu lit. 7. roč. č. 16)

g.) generačný románzachytáva osudy viacerých generácií (starí rodičia, rodičia, deti) v dlhšom časovom úseku (F. Hečko – Červené víno)

  1. archaizmy – slová, ktoré sa v súčasnosti v našom jazyku nepoužívajú, môžeme ich nahradiť synonymami (napr. mrazivo =zmrzlina)
  2. historizmy – staré slová, ktoré už nepoužívame, lebo stratili svoje opodstatnenie (grifeľ – nástroj na písanie) 6
  3. detektívna literatúra – detektívka – (poviedka, román ale aj film) je druh literatúry, ktorej jadro tvorí pátranie po neznámom páchateľovi zločinu. Rozprávanie príbehu má rôzne formy objasňovania záhady a jej riešenia. Základom je motív víťazného boja dobra so zlom. Hlavnou

postavou – hrdinom príbehu je detektív, ktorý pátra po páchateľovi zločinu a snaží sa ho usvedčiť a odovzdať do rúk polície a súdu. (napr. E. Kästner – Aj špendlíky sú na voľačo dobré)

  1. náučnú literatúru – ( literatúru faktu) tvoria texty, ktoré hovoria o vedeckých objavoch, historických faktoch. Aj keď majú prevažne poznávaciu funkciu, autori využívajú jazykové prostriedky umeleckej literatúry tak, aby u čitateľa okrem poučenia vyvolali aj estetický zážitok. (napr. L. Švihran – Vzdelanci)
  2. dráma literárny druh má spoločné znaky s epikou (má dej) a s lyrikou (prostredníctvom postáv autor vyjadruje svoje pocity, nálady a myšlienky) Vznikla v starovekom Grécku z nábožen. osláv Dionýza, boha vínavinohradníkov, úrody a plodnosti. Gréci ho uctievali preto, lebo zbavoval ľudí starosti a prinášal radosť zo života, podporoval zábavu, osviežoval ducha a telo.
  3. dráma má štyri kategórie - na základe vizuálneho a audiálneho princípu:

a.) divadlo - je audiovizuálne umenie s dôrazom na sluchové vnímanie textu pričom zrakové vnímanie je druhotné.

b.) film -  je technickým vizuálno-auditívnym umením, lebo v ňom je prvotným princípom zrakové vnímanie a príjem slovesného textu je až na druhom mieste

c.) televízna hraje technickým audio-vizuálnym umením, v ktorom má prevahu sluchový princíp ako v divadle. Má širokú škálu akustických prostriedkov ako rozhlas.

d.) rozhlasová hra je technickým audiovizuálnym umením, bez možnosti využitia zrakového princípu

27.Dramatické dieloje literárny text, ktorý sa prispôsobí na realizáciu na divadelnej scéne -zdramatizuje sa. Základnou vlastnosťou drámy ako literárneho druhu je dialogická forma.

Podmienkou na to, aby sa literárne dielo premenilo na divadelnú alebo televíznu hru, musí byť jeho inscenácia, čiže uvedenie na javisko. Aby sa dramatické dielo mohlo hrať na divadelnej scéne, musí na ňom pracovať veľa tvorivých osobností:

Dramaturg -vyberá dielo na divadelnú realizáciu.

Režisér -je tvorcom koncepcie a spôsobu stvárnenia divadelnej hry.

Herci -stvárňujú postavy diela.

Výtvarník scény -tvorca scény, na ktorej sa divadlo hrá.

Hudobný skladateľ -tvorca scénickej hudby, ktorá podfarbuje situáciu na scéne.

 Okrem nich sa na realizácii divadelnej hry podieľajú osvetľovači, tvorcovia zvukových efektov, návrhár a realizátor kostýmov. Len v spolupráci všetkých môže vzniknúť dobrá divadelná hra.

Divadlo je audiovizuálne (sluchovo-zrakové) umenie, kladie dôraz na sluchové vnímanie textu

  1. Rozhlasová hra pre detije literárno-dramatický žáner, ktorý je určený pre detského poslucháča. Môže to byť pôvodná rozhlasová hra (napísaná pre rozhlasové vysielanie), rovnako to môže byť rozhlasová adaptácia divadelnej hry, alebo upravená podoba iného prozaického diela. Základom každého dramatického diela je dialóg, ktorý je nositeľom napätia. Dialóg musí byť dramatický, pretože jeho prostredníctvom sa vytvárajú charaktery postáv. Ďalším dôležitým prvkom je dramatický konflikt, ktorý sám vytvára dramatické napätie. Dialóg, dramatický konflikt a schopnosť vytvárať charaktery postáv sú všeobecné vlastnosti drámy (divadelná hra, rozhlasová hra, film), ku ktorým pristupujú špecifické vlastnosti jednotlivých druhov. Prostredníctvom monológu a dialógu postáv rozhlasová hra približuje poslucháčovi miesto deja, čas, podobu postáv. Rozhlasová hra je technickým audiálnym (sluchovým) umením bez možnosti využitia zrakového princípu. Preto ako veľmi dôležitý prvok využíva zvuk, ktorý tlmočí určité významy

alebo citovo umocňuje obrazovosť jazykových prostriedkov. Zvukové efekty(šum mora, fúkanie i vetra, zvonenie, dupot nôh, cval koní...) tvoria mimoriadne dôležitú súčasť rozhlasovej hry.

  1. film - roku 1895, prichádzali do parížskej kaviarničky ľudia, aby uzreli prvé "pohybujúce sa obrázky, fotografie, prvý pohyblivý film tvorilo len niekoľko jednoduchých nemých scén. Zvukový film bol objavený oveľa neskôr.

filmová výprava - Na príprave a natáčaní filmu sa podieľajú stovky ľudí.

Technici zabezpečujú filmovú výstavbu, posun kamery a iné práce.

Osvetľovači majú na starosti osvetlenie v interiéri aj v exteriéri.

Maskéri a kostyméri upravujú vzhľad a oblečenie hercov.

Kameramani natáčajú film, jeho jednotlivé scény pomocou kamier.

Producent (producentské centrum) schvaľuje výber scenára a zabezpečuje finančné prostriedky na natáčanie filmu.

Režisér má jedno z najdôležitejších postavení pri natáčaní filmu. Usmerňuje hercov pri práci, určuje uhol záberov a dáva filmu svoj štýl a charakter. Je v určitom smere autorom umeleckého diela.

Zvukár (zvukoví technici) zodpovedajú za spracovanie zvukového záznamu filmu.

Strihač zodpovedá za správne poradie spojenia jednotlivých scén.

Kaskadéri zastupujú hercov v nebezpečných scénach.

zvláštne efekty

animácia – oživovanie, ( r. 1928 Walt Disney – Mickey Maus, 1937 – celovečerný film Snehulienka a sedem trpaslíkov )

  1. animovaný film – kreslený film rozpráva príbeh pomocou série obrázkov. (Viktor Kubal – Janko Hraško na fyzike)
  1. ročník:
  1. anekdota je krátky epický príbeh o skutočnej alebo vymyslenej udalosti, ktorá má neočakávaný záver s humorným vyznením. Podmienkou dobrej anekdoty je krátky rozsah, vtip a nečakaná pointa.(výsledný moment)
  2. aforizmus je stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú, všeobecne platnú myšlienku.
  3. obsah literárneho diela vytvára téma (môžu byť udalosti alebo fakty zo života, ktoré autor vybral zo skutočnosti a hodnotí ich podľa svojho videnia, preciťovania a vnímania.) a idea (hlavná myšlienka – autorský zámer) tohto diela.

forma – je spôsob, akým autor obsah realizuje. Jednota obsahu a formy je hlavným znakom literárneho diela. (dielo môže byť napísane formou viazanej reči – básne, formou neviazanej reči – próza, dráma)

  1. sonet – lyrická básnická forma, ktorá sa skladá zo 14 veršov zoradených do dvoch štvorveršových a dvoch trojveršových strof. Na konci básne je výrazná pointa, stručné vyvrcholenie alebo zhrnutie myšlienky.
  2. voľný verš – je opakom viazaného verša, nemá pevnú stavbu. (Vojtech Mihálik – Boháčka)
  3. básnická (rečnícka) otázka – je umelecký prostriedok, pri ktorom básnik položí otázku, na ktorú nevyžaduje odpoveď, prípadne odpoveď nájdeme v básni na inom mieste
  4. epická báseň – ak má báseň základné črty epického rozprávania – príbeh, jednoduchý dej, hrdinu (kladného aj záporného) ( Samo Chalupka – Branko)
  5. Na vyjadrenie a zdôraznenie najhlbších osobných pocitov básnik neraz využíva aj netradičné formy vyjadrovania, napr. nedodržiava interpunkciu (Kamil Peteraj – Mince na dne fontán)
  6. hlavný hrdina – je postava literárneho diela, okolo ktorej sa sústreďuje dej.
Dodatočný učebný materiál si môžeš pozrieť v dokumente PDF kliknutím na nasledujúci odkaz:
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu