Antická tragédia, Vnútorná kompozícia drámy, Analýza diel Antigona a Kým kohút nezaspieva

Antická tragédia. Vnútorná kompozícia drámy. Analýza diel Antigona a Kým kohút nezaspieva

Antická tragédia je jeden zo základných a najstarších dramatických žánrov, dráma vážneho obsahu, zobrazujúca tragfčno. Antická tragédia býva hodnotená ako najvýznamnejší dramatický žáner antického Grécka.

Tragédie spracovávali predovšetkým mýty. Tieto mýty diváci poznali a tak mohli autori prispôsobiť diela dobovým problémom, čí zamerať sa na určité znaky vtedajšej spoločnosti. Podobne ako satyrské hry a komédie sa aj tragédia odvodzuje z bohoslužobných spevov na oslavu boha Dionýza, ktoré prednášal väčšinou zbor - chór preoblečený za satyrov, Dionýzových sprievodcov, niekedy priamo za kozlov.

Tragédia zaznamenala najväčší rozvoj v 5. stor. pred n.l,, keď predstaveniam prihliadali prakticky všetci občania Aténskeho štátu i okolia, a tragédia sa stala mocným nástrojom pôsobenia.

Bol to slávnostný žáner, ktorý spájal hovorené slovo so spevom a tancom.

Námetom bol nerovný boj hrdinu, obdareného nadpriemernými schopnosťami, so silami, nad ktorými nemôže zvíťaziť a ktoré ho nakoniec zahubia. Veľmi dôležitá je jednota času, miesta a deja.

Vnútorná kompozícia drámy;

1. ) úvod = expozícia

1. ) zápletka = kolízia

1. ) vyvrcholenie = kríza

1. ) dejový obrat = peripetia

1. ) rozuzlenie = katastrofa

Sofokles:

Antigona

Sofokies bol najväčší grécky dramatik, autor tragédií, lS-násobný víťaz dionýzií, kňaz a politik v Aténach. Sofokies bol politicky aktívny, bol pokladníkom atického námorného spolku. V roku 441/440 pred Kr. bol stratégos vo vojne proti Samu.

Ako kňaz výraznou mierou prispel k zavedeniu Asklépiovho kultu do Atén.

Sofokies patrí spolu so starším Aischylom a mladším Euripidom medzi najvýznamnejších starovekých dramatikov. Napísal 123 tragédií, ale z nich sa kompletne zachovalo iba sedem, ďalej len mená a majé zlomky niektorých ďalších. Napsal napr.: Vládca Oidipus, Elektra...

Sofokies svojím prístupom zvýšil dramatickosť deja, uvoľnil z trilogickej väzby a zaviedol tretieho herca. Vylúčil zbor z dramatického diania. Zbor iba komentoval a dopĺňaj dej, no už do neho nezasahoval.

Podľa mnohých vedcov a historikov bol Sofokies považovaný za vyvrheľa a vyhnanca svojej vlastí v roku 408 ho dal kráľ Agamemnon vyhnať, za jeho opovážlivú a neúctivú tvorbu proti vládcovi a bohom. Historici sa domnievajú že jeho sláva vzrástla až po porážke Grékov Peržanmi.

Antigona:

Hiavné postavy:

Antigona - dcéra tébskeho kráľa Oidipa, sestra Ismény, Eteokla a Potyneika, Haimón - najmladší syn Kreonta, Antigonin snúbenec,

Kreón - nový kráľTéb, Antigonin strýko a Haimónov otec. Isména - Antigonina mladšia sestra.

Eíeokles - brat Äntigony, ismény a Potyneika. Po smrti ich otca sa spolu s bratom Polyneikom poháda o trón. Uchopí moc a Polyneikes je vyhnaný z Téb.

Polyneikes - Po vyhnaní z Téb nachádza útočisko v Arge a odtiaľ pritiahne k Tébam a v boji s Etoklom sa naraz zabijú. Eurydika - Kreontova manželka.

Chatakteristika diela:

Zobrazuje konflikt medzi mocou a zákonmi, mravnými princípmi a božskými zákonmi. Zároveň je tu ukázaný konflikt - Kreón nie je ochotný akceptovať názory Haimóna, pretože si myslí, že Haimón je primladý, aby ho mohol poučovať. Antigona je tragédia v piatich dejstvách. Dielo nadväzuje na udalosti v diele Kráľ Oidipus.

Obsah:

Dej sa odohráva pred kráľovským paláclm v Tébach v mýtickej dobe.

Tragédia začína po Oidipovej smrti. Jeho dvaja synovia zahynú vo vojne, keď si navzájom v tej Istej chvíli spôsobia smrť. Eteokles ako obranca vlasti bol pochovaný slávnostne s patričnými poctami, avšak Poiyneikovi boli odoprené a jeho telo bolo ponechané divej zveri na príkaz nového vládcu Kreonta. Pochovať telo mstveho zradcu Polyneíka bolo pod trestom smrti.

Antigona sa vzbúri proti týmto príkazom, pretože s! nemyslí, že ľudské zákony by mohli prevýšiť odveké božské zákony, ktoré nariaďujú pochovať mstvych príbuzných. Rozhodne sa teda obdarovať mstveho Polyneíka poslednými poctami a napriek zákazu ho pochová. Nemá strach, lebo verí, že to, čo koná, je správne a v súlade s morálnymi zásadami.

Neodhovoríju ani jej mladšia, bojazlivá sestra Isména.

Strážcovia ju však pri zakázanom čine prichytia a privedú ju ku krutovládcovi Kreontov. Ten ju obviní z porušenia zákonov a uvalí na ňu hrozný trest: Antigona bude zaživa pochovaná v skalnej hrobke. Zatvrdené Kreontovo srdce neobmäkčia ani prosby Ismény, ani prehovárania jeho syna a Antigoninho snúbenca Haimóna.

Až strašná predpoveď veštca Tetrésia ho presvedčí napraviť chyby.

Kreón sa sám rozhodne vyslobodiť Antigonu zo skalnej hrobky a zachrániť jej život. Prichádza však neskoro. V hrobke nájde Antigonu obesenú na vlastnom závoji a pri nej nariekajúceho a bolesťou kvíliaceho Haimóna. On, plný zloby, vytasí meč a snaží sa zasiahnuť svojho otca, no nezasiahne. Vtedy obráti svoj meč a zabije samého seba.

Táto tragická správa sa doniesla do uší aj Haimónovej matke a Kreontovej manželke Eurydike. Otrasená hroznými novinami, vzala si i ona život Vlastným zapríčinením prišiel takto Kreón o svojich najbližších. Uvedomí si to a začína sa preklínať a ľutovať svoje chyby, je už však neskoro.

Ivan Bukovčan Kým kohút nezaspieva

Ivan Bukovčan bol slovenský dramatik a filmový sccnárisía. Písal v medzivojnovom období.

Narodil sa v lesníckej rodine v Banskej Bystrici. Študoval na gymnáziu v Prešove a Prahe a na právnickej fakulte v

Bratislave.Istý čas pracoval ako novinár a od roku 1948 až do smrti ako dramaturg Československého štátneho filmu v Bratislave.

Diela:

• Diablova nevesta

• Hľadanie v oblakoch Hlavné postavy:

Ondrej - Študent Terežčák - bývalý horár Babjaková - babica Susták - zverolekár Uhrík - holič Tulák Tomko - učiteľ Pani Lekárnikova Marika Vfondoková - prostitútka Fischl - obchodník

Obsah:

V tejto hre sa autor vracia do obdobia po potlačení Slovenského národného povstania. Celá hra sa odohráva v pivnici, v malom mestečku istej novembrovej noci roku 1944.

Pred domom obchodníka s drevom, Fischla, niekto zabije nemeckého vojaka, ktorý je osobnou strážou Fischlovho hosťa

• nemeckého dôstojníka, majora von Ten ako pomstu za jeho smrť použije starý zvyk: jeden k desiatim a dá zaistiť prvých desiatich ľudi ktorí budú na ulici po siedmej hodine. Zozbieraní rukojemníci spočiatku nevedia, prečo ich zaistili a utešujú sa tým, že je to len kvôli tej siedmej hodine, aj keď Terezcáka zaistili tesne pred siedmou. Keď privedú ako desiatu prostitútku Manku, povie im o vražde. Vtedy začnú tušiť, o čo ide.

Autor takto postavil hrdinov do ohrozenia, pozorujúc, ako sa zachovajú. Medzitým do pivnice príde * Fischl, ktorý ich oboznámi so situáciou. Ak sa do rána nájde vinník, budú prepustení, ak nie, všetkých obesia. Sľubuje, že im pomôže a bude prosiť majora o miernejšie riešenie tohto prípadu. Po druhej Fischlovej návšteve sa dozvedia, že vojak, ktorý bol zabitý, bol načisto opitý, čím sa úplne zmenila ich situácia. Keďže opitý vojak je nedisciplinovaný vojak, major začal pochybovať, či je správne, aby zotrval na svojom pôvodnom rozhodnutí, keďže vojak týmto ohrozil bezpečnosť svojho veliteľa. Preto sa rozhodol potrestať iba jedného z nich. Rozhodnutie necháva na nich samých.

Neskôr im Fischl donesie kľúč od pivnice pre toho jedného, ktorý má po vypršaní lehoty vyjsť von a utekať. Bude. zastrelený na úteku. Žiadne vypočúvanie, verejná poprava. Krajne napätá situácia, ktorá vznikla umožňuje

porovnávanie ľudí a ich morálnych kvalít. Postavy musia voliť medzí smrťou a životom, vykúpeným jednou obeťou spomedzi nich. Takýto krízový stav dokonale preverí charaktery. Pod hrozbou smrti ich pud sebazáchovy núti konať inštinktívne. Autor z nich postupne strháva masky a odhaľuje morálne trosky. Nie všetci, čo v normálnom živote stoja sociálne či inak nad ostatnými, sa v tejto situácii ukážu v dobrom svetle. Zverolekár Šustek a Pani Lekárnikova sa cynicky stavajú k osudu ostatných, len aby vyviazli so zdravou kožou. Zato Tulák, učiteľ Tomko, študent Ondrej, ba aj

prostitútka Marika náidu v sebe dosť síl, aby si zachovali ľudskú česť.

Nikomu sa nechce umierať, ale slabšie charaktery podľahnú hystérii a strácajú svoju ľudskú tvár. Najvyšinutejšíje holič Uhrík, ktorý napokon v afekte zavraždí Tuláka. Nervy ničiace pohľady a slová ostatných, hrôza a výčitky z tohto činu ho v závere vedú k sebaobetovaniu. Aj keď ho Tomko volá späť, Uhrík s kľúčom odchádza.

Ortoepia - splývavá výslovnosť, znelostná asimilácia, pravidlo o rytmickom krátení

Ortoepia je náuka o spisovnej výslovnosti a vedný odbor jazykovedy.

Splývavá výslovnosť:

V bežnej reči nevyslovujeme hlásky a slová samostatne. Výslovnosť je plynulá, splývavá. To spôsobuje niekoľko malých zmien vo výslovnosti.

• vo vnútri slov: Odkiaľ ste? /otkiaľ sťe/

• medzi jednotlivými slovami: Som tu s mojou rodinou, /som tu z mojou roďinou/

Znelé hlásky sa môžu stať neznelými a naopak. Tieto zmeny si hovoriaci často ani neuvedomuje. Pri plynulej výslovnosti vznikajú viac-menej automaticky.

Znalostná asimilácia (spodobovanie):

Prispôsobenie výslovnosti jednej spoluhlásky nasledujúcej spoluhláske. Spodobovanie nastáva vtedy, ak sa v reči stretnú vedľa seba dve párové spoluhlásky, znelá s neznelou, neznelá so znelou (niekedy aj so samohláskou). Pri výslovností sa prvá spoluhláska zvukovo prispôsobí druhej - zrnení sa na svoj znelostný pár, napr. b na p, d na t,...

Spodobovanie nastáva:

1. )na začiatku slova - včela v/f

1. ) vo vnútri slova - babka b/p

1. ) na konci slova - dub d/p Pravidlo o rytmickom krátení:

Je zmena dfhej siabiky na krátku po predchádzajúcej dlhej slabike. V slovenčine nesmú nasledovať bezprostredne po sebe dve dlhé slabiky.

Príklad:

Tá ruža je krásna (správne) Tá ruža je krásna (nesprávne)