Epika a krátke epické žánre

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča lenka
Typ práce: Referát
Dátum: 25.05.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 036 slov
Počet zobrazení: 47 504
Tlačení: 1 122
Uložení: 994
EPIKA
epické literárne dielo. Je preň charakteristický dej, príbeh, udalosť. Základným postupom, ktorý sa vyjadruje v epickom diele, a zároveň jeho najdôležitejším znakom je rozprávanie. Rozprávací čas je omnoho kratší ako skutočný čas. Nazýva sa epický čas a je časom minulým. Minulosť epického času sa nestráca ani vtedy, ak sa udalosti opisujú v gramaticky prítomnom čase (tento sa chápe ako historický prézent). Rozprávaním rozprávača (najčastejšie je ním autor), konaním a prehovormi postáv sprostredkúva autor tento dej čitateľovi. Prehovory postáv (repliky) uvádza autor najčastejšie vo forme priamej reči. V epickom diele sa teda strieda pásmo rozprávača a pásmo postáv, ktoré sa navzájom prelínajú, prostredníctvom nich sa rozvíja príbeh, stáva sa živším a pôsobivejším. Epika ako literárny druh sa člení na žánre. Podľa rozsahu a množstva informácií sa epické žánre členia na veľké (epos, román), stredné (balada, idyla, legenda, romanca, novela) a malé (poviedka, črta, anekdota, bájka). Pre epické prozaické žánre stredného a malého rozsahu (novela, poviedka, črta, rozprávka) sa zaužívalo aj spoločné označenie krátka próza. Epické diela môžu byť veršované alebo neveršované (druhové útvary umeleckej literatúry).

BÁJ:
mýtus - rozprávanie, v ktorom sa neznáme javy (prírodné a spoločenské úkazy) vysvetľujú na základe fantázie človeka. Báje majú ľudový pôvod. Vznikli v dávnej minulosti a prechádzali z pokolenia na pokolenie ústnym podaním, pričom sa do istej miery menili. Rozprávači v nich mohli niečo vynechať alebo pridať či zdôrazniť. Báje vyjadrujú predstavy ľudí v dávnoveku o pôvode sveta a života na Zemi, o prírodných úkazoch, o bohoch a vybájených hrdinoch, o vzniku názvov krajín, morí, kvetov a pod. Stali sa zrkadlom myslenia a cítenia ľudí. Známe sú napr. grécke báje o Ikarovi, Herkulovi a i. V slovenskej literatúre báje písali napr. Ján Botto (Báj Turca, Báj Maginhradu), Ľudmila Podjavorinská (Čakanka).

BÁJKA:
veršovaná alebo neveršovaná malá epická forma básne, ktorej témou je alegorické zobrazenie ľudskej činnosti a spoločenských vzťahov. Obyčajne v nej vystupujú zvieratá, ktoré konajú, hovoria a majú také vlastnosti ako ľudia.Cieľom bájky je vysmiať sa zlému satirou a podať nejaké, najčastejšie mravné ponaučenie, ktoré býva na konci alebo na začiatku humorne vyrozprávaného príbehu. Bájky patria k najstarším literárnym žánrom. Známe boli už v staroindickej (tzv.Bidpajove bájky) a v starogréckej literatúre (Ezopove bájky). Ich rozvoj nastal v klasicizme (vo Francúzsku v 17.storočí Jean de La Fontaine, v Nemecku v 18.storočí G. E. Lessing, v Rusku v 18.-19.storočí I. A. Krylov). V slovenskej literatúre písali bájky Jonáš Záborský, V. Pauliny-Tóth, Svetozár Hurban Vajanský, M. Rázus a i.

BALADA:
kratšia lyrickoepická báseň alebo pieseň s dramatickým pochmúrnym dejom. Má rýchly spád,zhustený dej poprepletaný nadprirodzenými javmi a bytosťami, z verša na verš sa stupňuje napätie, ktoré vrcholí tragickým záverom. Poznáme balady ľudové (vojenské, zbojnícke, turecké), umelé (začali vznikať v 19.storočí, vvrchol dosiahli v romantizme - J.Botto, J.Kráľ), osobitný druh tvoria sociálne balady (P.O.Hviezdoslav, S.H.Vajanský, P.Bezruč, M.Rázus, J.Wolker).

POVESŤ:
žáner prozaickej epiky neveľkého rozsahu, ktorý sa od báje a rozprávky odlišuje tým, že sa viaže na určité skutočné miesto, na určitý čas, na určitú udalosť, osobu alebo vec. Má jednoduchý, pútavý a čitateľsky príťažlivý dej, v ktorom je často veľa neskutočného. Podľa pôvodu delíme povesti na ľudové a umelé, podľa obsahu na:

1. miestne: viažu sa na určité miesta (kremnické bane, Jánošík, Slovensko).

2. historické: hovoria o konkrétnych historických udalostiach a osobnostiach (o ľudových hrdinoch, panovníkoch).

3. démonologické: rozprávajú o nadprirodzených bytostiach (vílach,vodníkoch, čarodejniciach, škriatkoch).

4. heraldické: hovoria o vzniku rodov a erbov.

POVIEDKA:

krátke epické prozaické literárne dielo. Je to rozprávanie nejakého príbehu zo skutočného života. Obyčajne zobrazuje len jednu udalosť, životnú situáciu bez toho, aby sa venovala pozornosť predchádzjúcim a nasledujúcim udalostiam. Poviedka máva jednoduchý dej neveľkého rozsahu a voľnejšiu stavbu, čím sa odlišuje od novely, s ktorou súvisí a niekedy aj splýva. Vystupuje v nej malý počet postáv, tieto sú však zobrazené ako plnohodnotné ľudské charaktery.

LEGENDA:

druh stredovekého literárneho útvaru. Tematicky čerpá z Biblie, najčastejšie rozpráva o udalostiach zo života svätých. Obsahuje čiastočne zachované údaje z ich života, ale aj hodnoverné historické údaje o dobovom prostredí, myslení a vzťahoch. Najstaršími legendami týkajúcimi sa slovenských národných dejín sú staroslovienske Moravsko-panónske legendy (Život Cyrila-Konštantína a Život Metoda).

IDYLA:
selanka, epická báseň stredného rozsahu, ktorej námetom je vidiecky, najmä pastiersky život. Umelecký obraz sveta v idyle má črty idealizovania, nie je teda odrazom skutočného sveta, ale vlastnou predstavou básnika o tomto svete. Idyla má svôj pôvod v antickej literatúre (dielo starogréckeho básnika Teokrita v 3.storočí pred n.l., starorímskeho básnika Vergília Bucolica). Najtypickejším príkladom idyly ako čistého žánru v slovenskej literatúre sú Hollého Selanky.

ROMANCA:
epická báseň neveľkého rozsahu. Vznikla v stredovekom Španielsku ako ľudová epická pieseň.V období romantizmu sa začala využívať aj v literatúre, kde sa v mnohom priblížila balade. Na rozdiel od balady sa v romanci spracúva obvykle radostná, optimistická tematika. Zhudobňovanie romancí skladateľmi je známe od 15.storočia,koncom 18.storočia sa v inštrumentálnej hudbe začali komponovať ako jedna z častí orchestrálnych diel. Romance pre klavír a spev komponoval napr. R.Schumann, P.I.Čajkovskij.

ROZPRÁVKA:
kratší literárny prozaický útvar s jednoduchým dejom, pôvodne útvar ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa ustálenou osnovou, v ktorej udalosti nadväzujú jedna na druhú. Charakteristickým znakom je viacnásobné opakovanie deja, ustálené formulky a zvraty, najmä na začiatku a na konci (Kde bolo, tam bolo...), mnoho prirovnaní, porekadiel, prísloví a stále prívlastky, jadrný jazyk (bez opisu). Ústrednou témou je víťazstvo dobra nad zlom. Podľa témy a spôsobu jej spracovania delíme rozprávky na fantastické a realistické. Vo fantastických rozprávkach vystupujú neskutočné, nadprirodzené bytosti alebo ľudia s nadľudskými vlastnosťami (ježibaba, striga, Miesiželezo, Valibuk, černokňažník, drak, víla), ktorým obyčajne pomáhajú čarovné veci (čarovný prútik, živá voda, lietajúci koberec, sedemmíľové čižmy), často v nich zvieratá konajú ako ľudia (pes, mačka, vlk, líška, sova, medveď). Realistické rozprávky čerpajú námety z reálneho (skutočného) života. Podľa toho, či je autor rozprávky známy alebo neznámy, rozlišujeme rozprávky ľudové a umelé (autorské). Z hľadiska formy vyjadrenia obsahu (t.j. vonkajšej podoby) sú rozprávky prozaické, básnické, dramatické (majú podobu divadelnej hry), z hľadiska doby vzniku, výberu a spôsobu spracovania témy sú rozprávky klasické a moderné. Obsiahlu zbierku slovenských ľudových rozprávok vydal P.Dobšinský, v českej literatúre B.Němcová.Medzi klasikov svetovej rozprávky patria H.Ch.Andersen,A.S.Puškin, bratia J.a W.Grimmovci,Ch.Perrault.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.1)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.022