Ústna ľudová slovesnosť

Ústna ľudová slovesnosť

Ľudová slovesnosť

- je tvorba ľudu, vytvárala sa dávno pred vznikom písanej literatúry a šírila sa ústnym podaním,

- je organickou súčasťou ľudovej kultúry a je základom kultúry každého národa.

Člení sa na: ľudovú lyriku,

ľudovú epiku,

ľudovú drámu,

na malé formy ľudovej slovesnosti

Ľudová lyrika – je najrozšírenejším druhom ľudovej slovesnosti. Patria k nej piesne pracovné, obradné, žatevné, ľúbostné, svadobné, protiturecké, zbojnícke, vojenské, regrútske a tiež aj uspávanky a trávnice (text piesní bol vždy spätý s určitou melódiu).

Ľudová epika – sa delí na veršovanú a neveršovanú. K veršovaným patria historické piesne a balady, k neveršovaným ľudové rozprávky a povestí.

Z ľudovej dramatiky sa zachovalo menej pamiatok, patria k nej ľudové obrady, hry detí a mládeže.

K malým formám ľudovej slovesnosti sa zaraďujú príslovia, porekadlá, hádanky, vyčítanky, rečňovky, pranostiky.

Príslovie – je zhustený výraz ľudovej múdrosti s obrazným rázom a poučným zámerom. Ich výskumom sa zaoberá paremiológia. 

Porekadlo – je ustálený obrazový výrok, ktorý má charakter uzatvorenej vety, ktorá sa svojim obsahom viaže ku konkrétnemu prípadu, situácii, ktorá konštatuje, hodnotí (väčšinou vtipne). Zaoberá sa nim paremiológia. Na rozdiel od príslovia nie je jeho obsahom zovšeobecnená ľudová múdrosť.

Dejiny ľudovej slovesnosti:

• najstaršie pamiatky ľudovej slovesnosti vznikli ešte v pohanskom, predfeudálnom období (pred 9. stor.), boli to najmä zaklínadlá, pracovné piesne, obradné piesne, fantastické rozprávky a príslovia.
• od 10. stor. sa ľudová slovesnosť postupne zbavuje pohanských prvkov, čo súvisí s prijatím kresťanstva v 9. stor.,
• v nasledujúcich stor. (10 - 15) vznikajú najmä ľúbostné a svadobné piesne, trávnic, žatevné piesne, rozvíjajú sa aj balady, fantastické rozprávky, príslovia.
• od druhej polovice 15. stor. sa do stredu pozornosti dostáva historická tematika, vznikajú nové druhy ľudovej slovesnosti – historická pieseň, historická balada, historická povesť, ich najčastejšou témou boli vpády Turkov, hrdinská obrana hradov a zámkov,
• obľúbenou postavou historických povestí bol kráľ Matiáš, vystupuje v nich ako dobrú a spravodlivý panovník ako obranca ľudu proti feudálom (O troch grošoch, Kráľ Matej na dereši), vzniká aj mnoho miestnych povestí, také sú napr. o povesti o hradoch, zámkoch, skalách, pokladoch.
• v 17 – 18 stor. vzniklo mnoho zbojníckych a vojenských piesní, tieto piesne odsudzovali feudálnu spoločnosť, násilné odvádzanie na vojnu a vyjadrovali túžbu ľudu po spravodlivosti. Najobľúbenejšou postavou zbojníckych piesní sa stal Juro Jánošík. V Jánošíkovskej tradícii sa najvýraznejšie prejavila protipanská odbojnosť ľude. Jánošík v jeho vedomí bol hrdinom, ktorého sa páni báli a ktorý pomstil všetky krivdy.
• vojenské a regrútske piesne tiež odsudzovali feudálnu spoločnosť. Zobrazovali násilné odvádzanie na vojnu,
• slovenské ľudové rozprávky sa vyznačujú vysokým umeleckým majstrovstvom, majú jednoduchý, jasný štýl, využívajú trojstupňovú gradáciu, ustálené zvraty a vety. Delia sa na fantastické, realistické a rozprávky o zvieratách.

Svetonázor a život ľudu vyjadrujú aj príslovia, porekadlá a pranostiky. Patria ku krátkym formám ľudovej slovesnosti, je v nich skoncentrovaná ľudová múdrosť a skúsenosť stáročí, vyjadrujú dôležité pravdy alebo mravné zásady.

Významným zberateľom ľudových piesní, rozprávok a povestí bol Ján Kollár, Ján Francisci-Rimavský a Pavol Dobšisnký. V období romantizmu sa dokonca ľudová slovesnosť a jej bohatstvo stali pre štúrovcov vzorom vlastnej tvorby, Písali na ňu ponášky a z jej zdrojov vytvorili umeleckú národnú literatúru.