Ladislav Mňačko (1919-1994)

  Ladislav Mňačko bol jednou z najvýraznejších osobností slovenskej žurnalistiky a literatúry v 50-tych a 60-tych rokoch. V roku 1968 emigroval, žil až do roku 1989 v Rakúsku, do vlasti sa vrátil po páde komunistického režimu. Patril k zakázaným autorom, takmer dvadsať rokov sa o ňom nesmelo písať, jeho diela boli vyradené zo slovenského literárneho kontextu.
  Knihy Ladislava Mňačku vyšli v dvadsiatich šiestich jazykoch, popri Kláre Jarunkovej patrí k najprekladanejším slovenským autorom.
 
  Narodil sa vo Valašských Kloboukoch v Čechách. Vyučil sa za drogistu (predavač v lekárni), potom pracoval ako stavebný robotník. V roku 1967 odišiel do Izraela. Bol zbavený československého občianstva a musel zostať v zahraničí. Natrvalo sa usadil v Rakúsku, kde sa venoval literárnej práci- vydal viacero kníh a napísal niekoľko televíznych hier. Vrátil sa na Slovensko, avšak po rozdelení Česko-Slovenska odišiel na protest do Prahy. Tesne pred smrťou sa vrátil do Bratislavy, kde v roku 1994 zomrel.
 
  Písal umelecké reportáže, eseje a romány. Pôvodne sa venoval novinárskej činnosti. Venoval sa najmä dokumentárnej próze – od roku 1949 do roku 1968 vydal 15 reportážnych kníh. Tie obsahovali reportáže cestopisné, politické a reportáže spoločenské. Najväčšiu pozornosť vzbudili jeho knihy reportáží Kde končia prašné cesty a Oneskorené reportáže.
Kniha Kde končia prašné cesty obsahuje reportáže a krátke črty z jeho ciest po východnom Slovensku. Predstavuje v nich bez akéhokoľvek prikrášľovania život a zmýšľanie ľudí v tamojších odľahlých, zaostalých regiónoch.
V knihe Oneskorené reportáže podáva pravdivé svedectvo o politických procesoch v prvej polovici 50-tych rokov, o zničených osudoch nevinne odsúdených ľudí. V jedenástich umeleckých reportážach vykresľuje obdobie kultu osobnosti a stalinizmu, atmosféru strachu, neistoty a útlaku.
V knihe reportáží Dlhá biela prerušovaná čiara rozpráva o svojich cestách na západnom Nemecku, o stretnutiach s tamojšími ľuďmi, uvažuje o západnej civilizácii, porovnáva život na Slovensku a život na Západe. V exile vydal ešte zbierku Kam nevodí inturist, ktorá obsahuje satiristické reportáže zo socialistických krajín.

K dokumentárnym prózam Ladislava Mňačku patria aj zbierky politických esejí Agresori a Siedma noc, v ktorých opísal a odsúdil obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Okrem reportážnych kníh vydal Mňačko aj dve veľmi úspešné beletristické diela – vojnový román Smrť sa volá Engelchen a román Ako chutí moc.

Román Smrť sa volá Engelchen má autobiografický charakter. Patrí k najobľúbenejším a najlepším slovenským románom s vojnovou tematikou. Je napísaný pútavým, živým štýlom. Odohráva sa počas druhej svetovej vojny a rozpráva o osudoch členov jednej partizánskej skupiny.
Publicisticko-karikatúrny román Ako chutí moc zobrazuje prakticky komunistických funkcionárov. Rozpráva o tom ako sa z bývalého revolucionára stal bezcharakterný politik a karierista, jeden z najvyšších predstaviteľov obdobia totality.

Po odchode do emigrácie napísal Mňačko o období socializmu satiristický román Súdruh Munchhausen, ktorý vyšiel súčasne po slovensky i po nemecky.