Romantizmus – hlavné znaky

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: sp-prace (16)
Typ práce: Referát
Dátum: 10.05.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 525 slov
Počet zobrazení: 60 797
Tlačení: 1 074
Uložení: 906
Romantizmus – hlavné znaky
 
Je to umelecký smer, ktorý nastupuje koncom 18. storočia. Niesol sa v znamení Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie /1789 – 1794/, ktorá si vytýčila heslá Sloboda – rovnosť – bratstvo. Tieto heslá sa však nesplnili. V kapitalizme vládne zákon peňazí, základné ľudské hodnoty, ako láska, česť, spravodlivosť sa rozkladajú. Človek sa cíti  v spoločnosti osamotený. Rozpory doby sú rozumom nepochopiteľné. Proti rozumu sa zdôrazňuje cit. Vzniká nová filozofia  - idealizmus / filozof Hegel/. Spisovatelia čerpali námety pre svoje diela z minulosti /v nej videli posilu pre prítomnosť/ alebo snívali o veľkej budúcnosti.

Na protest proti zlu používali fantáziu. Základným znakom romantického štýlu je hromadenie kontrastov. Hlavným protikladom je rozpor medzi snom a skutočnosťou. Hrdinovia sú výnimoční ľudia, ktorí bojujú za vznešené ideály, sú vo večnom rozpore so svetom, búria sa proti spoločenským zákonom, preto sa stávajú vydedencami, zbojníkmi, väzňami, tulákmi, žobrákmi, vyhnancami z vlasti. Autori vkladajú do svojich postáv autobiografické črty. Narúšajú sa hranice medzi literárnymi druhmi a žánrami  - synkretizmus. Hlavným literárnym druhom sa stáva lyrika. Básnici sa inšpirujú ľudovou slovesnosťou. Uplatňujú živý  hovorový jazyk, zdôrazňujú sa citovo podfarbené slová, symbolické významy slov – alegória.
 
Romantizmus v slovenskej literatúre reprezentuje generácia štúrovcov. Formovala sa na bratislavskom evanjelickom lýceu. R. 1803 tu bola zriadená Katedra reči a literatúry československej. Viedol ju profesor Palkovič. R. 1828 si študenti zriadili samovzdelávací spolok Spoločnosť česko – slovanská. Cieľom spoločnosti bolo vzdelávať sa v národnej reči, cvičiť sa v slohu, v prednášaní, v posudzovaní vlastných prác. Najvýznamnejším kultúrnym činom bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny roku 1843 – Štúr, Hurban, Hodža v Hlbokom. Základ spisovného jazyka – stredoslovenské nárečie, fonetický pravopis. Jazykovedné diela Ľ. Štúra:  Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej /gramatika/. Štúrovskí básnici čerpali námety zo života ľudu, inšpirovali sa prekrásnou prírodou, nadviazali na ľudovú slovesnosť /balada/. Uplatňovali slabičnú prozódiu.
 
Samo Chalupka  ( 1812 - 1883)
Narodil sa v hornej Lehote
Rodina Chalupkovcov sa preslávila v dejinách našej literatúry. Otec Sama Chalupku  i jeho brat (Ján Chalupka-dramatik) boli literárne činní.
Študoval na gymnáziu v Kežmarku,v Rožňave,na bratislavskom evanjelickom lýceu filozofiu a teológiu.S Karolom Štúrom a ďalšími národovcami založil v r. 1828 Spoločnosť česko-slovanskú. Ako dobrovoľník sa prihlásil do poľského povstania, ktoré bojovalo proti cárskemu útlaku (1830). Po návrate doštudoval teológiu vo Viedni. Najdlhšie  pôsobil ako farár vo svojom rodisku, kde aj zomrel.
Jeho tvorba nie je rozsiahla, tvorí ju 25 slovenských básní a 10 prvotín českých. Vo svojich dielach nadviazal na ľudovú slovesnosť (ponášky na ľudové piesne).
Chalupkove básne majú vybrúsenú formu, pretože ich dlho a cieľavedome prepracovával. Jeho diela charakterizujú nasledovné znaky:
monumentálnosť: sú v nich prvky, ktoré vyvolávajú statickosť (skala, hrad, bralo),neochvejnosť,silu (týčiť sa, zastať),
vhodné využívanie priestoru: hrdinov stavia na vyvýšené miesto,
motív slobody: častým je horiaca vatra,
hrdinovia: prostí ľudia, ktorí túžia po spravodlivosti a odhodlane bojujú proti akémukoľvek útlaku
Súborné dielo Spevy obsahuje básne s jánošíkovskou tematikou (Junák, Kráľohoľská, Likavský väzeň), a básne s protitureckou tematikou (Turčín Poničan, Branko, Boj pri Jelšave). Jeho vrcholným dielom je rozsiahla epická báseň Mor ho!
 
Rozbor
Téma: hrdinstvo ľudu v boji za slobodu
Idea: Radšej hrdinsky zomrieť, ako žiť v otroctve- …,,mor ty len, a voľ nebyť,ako byť otrokom“ (s motívom hrdinskej smrti povýšenej nad život v otroctve sme sa stretli už v diele Jána Hollého Svatopluk).
Námet: čerpal zo Šafárikových Dejín slovenskej reči a literatúry
Literárny žáner: epická báseň
Literárny smer: romantizmus
 
Dejová línia
Dej je jednoduchý. Odohráva sa na podunajských rovinách pri Devíne. Slovenská staršina vyslala skupinu junákov s posolstvom k rímskemu cisárovi, ktorý zastal so svojím vojskom na slovenských hraniciach s výbojnými úmyslami. Posolstvo mu ponúka priateľstvo.  Keď cisár spupne odmieta ich pozdrav a vyhlási, že si podrobí do otroctva celý národ, skupina poslov sa vrhne naňho s výkrikom: ,,Mor ho!“ Všetci členovia družiny padnú v boji proti presile rímskych vojakov. Na ich strane je však morálne víťazstvo, lebo bránili svoju slobodu a zomreli hrdinskou smrťou- padli ,,ako víťazom pristojí”. Zahanbený cisár prezerá hromady svojich mŕtvych vojakov a v ušiach mu znie výkrik junákov:
A ty, mor ho! – hoj, mor ho! Detvo môjho rodu,
Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ  nebyť, ako byť otrokom.

Postavy:
slovenskí junáci- kolektívny hrdina, predstavuje slovenský ľud; sú krásni, urastení ako jedle, pevní ako skala, pracovití (,,Chvála Bohu z neba, máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.“), pohostinní (,,Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je; či je on zblízka, či zďaleka: vo dne v noci na stole dar Boží ho čaká.“), zmýšľajú demokraticky a vážia si slobodu (,,...pána mať je neprávosť, a väčšia byť pánom.A človek nad človeka u nás nemá práva: sväté naše heslo je: Sloboda a sláva!)
 
cisár- spupný, zbabelý, dobyvačný a sebavedomý (,, Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu.“)
 
Jazykové prostriedky:
hyperboly (,,Zem dupotom a nebo rykom sa otriasa“),  symboly (Tatry- Dunaj ako lokalizácia územia Slovákov), prirovnania (,,rastom sú ako jedle, pevní ani skala“), synekdochy (,,a junák ti cárovi pozrel okom v oko“), zvukomaľba (,,Duní Dunaj a luna za lunou sa valí“), metafory (,,A môj Slovan ešte raz bystré hodil zraky...“), epitetá (pyšné hory, žírne moravy...)
 
Báseň je napísaná trinásťslabičným veršom, rým básne je združený.
 
Janko Kráľ /1822-1876/
 
Najrevolučnejší, najromantickejší básnik. Jeho verše sa vyznačujú nespokojnosťou, buričstvom, túžbou po spravodlivejšom živote.
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši v nezámožnej meštianskej rodine. Študoval na gymnáziu v Kežmarku, na lýceu v Levoči a v Bratislave. Po zosadení Štúra z profesúry zorganizoval demonštratívny odchod študentov do Levoče. Po štúdiách pracoval ako advokátsky pomocník v Pešti. Keď vypukla revolúcia, odchádza so svojím priateľom – učiteľom J. Rotaridesom burcovať ľud do boja proti pánom. Za to si vyslúžil väzenie v Šahách a v Pešti. Posledné obdobie života prežil v Zlatých Moravciach.
Tvorba: V 1. období písal ponášky na ľudové piesne a balady:  Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Zabitý, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky, Povesť, Skamenelý, Kvet, Pán v tŕní ...
Hrdinovia balád pociťujú rozpor medzi snom a skutočnosťou. Sú nespokojní so sebou, so svetom, chcú ho zmeniť. Svoj osud neprijímajú pasívne, ale sa mu vzpierajú. Zlo v baladách je vždy potrestané. J.K. vkladá do balád svoje vlastné pocity, myšlienky, názory. Epický dej sa dostáva do úzadia, prevládajú lyrické /úvahové / zložky.
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Balada má dve časti: 1. úvahová – zamýšľa sa nad spoločenskými rozpormi. 2. epická tvorí ju vlastný baladický príbeh, ktorý má rýchly spád a tragický záver. Hlavný hrdina je autor, ktorý sa skrýva za postavou divného Janka. V úvode podáva vlastnú charakteristiku. „Často blúdim, táram sa cez celý boží deň.“ Vykreslil sa ako človek nespokojný, ktorý vidí biedu a rozpory sveta, ale je bezmocný, bezbranný: „A ja na zemi ležím, ani palcom kývať nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.“ Útechu nachádza vo svojom ľude, v láske k nemu a k rodnému kraju. Hrdina po čase uteká zo sveta klamu a nespravodlivosti, uťahuje sa do samoty. Je nepokojný, smutný, túži po veľkom romantickom čine. Rozhodne sa oslobodiť zakliatu pannu, zahynie však vo vlnách Váhu. Balada má pochmúrny ráz, dej je napínavý, stupňuje sa, odohráva sa v tajuplnom prostredí /noc, rozbúrený Váh/, končí sa tragicky. Balada má alegorický význam. Oslobodenie panny znamená príchod slobody do krajiny. Konflikt v diele vyplýva z túžby po romantickom čine, ktorý však nemožno vykonať /hrdina je sám proti všetkým/.
V 2. období písal lyriku /subjektívnu, reflexívnu, revolučnú/. V nej vyjadroval svoje myšlienky, pocity, túžby. Báseň Duma bratislavská reaguje na zosadenie Ľ. Štúra z profesúry na bratislavskom lýceu. Je to útočná satira na mocipánov a ich snahy zahatať slovenský národný život. V básni Orol mládenec opúšťa matku a rodný kraj, aby v šírom svete bojoval, kým nezahynie. Vyjadrením túžby po slobode a voľnosti je aj báseň Orol vták, v ktorej hrdina hovorí, že „milší mu je voľný let, jak ten celý šíry svet“ a že „radšej zhynie na poli, ako by žil v nevoli.“ J.K. chcel napísať filozofickú skladbu o prítomnosti a budúcnosti ľudstva. Rukopis sa zachoval len v zlomkoch. Profesor Milan Pišút ho nazval Dráma sveta. Básnik sa zamýšľal v tomto cykle básní nad príčinami zla vo svete, nad ľudskou ľahostajnosťou, nad všetkým, čo človeka zotročuje. Napríklad v básni Zloboh kritizuje reakčnú politiku rakúskeho ministra Metternicha, jeho vládu, založenú na násilí a korupcii. Revolučnú jar 1848 privítal J.K. básňami Krajinská pieseň, Jarná pieseň. V básni Šahy opísal svoje uväznenie a sklamanie z výsledkov revolúcie. V básni Duma dvoch bratov oslávil dvoch slovenských študentov, ktorých pre účasť v povstaní popravili. V básni Slovo vyslovuje svoje demokratické názory a presvedčenie o rovnoprávnosti všetkých národov: „Chorvát, Maďar, naši bratri,
nech každý má, čo mu patrí.
Nadvláda len právo haní.
 
Andrej Sládkovič /1820 – 1872/
- básnik, literárny kritik a prekladateľ, predstaviteľ slovenskej romantickej generácie,
vlastným menom Braxatoris.
Jeho dielo je oslavou krásy, pravdy, spravodlivosti a slobody.
Narodil sa v Krupine v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v B. Štiavnici, v Bratislave, na univerzite v Halle. Na štúdiá si  zarábal vyučovaním v bohatých meštianskych rodinách. V B. Štiavnici sa takto zoznámil s Máriou Pišlovou, do ktorej sa zaľúbil. Rodičia však Marínu prinútili vydať sa za bohatého medovnikára. Po štúdiách  pôsobil ako vychovávateľ v Rybároch, ako farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel.
Tvorba: Jeho básne čerpajú námety :

- z histórie: Milica, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, Lipa cyrilometodejská
- z prítomnosti: Nehaňte ľud môj, Ohlasy, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Omladinám, Svätomartiniáda

Vrcholné diela : Marína, Detvan
Marína – lyricko-epická básnická skladba, oslava krásy, lásky a mladosti. Na začiatku básnik vyjadruje svoju túžbu po kráse:„Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený.“ Vyslovuje svoj ideál krásy, ktorého stelesnením je jeho Marína: No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína.“ Sládkovič predstavuje lásku ako prirodzený ľudský cit. Básnik nemôže žiť bez lásky. Možno mu seba samého zhubiť, nemožno mu však neľúbiť. Obhajuje právo mladého človeka na lásku, polemizuje so Štúrom. Po úvodných veršoch, ktoré sú venované Maríne, postupne vyrastá obraz Slovenska – motív vlasti. Láska k dievčine sa spája s láskou k otčine. Sládkovič na rozdiel od Kollára, ktorý delí svoje srdce napoly /púlku Míne, púlku vlasti/, vyjadruje jednotu ľúbostného a vlasteneckého citu. Túži: vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať. Básnik vidí Marínu uprostred dievčat v prírode, vo svojej izbe, ako zaspáva. Prichádza k nej pokušiteľ v podobe motýľa – symbol zvodcu a nevery. Marína spočiatku odbíja bohatého pytača a prisahá vernosť milému. No nakoniec sa musí vzdať svojej lásky v prospech bohatého medovnikára. Básnik neodsudzuje Marínu, ale spoločnosť, v ktorej ohľad na majetok je silnejší ako cit, láska. Básnik pociťuje sklamanie, ale nepodlieha smútku. Uvedomuje si, že život je nekonečná premena. Lásku chápe ako základný životný princíp. Uvažuje o mladosti, ktorú nevníma ako fyzický vek, ale ako stav ducha – schopnosť človeka pretvárať skutočnosť, prekonávať všetko staré. Každý, kto láske a kráse žije, je mladý. V ďalšej časti sa Marína mení na vidinu. Stáva sa vílou a volá básnika k sebe, do vĺn Hrona, do večnosti. Sládkovič na rozdiel od Kollára nevchádza so svojou milou do záhrobného sveta. Uvedomuje si svoju pripútanosť k životu, k národu. Záver nevyznieva tragicky, ale ako spomienka na krásnu lásku. Marína pomohla básnikovi nájsť zmysel života – v láske. Láska je diamant, ktorý v hrude nezhnije.“

Detvan – lyricko-epická básnická skladba. Má 5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka.
Dej sa odohráva v časoch kráľa Matiáša, ktorý stelesňoval ideál spravodlivého panovníka.
V prvom speve básnik oslavuje krásy podpolianskej prírody, zdôrazňuje zrastenosť slovenského ľudu s prírodou. Zoznamuje nás s hlavným hrdinom, detvianskym mládencom Martinom Hudcovie, s jeho výzorom a záľubami. Martin prejaví svoj zmysel pre spravodlivosť, keď zabije sokola, ktorý napadol bezbranného zajaca.
V druhom speve   sú úvahy o ľudovom umení. Básnik obdivuje hrdosť, sebavedomie, tvorivé schopnosti ľudu  /rezbárstvo, tanec, hudbu.../. Hovorí, že keď sa tieto schopnosti rozvinú, „svety nám závidieť budú.“ Kritizuje tých, ktorí sa hanbia za svoj slovenský pôvod a obdivujú cudziu, vyspelejšiu kultúru. S Martinom sa stretávame na salaši, v kruhu valachov, pri speve a hudbe. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí svoju milú Elenu z rúk zbojníkov a jedného z nich zabije.
Tretí spev je najepickejší. Vypĺňa ho stretnutie Martina s kráľom Matiášom. Martin sa správa prirodzene a smelo. Prizná sa kráľovi, že zabil jeho sokola. Keď vysvitne, že zabil aj zbojníka, ktorý je symbolom zla, násilia, kráľ ho odmení kantárom a koňom.
 Štvrtý spev je obrazom Eleny, ktorú básnik zobrazuje ako ideálnu Slovenku. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, , ale ona hop odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ je očarený jej krásou, daruje jej prsteň.
Piaty spev je obrazom verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, vrkoče, opasok, valašku, fujaru 
a Elenu. Martin je hrdý syn Slovenska, zrastený s prírodou, domácimi tradíciami, statočný, smelý, udatný mládenec.
Elena je úprimná, verná, oddaná svojmu Martinovi, nežná a citlivá, ale rázna v obrane svojej lásky. Básnikovi pripomínala jeho lásku Marínu.

Ján Botto (1829 – 1881)
 (* Vyšný Skálnik  † 1881 Banská Bystrica) — básnik, jeden  z najvýznamnejších autorov romantických balád

Životopis
Po absolvovaní gymnázia v Ožďanoch študoval v rokoch 1843 — 1847 na lýceu v Levoči, kde sa aktívne zapojil do činnosti študentského spolku  Jednota mládeže slovenskej. V roku 1848 odišiel študovať zememeračstvo do Pešti, po skončení štúdií pracoval ako zememerač vo viacerých slovenských mestách (Martin, Banská Štiavnica a Banská Bystrica). Celý produktívny život bol sústavne literárne činný. Zomrel náhle, necelý rok po súbornom vydaní celoživotného diela, ktoré vyšlo pod názvom Spevy Jána Bottu (1880).
 
Tvorba
Jeho poézia sa vyznačuje skratkovitosťou, výrazovou úspornosťou. Napätie, dynamiku deja dosahuje stupňovaním hrôz. Na zvýraznenie tragickosti využíva dialógy, kontrast, zvukomalebné slová – citoslovcia. Je básnikom – maliarom. Má zmysel pre farebné videnie sveta  - „biela húska s červenými ústy“.
Písal alegorické básne  -  Svetský víťaz, Poklad Tatier, Báj na Dunaji, revolučné básne – K mladosti, Pochod, balady – Žltá ľalia, Margita a Besná, Krížne cesty ...
 
Vrcholné dielo:
Smrť Jánošíkova
 
lyricko-epická básnická skladba. Básnik ju písal v porevolučných rokoch,
v období najväčšieho národného útlaku za Bachovho absolutizmu. Sklamanie z výsledkov revolúcie sa prenieslo aj do skladby. Botto si za námet nevybral najslávnejšie obdobie života Jánošíka, ale jeho zlapanie, väzenie a smrť.
Vyjadruje náladu celej Bottovej generácie.
Skladba má úvod a 9 spevov:
V úvode básnik použil alegóriu  matky a detí, svoje verše posiela po Slovensku. Bojí sa, že je to  zakliata krajina a nenájdu ohlas. Stretnú sa však s hôrnymi chlapcami, spoznajú sa a spolu idú po zboji, aby ukázali ľudu cestu k slobode. Úvod je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života.
Prvý spev – opisuje slobodný život dvanástich sokolov, hôrnych chlapcov na Kráľovej holi. Družina sa dozvedá o zlapaní Jánošíka a smutne sedí okolo dohárajúcej vatry.
V druhom speve Botto zvýrazňuje žiaľ ľudu nad Jánošíkovým osudom a kreslí obraz jeho zlapania. Jánošíka nepremohla  presila, ale zrada.
V treťom speve je Jánošík vo väzení. Prichádza za ním v podobe milej duša ľudu a lúči sa
s ním peknou ľudovou baladou.
Štvrtý spev je najpochmúrnejší. Je to obraz väzenia v noci. Jánošíkovi sa sníva sen o mladosti. Diabol mu však pripomína blížiacu sa smrť.
V piatom speve svitá nový deň a Jánošík vie, že jemu prinesie smrť. Pýta sa, kto viacej zbíjal, či on alebo jeho kati. Svoje činy ospravedlňuje tým, že už nemohol znášať útlak poddaného ľudu. Verí, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti.
V šiestom speve vedú Jánošíka k šibenici. Jánošík káže kňazovi modliť sa nie za neho, ale
za biedny, nešťastný ľud.
V siedmom speve sa opisuje Jánošíkova poprava. Smúti nebo i zem. Jánošík sa lúči s rodným krajom a spomína na svoj boj proti tyranom.
Ôsmy spev predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno ako v zakliatej krajine. Ľud si rozpráva o Jánošíkovi povesti. Jánošík sa stáva symbolom slobody a boja proti krivde.
Deviaty spev je alegorický. Opisuje Jánošíkovu svadbu s kráľovnou víl – symbol slobody. Touto alegóriou chcel Botto vyjadriť svoju dôveru vo víťazstvo pravdy a spravodlivosti.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Literatúra - maturitné témy



Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.054 s.
Zavrieť reklamu