Sovietski spisovatelia 20. storočia

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 15.01.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 245 slov
Počet zobrazení: 6 032
Tlačení: 302
Uložení: 346
Sovietski spisovatelia 20. Storočia
 
ÚVOD:
V tejto uponáhľanej dobe si len málokto z nás nájde čas, aby zobral do ruky knihu, spravil si pohodlie a ponoril sa do sveta, ktorý kniha ponúka. Namiesto toho sa všetci ženú a často krát nevedia ani prečo. Hlavne si neuvedomujú, čo strácajú a aký by mohol byť ich život plnší, keby sa aspoň na chvíľu zastavili a dovolili knihám, aby im ponúkli čo je v nich. Kniha nemusí obsahovať len rozprávky (o ktorých si veľa ľudí myslí, že z nich už vyrástli), nemusí tiež zhŕňať len samé fakty. Kniha môže ponúkať niečo, čo človeka pohladí pri srdci, čo povzbudí dušu a môže v nás prebudiť dávne túžby a snáď i naše zabudnuté ja, ktoré nie je len zrkadlom modernej a pretechnizovanej doby.
 
Keď sa medzi ľuďmi alebo aj medzi študentmi rozpráva o autoroch, ktorí sú pre nich známi a zaujímaví, ide najmä o autorov zo západnej Európy. Ja som sa preto rozhodla, že sa zameriam vo svojej práci na priblíženie ruských autorov. Osobne si myslím, že ich tvorba je cennejšia, ako ich kolegov z iných častí Európy. Tvorba ruských autorov nie je ani dnes docenená tak, ako si to zaslúži. treba priznať, že málo ľudí si vezme do rúk knihu od niektorého z nich. Autori zo západnej Európy sa dostali do popredia, pretože nemali problém sa slobodne vyjadrovať. Lenže na tvorbu ruských autorov sa musíme pozerať úplne ináč. Väčšina z nich žila v zložitých podmienkach, popri tom boli ešte aj prenasledovaný režimom. Ale ich diela sú o to cennejšie, pretože v nich pravdivo zobrazujú život v Rusku. Za to, že vyšli s touto pravdou von, museli tvrdo zaplatiť. Niektorí sa dokázali vzoprieť režimu. Ale tí čo nie, často siahli po iných prostriedkoch.
 
Vo svojej práci by som vám chcela predstaviť sovietskych spisovateľov 20. storočia. Zamerala som sa na najmä na druhú polovicu storočia. Vo svojej práci sa na úvod zameriavam na spoločensko-historické pomery a rozdelenie literatúry, ktoré v tom období nastalo, a to na západnú literatúru a literatúru východného bloku. Na „mušku“ som si vzala troch sovietskych autorov  a to Borisa Leonidoviča Pasternaka, Alexandera Isajeviča Solženicyna a Michaila Alexandroviča Šolochova. Na koniec som postupne rozobrala dielo Osud človeka od Michaila Alexandroviča Šolochova.
 
 
1  Svetová literatúra druhej polovice 20. storočia
1. 1 Spoločensko – historické pomery
Druhá svetová vojna (1939 – 1945), najkrvavejší vojnový konflikt v dejinách ľudstva, nesmierne ovplyvnila spoločenský, politický i umelecký vývoj celej druhej polovice minulého storočia a je inšpiračným zdrojom dodnes. Prvotná mierová eufória bola spojená so snahou zabrániť ďalším vojnovým konfliktom (vznik OSN). Odohrávali sa niektoré regionálne vojnové konflikty. Svet sa rozdelil na dva  póly (USA reprezentovali svet demokracie, trhovej ekonomiky; ZSSR svet socialistických diktatúr, plánovanej ekonomiky). Obdobie tzv. studenej vojny sa predĺžilo až do začiatku 90-tych rokov, kedy bol dovŕšený proces postupného rozvratu hospodárskych a politických systémov sovietskych satelitov a rozpadu samotného Sovietskeho zväzu. Totalitná skúsenosť bola strašná a je prítomná v myslení obyvateľov krajín bývalého východného bloku dodnes. 60-te roky boli obdobím „šťastných detí“, ktoré sa snažili užívať si svoj život, bojovať proti konzumnej spoločnosti, vojnám a intrigám v súlade s prírodou. Sledované polstoročie znamenalo obrovský vývoj vo vede a technike, jadrovom výskume, kozmonautike, moderných technológiách všetkých oblastí ľudského bádania.

V spoločensko-politickom kontexte dochádza v 80-tych a 90-tych rokoch k politickej integrácií, ktorá je v Európe reprezentovaná Európskou úniou a jej snahou o ďalšie rozširovanie. Svet sa vďaka expanzií najnovších technických vedeckých a komunikačných technológií „zmenšil“. V myslení i v kultúre je predovšetkým v 90-tych rokoch evidentné smerovanie k názorovej pluralite, odklon od jednotlivých ideí a plošných právd. Globálnymi problémami konca 2. tisícročia sú populačná explózia, hlavne v krajinách tretieho sveta, ekologické problémy, epidémie AIDS, civilizačné choroby a v neposlednom rade aj medzinárodný terorizmus.

Autori sa chcú stať „svedomím národa“ – chcú zapôsobiť na pocity čitateľa. Prehodnocuje sa postoj k minulosti (najmä v nemeckej literatúre). Rozdelenie sveta na dva póly zasiahlo aj literatúru. Nedochádza k prirodzenému ovplyvňovaniu sa literatúr východného a západného bloku. Kým západná literatúra nadväzovala na predvojnovú umelecké smery a experimentovala s novými, v literatúrach socialistických krajín vládol jednotný umelecký smer – socialistický realizmus a každý pokus o experimentovanie s formou literárneho diela bol odsúdený ako dekadentný.

Témy v dielach:
I. vojna
- hlavne 2.svetová vojna na Východe a v Japonsku, vojna zobrazená s prvkami absurdity
II. individuálne problémy
- individualita literatúry, prvky existencionalistické, prvky morbídnosti
- vojna narušila medziľudské vzťahy = téma

1. 2 Rozdelenie literatúry
- viedlo k diferenciácii kultúrneho a literárneho života
Literatúra sa rozdelila na západnú a východnú:
A. Západná literatúra
- národná literatúra (každá mala svoje špecifiká)
Demokratické usporiadanie krajín, v ktorých sa rozvíjala, jej umožnilo členenie na rôzne smery a prúdy:

- Existencionalizmus
- Neorealizmus (v Taliansku)
- Nový román (vo Francúzsku)
- Beat generation(USA, 60. roky)
- Postmoderna a magický realizmus (USA, všetky krajiny) 

 
B . Literatúra východného bloku
- ruská a sovietska literatúra – literatúra totalitných režimov
- v ZSSR, ČSR, Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, Rumunsku a Východnom Nemecku
- iný vývoj ako v západných krajinách
- do polovice 80-tych rokov existovala oficiálne iba jedna mnohonárodná sovietska literatúra
- písalo sa jedinou metódou = literárna metóda socialistického realizmu - zobrazoval všedný  život v krajine socialistického bloku bez prvkov absurdity
- metódu po 1krát využil Maxim Gorkij v diele Matka
- oficiálna literatúra spracúvala tematiku vojny - na základe čierno-bieleho videnia
- hlavný predstaviteľ - komunista
- písali o robotníckej triede, o komunistickej strane, - objavili sa témy o kolektivizácii,o mládeži
- v Rusku vznikali – kolchozy, družstvá, štátne majetky
- 1984 prichádza k zmene vývoja literatúry z dôvodu nástupu vlády Gorbačova a tzv. perestrojky
- pod vplyvom perestrojky sa mení literatúra na literatúru jednotlivých národov
- základným znakom bola ideológiou obmedzená autorská sloboda v témach a forme. Pokúšali sa literatúru unifikovať (literatúra mala mať rovnakú formu). Ideovo nepresvedčení autori to nemohli prijať a preto vzniklo viacero „prúdov“:
1. Oficiálna literatúra – mala podporu strany i štátu – spisovatelia, ktorí sem patrili sa väčšinou hlásili k princípom socialistického realizmu ( M. Šolochov )
2. Polooficiálna literatúra – autori boli vydávený po cenzúre, niektoré diela im nevydali, využívali alegóriu ( B.Pasternak )
3. Neoficiálna literatúra 

a) Exilová – vydávali ju emigranti v zahraničí
b) Samizdatová – čítať, písať i prepisovať ju bolo zakázané a trestné.

2  Boris Leonidovič Pasternak  ( 1890 – 1960 )
Je to ruský básnik, prozaik a prekladateľ. Zároveň je aj držiteľom Nobelovej ceny. Narodil sa v Moskve v rodine významného maliara Leonida Pasternaka. Zažil šťastné detstvo, rodina sa stretávala s osobnosťami, ako boli Rilke či Skrjabin. U neho Pasternak študoval kompozíciu, potom v Moskve a Marburgu filozofiu. Zdedil všestranné umelecké nadanie. Debutoval  v roku 1912 vo futuristickom časopise a neskôr stál mimo literárnych skupín. Napriek tomu svoj múzický talent, mal schopnosti hudobné aj výtvarné, uplatnil v literatúre, ktorej sa venoval celý svoj život. Umeleckou podstatou bol lyrikom, umocňujúcim intelektuálny základ svojej poézie čistou básnickou imagináciou. Z umeleckých smerov je mu najbližší futurizmus, tvoril akýsi protiklad k exaltovanému futurizmu Majakovského. V mladosti sa veľmi zblížil s Marinou Cvetajevovou a následný charakter ich tvorby nám dnes pomáhajú pochopiť ich listy z dvadsiatych rokov.

Jeho tvorba:
- ľúbostnú, spoločenskú a prírodnú lyriku -  Nad bariérami, Život je mojou sestrou, Témy a variácie, Druhé zrodenie
- poémy - Rok tisícdeväťstopäť, Poručík Šmidt (pri týchto poémach sa priblížil k historickej konkrétnosti najmä v 20.storočí)
- lyrické prózy - Malá Luversová, Glejt
- román- Doktor Živago
- autobiografia- Môj život
- významné sú aj jeho preklady Shakespeara, Goetheho, Petofiho, Verlaina a gruzínskych básnikov

Za celoživotnú tvorbu ho navrhli v roku 1958 na Nobelovu cenu. 23.októbra 1958 dostal Nobelovu cenu za literatúru, ktorú najskôr prijal. Bolo to práve za tento román. Jeho dielom bol nadšený aj Albert Camus. A peklo začalo znovu - v miernejšej podobe - gulagom mu sovieti nehrozili, ale dozvedel sa, že ak cenu prevezme, nemá sa čo vracať domov. Pasternak, ako Rus v celej svojej tvorbe i osobnej zložitosti a rozpornosti, sa ocenenia vzdal. Vedel žiť len tam, kde mu spôsobovali utrpenie jeho umeleckí kolegovia.  Ale napriek tomuto všetkému je považovaný za jedného z najväčších ruských spisovateľov.
 
3 Alexander Isajevič Solženicyn  ( 1918 – 2008)
Ruský prozaik, dramatik a publicista. Dostal Nobelovu cenu za literatúru. Narodil sa v Kislovodsku v roľníckej rodine v roku 1918. Vyštudoval rostovskú matematicko- fyzikálnu fakultu a diaľkové štúdium na moskovskom Inštitúte filozofie a literatúry. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ. V roku 1941 odišiel na front, kde bol delostreleckým dôstojníkom. Vo februári 1945 ho zatkli za kritiku Stalina v cenzurovanom liste a odsúdili na osem rokov, dva a pol roka strávil v gulagu. V deň Stalinovej smrti  ho prepustili a deportovali do doživotného vyhnanstva v Kazachstane. Po Stalinovej smrti v roku 1953 v období ideologického „odmäku“, keď sa dočasným víťazom mocenských zápasov stal Nikita Chruščov, vstúpilo do verejného života slobodnejšie opozičné myslenie, niektorí významní spisovatelia boli rehabilitovaní (Mandeľštam, Babeľ, Charms) a odtabuizované boli aj niektoré témy v ruskej literatúre. Preto mohla v tomto období vyjsť aj Solženicynova novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Obdobie „odmäku“ trvalo do polovice šesťdesiatych rokov. Potom bolo slobodné myslenie a kultúra opäť vyhnaná z verejného života. Začalo sa obdobie potláčania myšlienok, najskôr do podzemia, do samizdatu.  Mnohé (aj jeho) texty skončili v „tamizdate“ – v zahraničných časopisoch a vydavateľstvách. V roku 1967 poslal list 4. zjazdu Zväzu sovietskych spisovateľov, v ktorom žiadal, aby bola zrušená cenzúra umeleckej literatúry. Reakciou na list bola kampaň proti nemu a jeho vylúčenie zo zväzu. Vtedy sa už jeho diela publikovali len v samizdate a v zahraničí.

Jeho tvorba:
1.  trilógia- Rok 1945: Banket víťazov, Zajatci, Republika práce
2.  novela- Jeden deň Ivana Denisovača
3.  poviedky- Matriotina chalupa, Prípad na stanici Krečetovka,
4.  trojdielny dokumentárny spis- Súostrovie Gulag
5.  romány- Rakovina, V prvom kruhu, Červené koleso
6.  autobiografia- Klalo sa teľa s dubom
7.  hry- Sviečka vo vetre, Ťuťko a táborová šľapka
8.  významné filozofické a politické eseje- List IV. zjazdu sovietskych spisovateľov, Prejav k Nobelovej cene, Nežiť v lži, Spod balvanov. Ako by sme mohli usporiadať Rusko
V roku 1970 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru a v roku 1974 v Paríži vyšla prvá časť jeho diela Súostrovie Gulag. Bol vyhlásený za zradcu a v roku 1974 vysídlený zo ZSSR. Od roku 1962 začal verejne publikovať a v roku 1970 nesmel prevziať Nobelovu cenu. Desaťročie strávil v pracovnom tábore a zdokumentoval život v týchto táboroch, v jeho najznámejších dielach „Jeden zo života Ivana Denisoviča“ a trilógii „Súostrovie gulag“. V roku 1970 sa stal nositeľom Nobelovej ceny za literatúru a o 4 roky na to bol zo ZSSR vyhnaný. Žil v USA vo Vermonte a venoval sa literatúre. Po páde komunizmu v strednej a východnej Európe sa vrátil do Ruska.
 
4 Michail Alexandrovič Šolochov (1905 – 1984)
Ruský prozaik, nositeľ Nobelovej ceny. Narodil sa v roku 1905 v  kozáckej dedine Kružilino, teda v donskom kraji. Jeho otec bol Rus, patril do strednej vrstvy a matka bola Ukrajinka zo sedliackej rodiny. Rieka Don ho následne sprevádzala po celý život a jej venoval najkrajšie stránky svojho epického diela. Keďže bol synom kozáckeho kraja, tieto osudy donského kozáctva mu poskytli látku na väčšinu prozaických diel. Začal študovať na gymnáziu, ale nedokončil ho. . Všetko zmenila občianska vojna v rokoch 1918-20, ktorá aj do hornodonského regiónu mala priniesť nový sovietsky poriadok.
Do literatúry vstúpil zbierkami Donské poviedky a Azúrová step. Práve v nich čerpal z obdobia občianskej vojny, ktorej sa i on sám musel zúčastniť.
Všetky jeho významné diela boli sfilmované a v "ost-bloku" sa stali povinnou literatúrou. Spisovateľ nikdy nezmenil svoj názor na diktatúru proletariátu a svoju vieru v novú spoločnosť. Ako významná osobnosť sprevádzal Nikitu Sergejeviča Chruščova na jeho politickej misii zmierenia v Európe i v Spojených štátoch amerických. Zomrel v roku 1984 v rodnej osade. Po jeho smrti sa, najmä s prispením Solženicyna - úhlavného odporcu všetkého, čo sa udialo v Rusku od revolúcie - začalo kritické prehodnocovanie "sovietskej literatúry". Solženicyn ho obvinil z krádeže najdôležitejšieho diela - tvrdiac, že jeho ostatné knihy takú literárnu úroveň nedosiahli. Spory o autorstvo sa vždy tiahli dejinami a taký osud postihol aj diela tohto autora.
Jeho tvorba:
1.  poviedky- Donské poviedky, Azúrová step, Škola  nenávisti, Osud človeka
2.  románová epopeja - Tichý Don
3.  dvojdielny román- Rozoraná celina
4.  román, ktorý nedokončil - Bojovali za vlasť
 
Nobelovu cenu mu udelili v roku 1965. Zásluhu na tom mali najmä francúzski ľavicoví intelektuáli na čele s J. P. Sartrom, ktorí boli presvedčení, že nová spoločnosť vyžaduje obete a že diktatúra J. V. Stalina je nesmierne krutá, ale ospravedlniteľná v mene novej spoločnosti, ktorá bude určite lepšia ako zahnívajúci kapitalizmus.

4.1 Osud človeka
Literárny druh : epika
Literárny žáner: poviedka
Téma : Príbeh obyčajného človeka Andreja Sokolova, ktorý prežil hrôzy vojny.
Časové zaradenie diela a jeho prostredie – na Sibíri od rána až po večierku
 
Postavy:
ŠOLOCHOV - samotný autor, vojenský korešpondent
ANDREJ SOKOLOV - povolaním šofér, rozpráva Šolochovovi svoj životný príbeh
IRINA - Sokolova žena
ANATOLIJ, OĽUŠKA, NASTENKA - Sokolove deti
VÁŇA - chlapec, ktorého stretol keď býval u svojho priateľa
 
Dej:
Šolochov na brehu rieky stretáva Andreja Sokolova a malého chlapca Váňu. Dajú sa spolu do reči a Sokolov mu začne rozprávať svoj životný príbeh. Spočiatku žil celkom obyčajný život, pracoval ako tesár, oženil s Irinou - narodili sa im 3 deti - Anatolij, Oľuška a Nastenka. No prišla vojna a on musel narukovať. Na fronte bol niekoľko krát ranený, neskôr sa pri výbuchu dostal do bezvedomia a zároveň do nemeckého zajatia. Nemci ho chceli už aj odstreliť za slová, ktoré povedal na útok proti Nemcom, ale vďaka jeho hrdosti a zmužilosti mu nechali život a dokonca sa mu dali aj poriadne najesť. Neskôr vozil majora a vďaka tomu sa dostal zo zajatia. Našiel Rusov a pridal sa k nim. Liečil sa na nemocnici, bol navrhnutý na vyznamenanie a snažil sa skontaktovať so svojou rodinou, no o pár mesiacov mu prišla správa, že jeho žena a dcéry sú mŕtve. Jeho syn mu onedlho na to napísal, že sa dobrovoľne prihlásil na front. Sokolov sa nevedel dočkať, kedy sa s ním stretne. No nestalo sa tak, lebo krátko na to mu prišla ďalšia správa, že je mŕtvy. A tak Sokolov pochoval syna a demobilizovali ho. Rozhodol sa, že pôjde bývať ku priateľovi, kde sa stretol s malým chlapcom Váňou, ktorý tiež stratil oboch rodičov a tak sa rozhodol stať sa mu druhým otcom. Príbeh sa končí rozlúčkou Šolochova so Sokolovom. A pri pozeraní sa Šolochova do diaľky za odchádzajúcim Sokolovom a malým chlapcom sa Šolochov zamýšľa nad kontrastom bezstarostného správania sa dieťaťa a krutého sveta plného útrap dospelého človeka, ktorý dojíma až k slzám.
 
Idea: Človek by sa nemal nikdy vzdávať a ovládnuť smútkom a zúfalstvom, pretože vždy je v živote človeka niekto/niečo pre čo sa oplatí žiť. Treba mať len otvorené srdce pre to, čo nám život ponúka.
 
Vlastný názor na dielo:
Žiadne dlhé opisy, dej mal rýchly spád. Čítalo sa to ľahko. Autor tam nerozoberal pocity svoje ani pocity postáv. Trochu mi prekážalo, že Šolochov tak zaryto bránil komunizmus, ale taká bola doba. Myslím si, že poviedka je napísaná dosť jasne, a každý z nás si to dokáže predstaviť. Ak by sme sa však pokúsili vžiť do kože človeka odsúdeného na smrť, bolo by to ťažké.

ZÁVER:
Cieľom tohto projektu bolo, aby som Vám priblížila troch ruských autorov. A to Borisa Leonidoviča Pasternaka,  Alexandra Isajeviča Solženicyna a Michaila Alexandroviča Šolochova. Je naozaj pravda, že aj v osnovách povinných čítaním sú väčšinou autori západnej Európy. Nehovorím, že ich diela sú menej hodnotné. Každé dielo má obrovskú hodnotu  a prínos pre svet. Veď aj my, keby sme si mali vybrať nejakú knihu z obdobia po roku 1945 asi by si málokto vybral nejakú od autorov, o ktorých som písala. Preto som si ja zvolila túto tému, pretože sa mi zdala zaujímavá. Je ľahké písať o obľúbenom autorovi, ktoré diela sú nám dôverne známe a pozná ich veľa ľudí okolo nás. Následne sa s ostatnými o nich rozprávame a diskutujeme. Ale umenie je čítať knihu, ktorú by sme až tak sami od seba nevzali do rúk bez odporučenia iných. Po prečítaní niektorých diel, alebo ich častí od spomínaných ruských autorov som pochopila, že sú veľmi cenné. Nútia človeka zamyslieť sa nad tým, aký môže byť človek voči druhému krutý a čo musí ľudská bytosť vo svojom živote vydržať.

Títo autori, nemajú spoločné len to, že boli prenasledovaní. Vtedajší režim im taktiež nedovoľoval, aby vo svojich dielach písali slobodne. Predstavitelia nepovolili spisovateľom, aby vo svojich dielach používali informácie, o ktorých sa ľudia nemali dozvedieť. Napriek tomu sa spisovatelia odhodlali v dielach písať o režime, o vojenských gulagoch. Diela boli publikované a mali úspech. Spisovateľom boli udelené Nobelove ceny za literatúru. Lenže prevziať si ich následne nemohli. Predstavitelia režimu im to nedovolili. Ich diela boli odsúdené, niektoré dokonca určitý čas nemohli byť publikované.  Napriek tomu sú podľa mňa veľkým prínosom pre literatúru. Keď to aj dnešný mladý človek číta s odstupom času, uvedomuje si, aká bola vtedajšia situácia. Hoci sa v škole učí aký bol vtedajší režim a aké problémy mali ľudia, lepšie si to vie človek predstaviť, keď prečíta nejaké dielo z tohto obdobia.

To, že nie sú až tak preferovaní som zistila aj vtedy, keď som o nich hľadala informácie. V učebniciach literatúry, či na internete síce boli informácie, ale nie až v takom množstve. Ale po spojení viacerých zdrojov sa to napokon podarilo. S určitosťou môžem povedať, že oboznámenie sa s týmito autormi je pre mňa prínosom. Neoľutovala som výber témy, napriek tomu, že bolo ťažšie spracovať to.

Onedlho budú letné prázdniny, čas oddychu. Mnohí z Vás budú čítať aj knihy, aspoň dúfam. Skúste si prečítať nejaké dielo od týchto autorov a uvidíte, že to neoľutujete. Pretože sa v nich nachádza minulosť, ktorú by sme mali poznať. Jednoducho, oni takéto významné diela napísali aj v čase, keď to nebolo dovolené. Preto majú určite veľkú hodnotu a sú ozajstným prínosom.

RESUMÉ
The aim of this project was to get me closer to three Russian authors. And Pasternak, Alexander Solzhenitsyn and Isajeviča Mikhail Alexandrovich Šolochova. It is true that in the mandatory reading curriculum are mostly Western European authors. I'm not saying that their works are less valuable. Each work has a tremendous value and benefit to the world. After all, we, if we should choose a book from the period after 1945 would probably have chosen some of the few authors that I wrote. Therefore I am I chose this topic because it seemed interesting. It's easy to write about your favorite authors whose works are familiar to us and they know many people around us. Subsequently, the other of them talking and discussing. But art is to read the book, which we would so much of themselves taken into other hands without a referral. After reading some works, or parts thereof from the aforementioned Russian authors, I understood that they are very valuable. Compels one to think about the what may be one against the other cruel and what must be a human being in your life to endure.
These authors have no common only that they were persecuted. Mode then im also makes it impossible to write in their work freely. Representatives did not allow writers to use in their work information on which people did not know. Nevertheless, writers, wanted to write about works in the mode of military gulags. Works have been published and have success. Writers have been awarded Nobel Prizes for literature. But take them then not.

Representatives of the regime to let them. Their works were condemned, some even for some time could be published. Nevertheless, I think a great contribution to literature. Even if today's young person reads with hindsight, realizes what was then prevailing. Although the school teaches what was the then-regime and what problems people have, the better to imagine a man knows, when read a work of this period. That are not so prefer I found even when I was looking for information about them. In literature, textbooks, or on the Internet, although that information, but not in such quantity. But the combination of several sources that ultimately succeeded. With certainty I can say that familiarity with these authors is beneficial for me. I regretted the choice of topic, although it was difficult to handle.

Coming soon will be summer holidays, rest periods. Many of you will read the book, I hope. Try to read some work by these authors and you will see that you will not regret it. Because they see the past, we should know. Simply, they wrote such important works and when it was not allowed. Therefore certainly be of great value and are a real asset.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8.5)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016