Charakteristika vyučovacích koncepcií

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: kajka
Typ práce: Učebné poznámky
Dátum: 08.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 876 slov
Počet zobrazení: 20 661
Tlačení: 664
Uložení: 682
Charakteristika vyučovacích koncepcií. Procesuálna a formálna stránka tradičných a reformných vyučovacích koncepcií.

Koncepcia vyučovania – ucelený názor na cieľ, obsah, organizáciu a priebeh
vyučovací proces – zladenie procesuálnej a formálnej stránky vyučovania
 
  koncepcia tradičného vyučovania
  reformného vyučovania
  moderného vyučovania
  koncepcia lasalianskej školy.
 
Procesuálna stránka – tvoria ju problémy učebného procesu, ktorý pozostáva z procesu odovzdávania poznatkov žiakov a procesu osvojovania si poznatkov žiakmi, teda z vyučovania a učenia. Ňou sa realizujú ciele a úlohy vyučovania.
Formálna stránka – pozostáva z uplatňovania zásad, foriem, metód a prostriedkov vyuč. a učenia. Spočíva v tom, že pedagogický proces vzájomnej interakcie U-ž  sa uskutočňuje v istých organizačných formách vých-vzdel. práce.
Proces, stránka a formálna stránka sú vždy v konkrétnej vyučovanej činnosti jednotné, pretože sa vzájomne podmieňujú.
 
Naše školy: najbeznejšie sa uplatňuje triedno-hodinová forma.
Znaky:  1. trieda ako trvalý a nemenný celok – istý počet žiakov zoskupených podľa mentálnej, vedomostnej, vekovej úrovne, zverených triednym učiteľom.
  2. vyučovanie v istých časových jednotkách podľa pevne stanoveného rozvrhu.
 
Tradičné vyučovacie koncepcie
 
1. Dogmatické vyučovanie – uplatňované v stredoveku
 cieľ: príprava na posmrtný život a formovanie mravnosti mládeže.
Obsah: 7 slobodných umení – gramatika, rétorika, dialektika, stronómia, aritmetika, geometria a muzika + latinčina (univerzálny jazyk vzdelaného sveta)
Organizácia vyučovania: individuálna práca učitesa so žiakmi.
negatíva: pasivita ž, uplatňovanie pamäťového vyučovania. V 17. stor. sa upúšťa od neho.
 
2. Katechizmové vyučovanie – prechod od dogmat. k slovno-názornému vyuč. nielen pri vyučovaní katechizmu, aj pri vyuč. ostatných predmetov.
koncepcia: otázka –kládol ju U, odpoveď – presne formulovaná naučený žiak.
 
3. Slovno názorné vyučovanie – je najpoužívanejšou spomedzi všetkých koncepcií.
- najviac ho ovplyvnil J.A.Komenský(1592-1670) a nemec J.F.Herbart (1776-1841).
- hl. vyuč. metoda. učiteľovo slovo, ktoré sa dopĺňa názornými pomôckami
- ž aktívnejší akov dogmatickom, ale je objektom, nie subjektov vzdeláv.
- vzťah U - ž –učivo: výklad učiva učiteľom, zapamätanie si učiva žiakom a schopnosť ž reprodukovať učivo.
Pozitíva – najpoužívanejšia koncepcia je nenáročná na U prípravu a rýchle odovzdávanie vedomostí žiakom za maximálnej aktivity učiteľa.
Negatíva – preceňovanie rečovej stránky vyučovania (verbalizmus), praktické stránky sú podcenené, prehnané používanie faktografických poznatkov.
 
Prichádza sa na to, že názornosťou sa u detí vyvoláva záujem, aktivizujú sa poznávacie funkcie, je to prehĺbenie priepasti medzi teóriou a praxou. Naprie tomu chyby.
-pod názornosťou sa myslí iba skutočný predmet (dobré využitie modelu, schémy)
-názor sa preexponúva – demonštrujú sa deťom aj také objekty, kt. sú im dostatočne známe zabúda sa, že názor je len východiskom poznania, nie celým poznaním
-z názornosti sa  robí samoúčel: U nasilu učí názorne, zanedbáva UO a vyuč. cieľ,
-zanedbávanie mravnej hodnoty názoru.
 
V 20. storočí sa začína reformné hnutie zamerané na aktivizovanie žiaka:
 
Reformné vyučovacie koncepcie
 
1. Daltonský plán,  2. Wintská škola 3. Koncepcia pragmatizmu
 
1. Daltonský plán – vypracovala ho am. učieľka Helena Parkhurstová a uplatnila v Daltone na SŠ. Vychádza z ped. názorov Montesoriovej, rozšíril sa medzi vojnami. V ČSR mu venovali pozornosť Příhoda, Ulehla, Vrána. Ide o najradikálnšiu formu individuálneho vyučovania. Znaky:
a) upúšťa od kolektívnej formy vyuč. v triede, od rozvrhu hodín, vyuč. hod.
b) samoučenie,
c) ročná učebná látka určená osnovami sa delí na mesačné programy, žiak ich preberá a podpisom sa ich zaväzuje splniť,
d) nie sú triedy ale pracovne na daný predmet so špec. pomôckami,
e) učiteľ – odborník, sedí v pracovni, dozerá na samoučenie žiakov,
f) testovanie a grafické hodnotenie: po skončení 10- mesačného programu
g) individuálne tempo (20, 25, 30 dní pri plnení úloh),
h) hlavné predmety: mat, dejiny, biloógia, jazyky – samoučenie predpoludním,
vedľajšie predmety: Tv, hudba, kreslenie – kolektívne učenie popoludní.
 
2.Winetská škola – najradikálnejšia forma individualizovaného vyučoania, Am. išpektor Washburney ho 1.krát použil vo Winetke. Žiak pracuje samostatne,  program má 2 roky, ľubovoľne postupuje v jednotl. predmetoch, kontrola tesmtami. Po splení úloh zo všetkých predmetov žiak postupuje do ďalšieho bloku. Okrem samoučenia prebiehajú aj kolektívne tvorivé činnosti.
 
3. Koncepcia pragmatizmu - koncepcia propagovaná J. Deweyom. Podnecovanie žiaka k činnosti a k práci aktivizujúcimi metódami. Teória spojenia školy so životom (prvá teória v koncepciách). Najvyššie kritérium pravdy je užitočnosť.
Práce v dielňach (kováčske, zámočnícke, krajčírske), spracovanie surovín, práca na projektoch. Rozvrh hodín, triedy a vyuč. hod = prežitok. Teoretické vedomosti sú útržkovité, medzerovité, systematické opakovanie je takmer vylúčené.
negatíva – nesystematickosť učiva, rešpektujú síce individuálne osobitosti a vekové zvláštnosti žiakov, podceňujú však systematické osvojovanie si vedomostí (vedomosti neucelené, poznatky, útržkovité, medzerovité na nižšej úrovni), podcenenie úlohy učiteľa vo vyučovacom procese.
 
Reformné vyučovacie koncepcie neprinášali očakávané výsledky, nové vyuč. koncepcie vznikajú najmä v 2 polovici 20 storočia.
 
Moderné vyučovacie koncepcie
 
-zamerané na rozvoj myslenia žiakov riešením problémových situácií v praxi,
-encyklopedické vzdelávanie v tradič. koncepciách i individ. vzdelávanie v reformných koncepciách sa stáva nereálnym.
 
Problémové vyučovanie – vzniklo v 19 stor. v USA
Stará škola – pamäťové učenie – nestačí (riešenie nových situácií, vedieť myslieť, riešiť problémy). didaktika pamäti sa mení na didaktiku myslenia.
Turek PV – činnosť žiaka je zacielená na osvojenie si vedomostí a spôsobov činnosti prostredníctvom analýzy problémových situácií, formovania problémov a ich riešenia vytýčených hypotéz a ich verifikácie
Problémové učenie učí ž nielen myslieť, ale aj nebáť sa riešiť problém upevňuje vôľu. Vyriešením problému stimuluje žiaka do ďalšej práce.
Druhy problémov: orientačné – získať informácie o objektívnom svete
rozhodovacie – v procese rozhodovania sú prejavom nedostatku informácii u jedinca
výkonné – vznikajú, vtedy keď sa realizuje rozhodovanie.
Podľa toho koľko majú riešení s jedným - konvergentným alebo s množstvom divergentný. Podľa obtiažnosti zložité, konkrétne, teoretické, praktické. Ďalej jedno článkové, viacčlánkové.
Filozofickým základom je pragmatizmus, zásluhou Johna Deweya. Svoj model štrukturoval do 5 fáz (podľa Obdržálek)
1 suggescions – podnety, návrhy (vplyv ťažkostí generuje podnety, n. možného riešenia)
2 intelektualizácia ťažkostí (systematické skúmanie prob., od nejasnosti k podstate probl.)
3 hypotézy (pravdepodobný prístup  riešeniu problémov, formulácia prostriedkov na rieš)
4 argumentácia (vyvodzovanie, zdôvodňovanie log. dôsledkov z prijatej hypotézy)
5 testovanie (hypotézy sú overované pozorovaním, experimentom, praktickým konaním, testovaním sa hypotézy potvrdí alebo zamietne.
Pri riešení problému – nastolenie- vyriešenie - kontrola. Elementy známe aj neznáme (adekvátne zastúpenie v pomere 1/2:1/2 – ak by sme báli iba neznáme elementy, problém je neriešiteľný, musíme si potom  tomu niečo doštudovať. Pán Lernej a poľ. pedagóg Okoň doporučujú U organizovať probl. situácie, formulovať problémy (naučiť ich to), to pomáha už pri riešení a overovaní, riadiť proces a pomáhať pri upevňovaní takto získaných poznatkov. môžeme riešiť individuálne, skupinovo, celá trieda.
Metódy problémového vyučovania (Obdržálek, 1992)
1 Problémový výklad – prezentuje vývoj problému a logiku jeho riešenia. Uplatňuje sa dokazovanie, overovanie a vysvetľovanie
2 heuristická beseda – (Sokratovská metóda) – pracovali ňou viacerí filozofi (aj Pán Ježiš používal týmto spôsobom formulované otázky). V hodnotení otázkami privádzame žiaka k pomerne novému výsledku. Rozvíja logické myslenie, kritické poznávanie, učí samostatnosti. Býva však málo úsporná na čas, namáhavá pre učiteľa (vymýšľanie otázok), rozptyľuje vyuč. proces.
3. situačná( prípravná) metóda – konfrontácia názorov na riešenie konkrétneho prípadu z praxe vyžaduje si riešenia zodpovedajúce povahe a náročnosti problému.
4. výskumná metóda – metódy výskumu uplatňované v didaktickej praxi (metódy logické, historické, empirické). Náročné pre U i ž. Zdokonaľujú log. myslenie
 
Všetky metódy probl. vyuč. možno využiť i vo všetkých typoch škôl, na všetkých predmetoch. Dôležité je zvážiť: vek žiaka, rozumovú vyspelosť, zmyslové danosti žiaka a najmä psychologické aspekty vyučovacieho procesu.
 
Programové vyučovanie - /PV/
-koncepcia vyučovania riadená programom. Východiskom je behaviorizmus /vnútorný život čl. sa odráža v jeho neverbálnom konaní a správaní/ - skúma správanie, vzťah medzi vedomím a správaním, podnetom a reakciou. Objaviteľom program.  vyučovania je Skinner (1954). Ďalší zaoberajúci sa program. vyuč.: Pressey, Crowder, Pask a i. U nás práca: Toligerová, D. a kol: Princípy programového vyučovania.
 
Princípy PV:
1. Učivo je rozdelené logicky na malé kroky
2. Zásada aktívneho reagovania učiaceho sa spočíva v metóde Otázka - odpoveď :
a) tvorbou odpovedí (Skinner)
b) tvorbou odpovedí (Pressey)
3. Princíp bezprostredného overovania – žiak za každú odpoveď dostáva info o kvalite svojho výkonu
4. Princíp vlastného tempa – pri riešení úloh si ž volí vlastné tempo, ak sa vie 1 úloha, pokračuje sa ďalej. Program je stavaný tak, aby ž mohol samostatne pracovať, porovnávať nové info, vyhľadávať vnút. vzťahy, zovšeobecňovať. Program má zhrnutia (zovšeobecnenia kapitol), aby sa učivo upevňovalo.
 
Druhy programovania:
a) lineárne – žiaci postupujú direktívnou cestou od jedného kroku k druhému
  info 1 – info 2 – ot- rieš – info – info – ot – rieš ...
b) vetvené – žiakova odpoveď ale aj druh chyby spoluurčuje ďalšiu cestu (program má viacero ciest, žiak postupuje podľa nadania, dispozícií)
I1 –I2 – Ot......
1a  1b......
c) alternatívne programovanie – rozčleňuje učivo na jednotl. kroky otázkami. Info vo forme otázok, v prípade správnej odpovede môže žiak pokračovať, v prípade chyby sa vracia späť a rieši úlohy inou variantou.
 
d) adaptívne programovanie – náročnejší typ programovania, ktoré umožňujú vyučovacie stroje. U môže modelovať rozlič. situácie (forma kooperatívnej konverzačnej hry  U a ž).
 
 Hodina má 3 časti:   pred programovaním – príprava, opakovanie z minula
na programe – tichá – práca na programe, ak má 3/4 spravené pokračuje sa ďalej, program má asi   15 minút.
po programe – hlasná – po oddychovom čase, sústrdenie na ďalšiu prácu
 
Prednosti:  precízne formulovanie požiadaviek na ž (log. štruktúra úloh)
motivovanie ž k činnosti, udržiavanie aktivity ž,
uplatnenie indiv. tempa, objektivizácia hodnotenia ž a jeho učenia, podporuje sebadôveru.
Nedostatky:   - obmedzovanie tvorivosti (deti robia to, čo počítač vyžaduje)
- obmedzenie výchovného pôsobenia U.
 
Skupinové vyučovanie 
- zakladateľ francúzsky učiteľ p. Cousimet (kozime).
 
Z obsahovej stránky rozlišuje:
 
a) Práce tvorivého charkteru – voľné práce, deti ich robia kedy chcú (Vv, výrobky z dreva, lepky). Učiteľ deti nekritizuje, ale im radí, pomáha
b) Činnosti, v kt. žiaci získavajú poznatky a osvojujú si učivo.
 
Vyučovanie sa nečlení na tradičné predmety, ale na 4 kategórie: - prírodovedné,
- zemepisné,
- meranie a matematika,
- historické práce.
 
Gramatika sa nevyžaduje, lebo nedzodpovedá záujmu detí, naučia sa ju z prepisovania tlačeného textu. neexistujú pevné UO, ani rozvrh hodín.
 
Švajčiar Guyer – SV forma vyučovania pri ktorej je trieda rozdelená na podskupiny s niekoľkými žiakmi 5 –6 členov. Ktorí tichou prácou spoločne spracúvajú činnosti väčšej témy, za pomoci starostlivo vybraného, podľa možnosti samostatne zaobstaraného sprac. materiálu.
 
Podľa Schweizera možno skupinové vyuč. použiť:
- vo fáze prípravných prác na spracovanie nejakej témy (výlet, exkurzie, vychádza)
- vo fáze nadobúdania nových poznatkov – samost. spracov. témy podľa nahromadených poznatkov
(SOČ-ka, seminárka...)
- vo fáze rozpracovania, expresia a praktického použitia (spájanie vedomostí z rozlič. oblastí)
- vo fáze upevňovania a prehlbovania, prípadne preverovania vedomostí (písomka – sk A,B)
 
Delenie skupín - podľa prospechu (A,B, C,...), lavíc, pohlavia, záujmov, na skupiny ktoré riešia rozličné úlohy a iné rovnaké úlohy, partnerské skupiny (vo dvojiciach)
a) prvotná, neformálna – vzniká spontánne (priateľsky) vzťahy – osobné kontakty
b) formálna – utvárajú sa s istým cieľom, kt. urč. spoločnosť (krúžok, trieda) - zámerne
c) podľa kritérií(Švec):
1, ktirérium rovnakej mentálne úrovne, tu sa dosahuje posun – integrácia
2) krit. rovnakých špeciálnych schopnosti (záujmové krúžky)
3) krit. funkcionálnej homogénnosti pri soc. zoskupení
4) krit. kompenzácie
5) krit. diferencovanej kooperácie – žiaci rozličných schopností kooperujú pri riešení problému.
 
Druhy SP:
jednotná SP – skupiny pracujú s rovnakým problémom - zreferovanie (tu dochádza k opakovaniu)
diferencovaná SP    1. skup. pracuje na časti úlohy, kt. sa viaže na hlavnú úlohu
2. skup. - tá istá úloha ale z iných hľadísk – zložitá príprava
brigádnicka SP – pri úlohách výrobného a praktického charakteru.
 
Klady – rozvoj soc. kontaktu, návyky na spoločnú prácu, vedomosti sú trvácne, podpora sebadôvery, tvorivosť
Nedostatky – pasivita niektorých žiakov, nezdravé súperenie, starostlivá príprava.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Učebné poznámky z pedagogiky



Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.038 s.
Zavrieť reklamu