Johann Heinrich Pestalozzi

Johann Heinrich Pestalozzi (1746 – 1827)

S JHP sa spája idea ľudového vzdelávania, ktorá sa zrodila v období osvietenstva a stala sa mohutnou napredujúcou silou.

Podľa neho zmysel celej výchovy spočíva v ozajstnej službe človeku. V JHP je nábožensky zakorenená láska k človeku, najmä k trpiacej časti ľudstva. Chce vplývať na radikálnu vnútornú reformu celého života. Politicko – sociálne, ekonomické, náboženské motívy sa prelínajú s pedagogickými v užšom zmysle slova.

Knieža, podobne ako remeselník, roľník, má byť vychovávaný predovšetkým ako všestranne rozvinutý človek, aj keď má každý žiť a pôsobiť vo svojom určitom stave. Všeobecné formálne prepracovanie, názornosť a samostatná aktivita sa u neho stávajú poslednými princípmi vyučovania a výchovy.

Vidiecky život považuje za ideál a chudobných ľudí za relatívne nepokazených, preto chce vplývať najmä na to, aby bol ľud materiálne a morálne a z hľadiska vážnosti pozdvihnutý a aby sa skvalitnila ľudová výchova. Tieto myšlienka sa pokúša realizovať na statku Neuhof. Do popredia stavia hospodársku otázku, spája poľnohospodárstvo s domácimi prácami.

Po viacerých neúspechoch premenil celý statok na chudobinec, staral sa viac o výchovu. Obetoval sa v prospech zanedbaných, aby z nich urobil schopných ľudí. Po čase však aj táto práca stroskotala a stal sa spisovateľom, napísal dielo Večerná hodina pustovník (1780), v ktorom agituje za to, aby sme žili a vychovávali podľa prírody. Aj keď je spoločenský svet v súčasnosti skazený, človek je od prírody dobrý.

Všetkým aj tej najchudobnejšej sirote má byť dovolené, aby mohla žiť ako človek. Pre JHP je najbližším, bezprostredným vzťahom vzťah k Bohu, preto je náboženstvo základom všetkého vzdelania. Druhým najbližším vzťahom je rodina, osobitne vzťah dieťaťa k matke. Preto musí byť domov vzorom celej výchovy.

V JHP myslení prevláda patriarchálna črta. Bratský a otcovský cit má posvätiť život a má zvládnuť všetko duchovné, ale aj sociálne. V ľudovej knihe Lienhar a Gertrúda podáva z ľudovo- pedagogického hľadiska obraz celého dedinského spoločenstva. Farár sa vykresľuje ako chápajúci pomocník pri ľudovej výchove, Gertrúda múdro a prezieravou starostlivosťou a výchovou je dušou rodiny. Aj dielo O zákonodarstve a vražde dieťaťa poukazuje na význam rodiny. V diele Áno, či nie zaujal stanovisko k Francúzskej revolúcii.

V roku 1799 zriadil sirotinec, kde sústredil asi 80 sirôt a opustených detí. V tomto období zozbieral dôležité skúsenosti o základoch metodickej plánovitej výchovy. Tieto skúsenosti boli vytlačené v Stansiskom liste, ktorý je najkrajším a najlepším dielom, kde sú uvedené pedagogicko – metodické myšlienky.

V knihe Ako Gertrúda učí svoje deti Pestalozzi uvádza svoje základné a hlavné metodické myšlienky a ich ďalšie rozpracovanie. Na psychologickom základe chce rozvinúť metódu, pričom spočiatku rozlišuje medzi tromi stránkami ľudského vzdelávania:

– vzdelávanie hlavy (intelektu)

– vzdelávanie srdca (mravné, je najdôležitejšie)

– vzdelávanie rúk ( k čomu počíta telesnú kultúru, zručnosť,...)

Najvšeobecnejším princípom u všetkých troch je princíp samostatne aktivity, zásada súvislosti a názov, že všetko duchovné vyrastá zo zmyslovo- prirodzeného a má naň nadväzovať. Intelektuálne vzdelanie chápe ako postupné objasňovanie, ktoré vedie od pochybných, zmätených názorov k jasným pojmom. Posledným predpokladom pochopenia je podľa neho slovo, číslo a tvar. Ak človek potrebuje vysvetlenie, kladie si 3 otázky: Koľko predmetov má pre sebou? Aký majú tvar? a Ako sa volajú?

Didaktické princípy: zásada názornosti, postupnosti, sústavnosti, trvácnosti, individuálneho prístupu k žiakovi. Osobnosť a myšlienky Pestalozziho obohatili myšlienkové pedagogické hnutie, aj školstvo. Stal sa tvorivým duchom ľudovej školy a jej učiteľského stavu 19. storočia.