Slovné druhy (maturitná téma)

Slovné druhy

Slovný druh je súbor slov majúcich rovnaké využitie v stavbe vety, rovnaké gramatické kategórie a rovnaký všeobecný význam. Morfológia = tvaroslovie

Slovné druhy podľa toho, či je možné ich skloňovať alebo časovať, sa delia na ohybné a neohybné. Ohybné – 1.-5. slovný druh - skloňovanie 1-4, časovanie - 5. Podľa významu sú plnovýznamové (1-6) a neplnovýznamové (7-10).

Podstatné meno alebo substantívum je slovný druh, plnovýznamové slovo označujúce „samostatne existujúce/chápané“ veci a javy. Podstatné meno je základný spôsob pomenovania v jazyku. Je hlavným slovným druhom, ktorý vo vete vystupuje ako argument slovesa. V slovenčine sú podstatné mená ohybné. Ohýbanie podstatných mien sa nazýva skloňovanie (deklinácia). V slovenčine majú podstatné mená tieto gramatické kategórie: rod (mužský, ženský, stredný), číslo (jednotné - singulár, množné - plurál), pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál), vzor (M - chlap, hrdina, dub, stroj, kuli, Ž - žena, ulica, dlaň, kosť, gazdiná, S - mesto, srdce, vysvedčenie, dievča), životnosť - iba v mužskom rode!!(životné (osoby a zvieratá v sg.) a neživotné). Podstatné mená:

• konkrétne podstatné meno (hmotné podstatné meno) - vyjadruje určitú osobu, zviera, vec a abstraktné podstatné meno (nehmotné podstatné meno) - vyjadruje abstraktné nehmotné veci a činnosti
• všeobecné podstatné meno a vlastné podstatné meno (napr. Peter, Slovensko)

Prídavné meno alebo adjektívum je slovo pomenúvajúce statické príznaky veci. Statický príznak môže byť:

• priama vlastnosť veci pozorovateľná na nej zmyslami (zelený list)
• vlastnosť vyplývajúca zo vzťahu k iným veciam, dejom či okolnostiam (ovčia vlna)

• vlastnosť z vlastníckeho vzťahu (Petrov kabát).

Prídavné meno je ohybný slovný druh (ale niektoré cudzie, napr. fajn, sú neohybné). Ohýbanie prídavných mien sa v slovenčine delí na skloňovanie (pekný, pekného, peknému...) a stupňovanie (pekný - krajší - najkrajší)

Má prídavné meno gramatické kategórie rod (mužský, ženský, stredný), číslo (jednotné (singulár), množné (plurál)), pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál), vzor (pekný, cudzí, matkin, otcov, páví) a (niektoré aj) stupeň. Prídavné mená sa zhodujú v rode, čísle a páde s podstatným menom, na ktoré sa vzťahujú. Z hľadiska skladby môže byť prídavné meno prívlastok, menný prísudok alebo doplnok. Stupňovanie je pravidelné alebo nepravidelné.

Vzory: pekný - akostné a vzťahové, ktoré majú tvarotvorný základ zakončený na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku (soľný, slovenská)

cudzí - akostné a vzťahové, ktoré majú tvarotvorný základ zakončený na mäkkú spoluhlásku (širší)

otcov - privlastňovacie, ktoré privlastňujú osobám mužského rodu, v základnom tvare prípona -ov (starostov, bratova, Petrovo)

matkin - privlastňovacie, ktoré privlastňujú osobám ženského rodu, v základnom tvare prípona -in (mníškin, líškina, Luckino)

páví - privlastňujú spravidla zvieratám, v základnom tvare prípona -í (orlí, včelia, sokolie)

1,Vlastnostné prídavné meno – a)akostné prídavné meno - pomenúvajú vlastnosť, akosť, spravidla sa stupňujú, nie sú odvodené, majú svoj protiklad (pekný-škaredý, dobrý-zlý, vysoký-nízky) b)vzťahové prídavné meno - vyjadrujú vlastnosť ako vzťah k niečomu -spravidla sú odvodené, nestupňujú sa, nemajú protiklady (morský, pracovný, drevený, riaditeľský) Vzory : pekný a cudzí

2,Privlastňovacie prídavné meno - privlastňujú osobe alebo zvieraťu, v základnom tvare prípony -ov, -in, í (riaditeľov, susedkin, medvedí) Vzory : matkin, otcov, páví

Zámeno alebo pronomen je slovný druh, ktorý javy reality nepomenúva priamo, ale na ne ukazuje alebo odkazuje v texte.

• ohybné zámeno a neohybné zámeno

• osobné zámeno:

• základné zámeno - pýtame sa na ne pádovými otázkami (ja, my)
  • privlastňovacie zámeno - pýtame sa na ne čí, čia, čie? (môj, svoj)

• zvratné zámeno – je základné - seba/sa a privlastňovacie- svoj
• opytovacie zámeno (napr. kto?, čo?, aký?, ktorý?)
• neurčité zámeno - väčšinou sú odvodené od opytovacích zámen predponami alebo príponami (napr. niekto, nejaký)
• ukazovacie zámeno (napr. ten, taký)
• vymedzovacie zámeno - väčšinou z nich možno utvoriť protikladné dvojice (každý, sám)

Číslovka alebo numerálie je ohybný i neohybný slovný druh, ktorý vyjadruje počet, množstvo alebo poradie. Z gramatického hľadiska ide o komplexný slovný druh, v ktorom sa s istými obmedzeniami uplatňujú gramatické kategórie substantív, adjektív a adverbií a ktorý môže vystupovať vo funkcii všetkých vetných členov. Poznáme tieto druhy čísloviek:

• základné - označujú počet - tri, štyri, štvrtina, veľa, viac, zopár, málo...
• druhové – označujú počet druhov - jednaký - jednako, mnohoraký - mnohorako)
• skupinové – označujú počet v skupine - jedni, dvoje, oboje, obe, troje, štvoro, desatoro, viacerí, viacero...

• radové - vyjadrujú číselné postavenie, poradie veci alebo príznaku - prvý, druhý, tretí, ôsmy)
• násobné - označujú počet opakovania deja - trojnásobný, päťkrát, mnohokrát, dvojitý, trojmo, jeden raz, ....

• (podľa určitosti) určité - presný počet (jedna, dva)
• neurčité - nepresný počet, nemožno ich nahradiť číslom (málo, mnoho, niekoľko).

Vzory: samostatné – 1- 4, vzor 5 – 5-99 , pekný - radové, násobné, druhové číslovky, ktoré majú tvarotvorný základ zakončený na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku (druhý, siedmy, šesťnásobný, trojitý, mnohoraký) cudzí - radové a násobné, ktoré majú tvarotvorný základ zakončený na mäkkú spoluhlásku (tretí, tisíci) mesto – sto, stroj – tisíc, dub – milión, žena - nula, miliarda

Slovesá - Sloveso alebo verbum je slovný druh, ktorým sa pomenúvajú deje (ako činnosti alebo stavy). V slovenčine je sloveso ohybné. Ohýbanie slovies sa nazýva časovanie. Vo vete sú najčastejšie prísudkom. Sloveso môže vyjadrovať:
* činnosť, napr. 'robiť'
* stav, napr. 'zelenieť sa' (vrátane vlastnosti, napr. 'voňať' alebo schopnosti, napr. 'horieť').
Pri slovese sa rozlišujú v slovenčine gramatické kategórie:

* osoba – 1., 2., 3.

* číslo – jednotné a množné

* čas – prítomný, minulý, budúci

* spôsob – oznamovací, rozkazovací, podmieňovací

* rod – činný - podmet vykonáva dej (napr. Murári stavajú dom.)

trpný - dejom je zasiahnutý, má opisnú(Dom je stavaný) alebo zvratnú formu(Dom sa stavia)

* vid – nedokonavý – vyjadruje sa nimi neukončený priebeh deja (Pomôcka: 1.os., sg. budúci čas = 2 slová, napr. budem stavať, budem písať, ...)

dokonavý – vyjadruje sa nimi ukončený priebeh deja (Pomôcka: 1.os., sg. budúci čas = jedno slovo, napr. napíšem, urobím

Pri slovesách ďalej určujeme tvary:

• určitý tvar– dajú sa určiť slovesné gramatické kategórie (napr. pracujem – 1.osoba singuláru, prítomný čas, oznamvací spôsob, činný rod, nedokonavý vid)
• neurčitýtvar– nedajú sa určiť gramatické kategórie. Medzi neurčité slovesné tvary patria:

1. neurčitok (napr. volať, ...)
2. prechodník – pridá sa -c, napr. volajúc, ...
3. činné príčastie prítomné – od nedokonavých slovies, pridá sa -ci, -ca, -ce, napr. volajúci, volajúca, volajúce, ...
4. činné príčastie minulé – tvorí sa od dokonavých slovies, prípnony -vší, -všia, -všie, napr. privolavší, dnes je ale tento tvar v texte zastaraný
5. trpné príčastie - od nedokonavých slovies, pridá sa -ný, -ná, -né alebo -tý, -tá, -té, napr. nesený, volaný, siaty,....

• jednoduchý tvar – je vyjadrený jedným slovom, napr. prídu, sedíme, čítal,....
• zložený tvar – je vyjadrený viacerými slovami (chcem prísť, boli by sme sedeli, budem čítať)
• zvratné – súčasťou ich tvarov je vždy zvratné zámeno, napr. učiť sa, budem sa učiť, učila sa
• nezvratné – súčasťou ich tvarov nie je zvratné zámeno, napr. čítať, budem čítať, čítala som
• plnovýznamové - samy osebe vyjadrujú nejaký dej alebo stav, napr. sedieť, počúvať, ...
• neplnovýznamové – musia byť v spojení s plnovýznamovým slovesom, samy nemajú úplný lexikálny význam, napr. chcieť spievať, začínať kresliť, ...

Príslovky - je to neohybný slovný druh bližšie určujúci prídavné mená alebo slovesá. Pomenúvajú rozličné okolnosti dejov, vlastností a predmetov. Časť prísloviek (najmä odvodené od akostných prídavných mien) možno stupňovať.

Rozoznávajú sa príslovky.

miesta : dolu, vrchom, blízko, tu, dnu, zdola; pýtame sa na ne : kde?, kade?, odkiaľ?, pokiaľ?

času : teraz, hneď, zajtra, včera, dávno; pýtame sa na ne : kedy?, odkedy?, dokiaľ?

spôsobu : dobre, zle, pekne, veselo; pýtame sa na ne : ako?

 príčiny : preto, zato; pýtame sa na ne : prečo?, načo?

miery : mnoho, veľa, málo, dosť; pýtame sa na ne : koľko?

Predložka alebo prepozícia je neohybný slovný druh, ktorý vyjadruje určovacie vzťahy podstatného mena k nadradeným slovesám, prídavným menám, podstatným menám ako odraz mimojazykových vzťahov vecí k iným veciam, k procesom či príznakom. Existuje predložková väzba predložky so zámenom, číslovkou alebo podstatným menom.

• jednoduchá predložka - len jedna morféma (od, z, k, pre...), vrátane historicky odvodených (proti, okrem...)
• zložená predložka - iné:
  • jednoslovná (spoza, niže, hore, začiatkom, počínajúc)

• viacslovná (v súlade s, vzhľadom na)

• prvotná predložka - vyskytuje sa len v predložkovej funkcii (do, k, na...); patrí sem prakticky väčšina predložiek
• druhotná predložka - máva aj inú než predložkovú funkciu (okolo, v oblasti...)

Môže byť aj iným slovným druhom. Príklad: Okolo domu – predložka, Musíte ísť okolo – príslovka, Mám okolo 100 korún - častica

V slovenčine sa niektoré predložky za určitých okolností vokalizujú – kvôli výslovnosti (pridáva sa o resp. u): k – ku, z – zo, s – so, v – vo, napr. so synom, ...

Spojka alebo konjunkcia je neohybný slovný druh, ktorý vyjadruje syntaktický vzťah medzi vetami v súvetí alebo medzi vetnými členmi v jednoduchej vete. Spojky patria medzi spájacie výrazy, čo je širší pojem zahŕňajúci napríklad aj vzťažné opytovacie zámená (ktorý...) a isté príslovky (kedy...).

• vetná spojka - spája vety a členská spojka - spája vetné členy
• jednoslovná spojka a viacslovná spojka

• priraďovacia spojka - spája rovnocenné vety alebo vetné členy (je tada synonymom spojky "a"). Sú zlučovacie, stupňovacie, odporovacie a vylučovacie.
• podraďovacia spojka - spája vedľajšie vety (ojedinele aj vetné členy), že, aby, hoci
• spájacie výrazy - ktorá, čo, kde, kam... à vzťažné zámená v podraďovacom súvetí

Častica alebo partikula je relatívne málo početný, neohybný a veľmi špecifický slovný druh, ktorým podávateľ nadväzuje na kontext alebo na situáciu, a pritom vyjadruje svoj vzťah k vecnému obsahu výpovede. Častice obyčajne stoja na začiatku vety a teda vety uvádzajú, môžu vyjadrovať aj významové odtiene. Medzi typické častice patria napríklad slová áno, nie, kiež, nech, vraj a pod. Vo funkcii častice sa môže vyskytovať aj: spojka - napr. Aby [tu už bol!], príslovka - napr. Skutočne [sa to stalo?], citoslovce - napr. Namôjdušu [sa to stalo.], podstatné meno - napr. Čerta [to chápeš!], sloveso - napr. Hádam [sa ma nebojíš?], zámeno - napr. Ktože [to vie?], číslovka - napr. Raz [neviem, čo robiť.] Sú : 1) Uvádzacie 2) Vytyčovacie

Citoslovce alebo interjekcia je neohybný slovný druh, ktorý obyčajne nemá žiadnu gramatickú súvislosť so zvyškom vety a vyjadruje iba city alebo emócie hovorcu vety, hoci väčšina citosloviec má jednoznačnú definíciu. Citoslovcia môžu slúžiť aj na vyplnenie prázdnych častí vety. Rozdelenie:

• vlastné – vyjadrujú city alebo vôľu - ajáj, och, jáj...
• zvukomalebné – napodobňujú zvuky - brnk, cupi-lupi, krá...
• prvotné – pôvodné – ach, joj, oj...
• druhotné – utvorené - zo slovies (hybaj, písk, prásk...)a z podstatných mien (beda, božemôj...)

Oddeľujeme ich - čiarkou (Aha, už ide. Jaj, či to bolo dobré.) alebo výkričníkom (Aha! Už ide. Jaj!)

Ale môžu byť aj vo funkcii vetného člena a vtedy sa čiarkou neoddeľujú, napr. Žaba čľup do vody. (má úlohu prísudku)