Téma 1. svetovej vojny v slovenskej poézii a próze

Téma 1. svetovej vojny v slovenskej poézii a próze

• Trvala od roku 1914 do roku 1918
• Boj Trojspolku (Rakúsko-Uhorsko, Taliansko a Nemecko) proti Dohode (Francúzsko, Rusko, Veľká Británia), postupne sa pridali aj ďalšie krajiny
• Zapojenie mnohých štátov, ľudí
• Priniesla veľké materiálne, ľudské škody, psychické problémy
• Začala sa v nej využívať moderná vojenská technika (tanky, delostrelectvo, letectvo,...)
• Prvýkrát bol použitý jedovatý plyn
• Zasiahla aj zázemie
• Po nej v Európe vypukla španielska chrípka – zabila viac ľudí ako vojna

Pavol Országh Hviezdoslav – Krvavé sonety

• V tomto cykle vyjadril svoj ostrý postoj k vojne a nádej na mierový život. Tento cyklus sa skladá z 32 sonetov a predstavuje reakciu básnika na pošliapanú a poníženú ľudskosť v čase 1. svetovej vojny. V prvej časti sa snažil vytvoriť otrasný obraz vojny a jej ničivých následkov pre ľudstvo. V druhej časti ho trápi otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný.
• Nenachádza priamu odpoveď, predsa jasne tuší, že je to egoizmus jednotlivcov, skupín národov založených na prospechárstve a chamtivosti. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. Jeho úvahy sú ostrou obžalobou a nemilosrdným súdom nad buržoáznou spoločnosťou. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho aj osud Slovanstva aj vlastného národa. V záverečných sonetoch vyjadruje túžbu po mieri a vieru v ľudskejšie, spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti.

• Obdobie slovenského literárneho realizmu
• Lyrická skladba
• Jedno z prvých protivojnových diel v slovenskej ale aj svetovej literatúre
• Napísané už v roku 1914, vyšlo len v roku 1919
• Odsudzuje nezmyselnosť vojny a zabíjania, zdôrazňuje práva všetkých ľudí na pokojný život a slobodu
• Vojna zasiahla Hviezdoslava na sklonku života, mal už 65 rokov, vojnové udalosti niesol veľmi ťažko, hoci nebol priamym účastníkom vojny - videl utrpenie ľudí, kruté zabíjanie, ničenie tovární, kultúrnych pamiatok, preto nemohol ostať mlčať

• Kompozícia:
• Dielo tvorí 32 sonetov (sonet – lyrický útvar zo 14 veršov. V prípade Hviezdoslava má usporiadanie 4-4-6). V jednotlivých sonetoch sú rozpracované nasledovné motívy:
  • spev o krvi
  • obraz vojny
  • obžaloba ľudstva a kresťanstva
  • hľadanie vinníka
  • úvaha o mieri
  • Slovanstvo a Slováci
  • privolávanie mieru

• Skladba je rámcovaná sonetmi o mieri. V úvode sú dva sonety o preliatej krvi, na záver je sonet „Nuž, iďte zbohom, piesne krvavé!“.
• Básnik v diele najprv spieva o krvi, ale nie o tej, ktorá „žiari sťa ruže kvet, pýr studu v dievčenskej tvári...“, ale o krvi, ktorá prináša hnev, zlosť a bolesť. Pýta sa, kde má človek nájsť útočisko pred utrpením, kde sa má ukryť? Prináša obraz vojny a utrpenia, ktoré sa s ňou spája: „...víchrica utrpenia...“. Poukazuje na pošliapanie ľudskej dôstojnosti, na umieranie mladých, na ničenie všetkého okolo, na veľké utrpenie starých ľudí, ktorým by podľa autora bolo lepšie v hrobe. Zobrazenie vojny vrcholí v 15. sonete, kde vojnu prirovnáva k bájnemu Leviatanovi ( z hebr. Leviatan – morská obluda), ktorý požiera všetko živé i neživé. Sonet dosahuje veľkú silu vo veršoch:
• V ďalších sonetoch autor obžalúva človeka, že sa nedrží kresťanských právd, obviňuje kresťanstvo z falošnosti a nedostatočnému postupu voči zlu: 
• Autor bol zbožným človekom, napriek tomu ostro hovorí ku kresťanom, ktorí ako prví mali dodržiavať Božie prikázanie: „Nezabiješ.“ Človek sa podľa autora vrátil k barbarstvu. Za hlavnú príčinu vojny autor označil sebectvo ľudí, ich panovačnosť. 
• V ďalšej časti autor uvažuje nad mierom, pýta sa, čo vlastne bude po vojne, či zvíťazí pravda, či bude pre všetkých dosť chleba.
• Autor nevie nájsť odpovede na tie otázky a utieka sa k Bohu. Neverí tým, ktorí tvrdia, že vojna je trest Boží, lebo Boh – láska takéto skúšky nepotrebuje. Prosí Boha, aby mu pomohol uvidieť, ako z týchto udalostí vyjde Slovanstvo. Nestane sa aj v budúcnosti zúrodňovateľom cudzích lánov? Polemizuje s myšlienkou Puškina, že všetky slovanské národy ako potoky sa musia „stiecť – zliať“ v ruskom mori. Právo na samostatný život majú jedni i druhí.
• Slováci dúfajú, že po vojne príde iná doba, že sa skončí čas bezprávia a začnú konečne rozhodovať sami o sebe. V závere autor privoláva mier:
• Básnik sa lúči s „piesňami krvavými“, posiela ich k ľuďom, aby ich čítali s očami „slzavými“. Aj keď nebol na fronte, bolestne trpel s nimi.

Milo Urban 

- patrí k prozaikom medzivojnového obdobia, v jeho próze sú prítomné znaky expresionizmu a naturizmu

- jeho hrdina je jednoduchý dedinský človek, ktorý často koná pod vplyvom silných emócií, živelne sa búri proti spoločnosti

- narodil sa v rodine horára pod Babou horou

- neukončil gymnázium pre finančné problémy po smrti otca

- počas prvej Slovenskej republiky pracoval ako redaktor v prorežimných novinách

- patrí do slovenskej medzivojnovej literatúry, je po Timrave ďalší samorastlý talent

Živý bič:

• Útvar: sociálny expresionistický román z voľného románového cyklu piatich románov bezspoločného názvu ( Živý bič, Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor). Tento cyklus zachytáva spoločenské dianie od vypuknutia 1.svetovej vojny roku 1914 po vypuknutie Slovenského národného povstania roku 1944.
• Hlavá myšlienka: Zásah vojny do života jednoduchých dedinčanov.
• Téma: Zachytáva dopad 1.svetovej vojny na obyvateľstvo (materiálna bieda- chudoba, hlad, vojenské operácia, morálna bieda- alkoholizmus, udavačstvo, fyzická bieda- fyzické obete priamo na fronte, ale aj v zázemí)
• Autor románov protestuje proti vojne, bezpráviu a násiliu.
• Kompozícia: Román sa skladá z dvoch častí...
• časť – Stratené ruky – 25 kapitol, názov súvisí s tým, že dedina zostala bez mužov, bez rúk, bez pomoci.
• časť – Adam Hlavaj – 24 kapitol, príbeh Adama Hlavaja.
• Kapitoly sú relatívne samostatné, každá má svoju pointu. Dej neprechádzal plynulo z prvej kapitoly na druhú.
• sv. vojna- nezachytáva front, ale dopad vojny na obyvateľstvo:
• Rozprávač: vševediaci
• román s kolektívnym hrdinom (podľa niektorých teoretikov unamistický román – una ánima, lat. jedna duša)
• ľud Ráztok vystupuje ako jedna bytosť. Niektoré repliky sú kolektívne, napr.: Chlapi
• – Kdeže ho máš? „Pohlušiť pánov!“ volala sedľač po dedinách, volal pracujúci ľud.
• V priamej reči chýba uvádzacia veta, ktorá by slová prisúdila konkrétnemu človeku,
• : Návrh sa rozhorela zmenil vo všeobecný súhlas: - Poďme! Poďme k Áronovi!
• pre román sú typické masové scény (namočenie notára do potoka, rabovačka
• židovského krčmára)
• román prinášajúci do slovenskej literatúry postavu vytvorenú pod vplyvom expresionizmu
• ľudia z dediny Ráztoky sa ocitajú v ťaživých podmienkach vojny a rozpadu Rakúsko-Uhorska, pokúšajú sa riešiť svoju situáciu živelne, bojujú so zlým osudom, búria sa proti porobe, cenia si slobodu a prvýkrát si slobodu vlastnoručne vybojujú
• postava – burič je individuálna (napr. Ilčíčka, Štefan Ilčík, Adam Hlavaj), ale aj kolektívna ( ľud Ráztok koná ako jeden, hovorí ako jedna postava, nakoniec sa mení na živel)
• expresionistické postavy konajú pudovo, málo rozmýšľajú o svojej situácii a viacej konajú. Pociťujú silný cit, všetko sa koná vo vybičovanej atmosfére.
• Veľké miesto má v správaní človeka temperament (ľudská krv) – búri sa pri láske alebo zlosti, pri nenávisti, ruky človeka sú plné krvi.
• román sa začleňuje do skupiny literárnych diel s témou 1. svetovej vojny.
• autor zachytáva dopad vojny na civilné obyvateľstvo ďaleko za frontovou líniou
• Z nič hovoriacej vojny , ktorá sa ich netýkala, zjavia sa prví zranení (Ondrej Koreň), zjavia sa prví zabití (Komárovi synovia)znásobí sa bieda a hlad (Eva Hlavajová so synom), pribudne dezercia(Adam Hlavaj), pribudnú choroby (červienka, pri ktorej umrie veľa detí z dediny), rekvirácie, bohatnutie obchodníkov, nekontrolovaná moc štátnej správy (notár a žandárstvo), skazené mravy (Krista), alkoholizmus (Matajka, Kúrňava), vraždy ( Štefan Ilčík zabije ukrutného veliteľa Rónu, dedina utopí notára), samovraždy (vojačik „pánča“, Eva Hlavajová).
• Ráztoky = fiktívna dedina

Postavy:

• Adam Hlavaj– vystupuje až v druhej časti románu, známy svojou prchkosťou, je smelý, sebavedomý, prefíkaný, ukrýva sa pred vojakmi. Adam utečie z vojny preto, lebo si uvedomí že nebojuje za seba a Ráztočanov, ale za bohatých a mocných. Zo začiatku sa na Evu pre jej neveru hnevá, ale po čase si uvedomuje, že Eva by ho nikdy nepodviedla. Preto sa chce Okolickému pomstiť, no nechce ho zabiť, lebo si uvedomuje, že keby niečo urobil notárovi, poštve proti dedine vojsko. Je iniciátorom vo vzbure proti vojne. Na záver diela podpáli krčmu, so smiechom sa díva, ako horí všetko staré a zlé. Je slobodný
• Eva Hlavajová– mladá krásna žena, má rada svojho muža Adama, ktorý musel narukovať. Keď bola za notárom Okolickým, aby ho reklamoval z frontu, notár zamkol miestnosť, aby nemohla ujsť, a násilím ju zneužil. Nikomu sa s tým nemôže zdôveriť a preto trpí. Evu odsúdi celá dedina. Pretože mlčí, myslia si, že k dieťaťu prišla dobrovoľne. pomáhajú jej Ilčíčka a Ondrej Koreň. Nakoniec sa utopí v rieke. Postava Evy vyznieva ako obeť, je veľmi kontrastná voči Ilčíčke alebo Adamovi Hlavajovi, ktorí bojujú činom proti bezpráviu.
• Ilčíčka-je vdova, žije so synom Štefanom, lenže toho jej zabijú na vojne. Nevie sa s tým vyrovnať a preto je na čele dediny, ktorá zaútočí na vojakov. Navonok je tvrdá, odbojná, no vo vnútri je citlivá, láskyplná.
• Okolický– notár, starý mládenec, lakomý, sebecký, zvykol si na málo roboty a rešpekt v dedine, znásilnil Evu, bál sa stretnutia s Adamom Hlavajom, dedinčania ho nemajú radi, keď vidí. že mu nepomôže ani vojsko, ani žandári, dá sa odviezť na voze v slame, ale objavia ho tam, rozbesnený dav ho ponorí do potoka tak, že mu trčí len podopretá hlava, ale ktosi tú podperu zoberie a notára nájdu utopeného na tom istom mieste, kde kedysi Evu.

Dej: Príchodom zmrzačeného Ondreja Koreňa si Ráztočania uvedomujú krutosť vojny. Chlapov z dediny odvádzajú na vojnu. Aj Ilčíčka má syna Štefana, ktorý čaká na odvod. Štefan na odvode vidí neštastie v očiach žien i mužov. Neverí nadšeným rečiam kaplána Létaya o vlasti. Za ten čas jeho matka doviedla zmrzačeného Ondreja rodičom. Ľudia v dedine sa boja čokoľvek povedať nahlas, pretože sa zatváralo na neoverené udanie. Keď sa Štefan Ilčík vráti večer domov z odvodu, oznámi mame že ho odobrali do vojny. Ilčíčka sa pokúša presvedčiť notára Okolického aby jej syn nemusel narukovať do vojny, u notára nepochodí, a tak mu vynadá do zloduchov. Štefan sa dostane v kasárňach pod velenie krutého čatára Rónu. Raz keď išli vojaci kopať zákopy, Róna tak poháňal Štefana do roboty, až z neho tieklo, Štefan sa odmietol podrobiť veliteľovi, nahneval sa, a Rónu zabil. Nakoniec ho odsúdili na zastrelenie. Eva Hlavajová chodí prosiť notára Okolického, aby jej pomohok dostať muža Adama z vojny. Notár ju však zneužije. Eva s ním otehotnie, ale otca neprezradí. Preto ňou ľudia opovrhujú. Dedinčania musia vojne obetovať dobytok a preto nastáva hlad. Zničená Eva sa z hladu a opovrhovania po pôrode nešťastnou náhodou utopí. Adam utečie z vojny a preto prichádzajú vojaci hľadajúci utečencov. Skormútený Adam sa dozvedá, že Eva je mŕtva a od Kúrňavu sa dozvie že má dieťa s Okolickým. Adam sa chce Okolickému pomstiť, ale musí sa schovávať. V dedine vypukne červienka. Umierajú hlavne deti, spolu s nimi umiera aj Evino nemanželské dieťa. Vojna sa končí, muži prichádzajú domov. Vznikne vzbura dedinčanov, ktorí sa na čele s Ilčíčkou obrátia proti vojakom a notárovi Okolickému. Ilčíčku zabijú vojaci a okolického utopia dedinčania. Árona (Žid) vyženú z krčmy a rozkradnú ju. Keď to uvidí Hlavaj, krčmu podpáli a myslí už len na slobodu.

• Dej je často doplňovaný prerušovanými lyrizujúcimi časťami, v ktorých je obyčajne lyrický opis prírody (Cesty zmäkli na posmech, z vŕškov stekali kalné vody, plné ľadového chladu, onoho prenikavého mokra, ktoré nalievalo predmety, robiac z nich nemé pomníky hynúceho živlu) alebo zachytenie prudkého duševného stavu postavy. ( Bolí to, bolí, oj bolí a neprestáva. tak to bolí ako keď odtrhneš z jablone posledný puk, ako keď posledné vtáča vyhodíš.)
• V lyrickom opise hromadí metaforu a prirovnanie: Mdlo, bez spevu cvendžali kosy v poliach, lenivo rozvalených pod slnkom, vozy ťahané smutnými kravami, škrípali v zemi ako zuby nahnevaného muža.