Rozprávanie znaky + VZOR

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: miruska (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 07.04.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 151 slov
Počet zobrazení: 159
Tlačení: 3
Uložení: 4

ROZPRÁVANIE

 Slohový útvar najmä umeleckého a hovorového, ale aj publicistického a náučného štýlu. Jeho cieľom je priblížiť jedinečnú udalosť, zážitok alebo príbeh, ktorý má zvyčajne začiatok a koniec. Dej sa odvíja v čase a priestore, v ktorom je zachovaný princíp chronologickej väzby dejových zložiek a dynamickosť deja.

Dôležitú úlohu zohráva rozprávač, ktorý často dopĺňa text svojím subjektívnym postojom. Postavy sú nositeľmi deja. Málokedy sa v rozprávaní nachádza len rozprávací slohový postup, väčšinou rozprávač zachytí aj vlastnosti, výzor človeka, opíše prostredie, ponúkne myšlienky a úvahy postáv.

Rozprávanie býva zväčša členené na pásmo rozprávača a pásmo postáv.

Pásmo rozprávača: rozprávač môže byť autorský (vševediaci), personálny, priamy... V pásme postáv sa nachádzajú repliky (prehovory) postáv, monológy, vnútorné monológy, dialógy, priama, nepriama aj polopriama reč.

Autor môže využiť rôzne kompozičné postupy: chronologický, rámcový, retrospektívny, reťazový, rozprávanie „in medias res“...

Rozprávanie musí mať pointu (zväčša v závere príbehu).

Dôležitú úlohu plní odsek, ktorý člení text na časti (sprehľadnenie textu), ale má aj významovú funkciu.

Slovná zásoba: využitie slov zo všetkých vrstiev slovnej zásoby (vysoký, stredný, nízky štýl), zo slovných druhov prevažujú činnostné slovesá, nadväznosť viet sa posilňuje pomocou spájacích výrazov (priraďovacie spojky, prísudok na začiatku novej vety). Reč autora by mala byť pestrá, pôsobivá, všestranná, mal by obmieňať slová.

Vetná stavba: využitie rôznych typov viet podľa modality (oznam., opyt., rozkazovacie...), parentéz (vsuviek), apoziopéz (...), striedanie jednoduchých viet a súvetí, hromadenie otázok, citoslovies (dynamickosť), využitie historického prézentu, priamej reči.

Kompozícia: 

  • úvod – zoznamujeme sa s postavami, s prostredím, v ktorom sa príbeh odohráva
  • jadro

zápletka – komplikácia, ktorá uvádza dej do pohybu, gradácia

vyvrcholenie – dej, problém či konflikt vrcholí

obrat – dej sa nečakane obráti, začína sa zrýchľovať, speje k rozuzleniu

  • záver - rozuzlenie - vyjasnenie konfliktu – dobrý, zlý, otvorený koniec...

 

Rozprávanie – Ukážka 

Bol krásny letný deň. Slniečko sa na nás usmievalo, vtáčiky štebotali, vánok vial. Priam idyla. Všade ticho. Len uprostred dediny bolo živo. Začali sa tu schádzať kamaráti. Prvý, druhý, ďalší dvaja...až bola skupina v plnom počte. Samozrejme, ja som nesmela chýbať. Traja chlapci a štyri dievčatá sa každú sobotu ráno vybrali niekam na prechádzku. A dnes tomu nebolo inak. Všetci v dobrej nálade sme sa jednohlasne zhodli na tom, že dnes chceme niečo zažiť. Nevedeli sme síce čo, ale všetkých to ťahalo na juh od našej dedinky, ku kopcu, ktorý ľudia nazývajú Hrádok.
Správne naladení a s veľkým očakávaním sme sa vybrali na púť za dobrodružstvom. O necelých päť minút sme boli za dedinou a po ďalších desiatich minútach sme vošli do lesíka. Chlapci boli dobre pripravení. Dvaja najstarší mali na chrbte batohy. Ostatní nevedeli prečo.
„Aha, tu je to,“ zvolal Bobo, ukazujúc na veľkú dieru v kopci. My dievčatá sme sa nechápavo pozreli tým smerom. Len Katka s údivom zareagovala: „A čo by tam malo byť?“ Bobo ako skúsený vodca sa oprel o strom a začal: „Nikdy ste nepočuli o tej legende? Viete, o tej, že tu pod kopcom je starý hrad a v ňom zlatý koč...“
V tej chvíli už všetci vedeli, o čom hovorí. Tá legenda je známa. Ja sama som ju čítala v kronike našej obce.
Zrazu sa pridal Peťo: „Tak poďte, nebojte sa!“ No niektorí sme váhali. „Veď sa nebojte,“ pokračoval. „Tento kanál sa končí pri Svinici, to už vieme, ale ....“ Prerušil ho Ľubo: „Ale je tam jedna chodba, ktorú sme ešte nevideli.“ Po chvíľočke presviedčania sa „zlomil“ aj posledný odporca výletu.
Tak sme vstúpili. Kanál bol celkom obyčajný - voda, pavučina, potkany a najmä zápach. Napriek tomu sme sa nebáli a veselo sme postupovali ďalej. „
„Áááá,“ vydralo sa z Katkiných úst, keď si Peťo nazbieral do rúk pavučinu a priložil jej ju k tvári. Všetci sme sa na tom dobre zabávali a po chvíli sa na tom smiala už aj Katka.
„Pozrite,“ zrazu zvolala Veronika. „Dvere.“ Všetci sme rýchlo priskočili k nej. Skutočne tam boli - drevené, ozdobené dnes už hrdzavými ornamentmi. Boli to presne také dvere, aké môžete vidieť na rôznych hradoch. „Poďte, otvoríme ich,“ ozvalo sa. A tak naši traja „siláci“ zatlačili na dvere. A tlačili. Nič. Dvere sa ani nepohli. Až kým Veronika nepotiahla k sebe hrdzavú kľučku. Dvere sa s veľkým rachotom pootvorili. „No vidíte, ani sila nepomohla. Chcelo to len rozum,“ s uznaním poznamenal Bobo.
Tak sme vošli. Za dverami sa rozprestierala obrovská chodba plná pavučiny, ale už s menším zápachom. „Haló,“ boli prvé slová Peťa, keď sme vstúpili dnu. „Haló, halóóó, haalóóó,“ ozvalo sa ako odpoveď na Peťov výkrik. Všetci sme sa na tom fantasticky zabávali a vykrikovali sme rôzne slová idúc vždy ďalej a ďalej. „Pozrite sa, chodba sa rozvetvuje.“ „Vpravo, poďme vpravo.“ Tak sme šli. Občas sa nám plietli pod nohy potkany, inokedy nás vyľakala kvapkajúca voda alebo padanie kameňa. No nikto nepovedal, že sa bojí. Tu sme našli brnenie, tam pohár.
Čím sme išli ďalej, tým viac bolo svetla, lepší vzduch a menej pavučiny. Až... Prišli sme k ďalším dverám, ktoré boli niečím zvláštne.
„Čo je?“ ozvala sa Veronika. „Čo stojíte?“
„Nevšimla si si niečo na týchto dverách?“ opýtal sa jej Ľubo.
„Nie. Sú úplne obyčajné. Ako tie, ktoré sme dnes už videli.“
„Nie, nie sú také. Pozri sa lepšie. Žiadna pavučina!“ odporoval jej, približujúc sa k dverám.
„Tak poďme dnu,“ ozvali sa naraz Peťo s Bobom. „Tak poďme,“ pridala som sa ja s Katkou. A vošli sme. Izba zaliata slnkom, kvety, žiaden zápach. Ale čo nás najviac upútalo boli tri truhlice uprostred. Naša zvedavosť nevydržala. „Jéééj.“ „Bože!“ „Pozrite sa!“ Jasali sme všetci pri pohľade do otvorených truhlíc preplnených starými, ale zlatými mincami a šperkmi. Ale Bobo sa len usmial a pomaličky sa približoval ku kľúču, ktorý bol na druhom konci izby. Vzal ho do rúk a vložil do zámky. Dvere sa samé otvorili a tu... všetci sme ostali ako sochy. Koč. Zlatý koč, o ktorom hovorí legenda. „To je neuveriteľné. On existuje.“ Vyslovila som nahlas a všetci len prikývli. Ale to bola chyba.

Keď sme vstúpili do tej miestnosti, dvere sa zabuchli. Začal viať vietor. Čo vietor, priam vetrisko. Veľmi sme sa báli. Okenice sa začali otvárať a zatvárať. Bolo to strašné. „Áááá,“ nevydržala Zuzka. Práve ona bola z nás najmladšia. A to hrôzostrašné „áááá“ sa reťazovo vydralo zo všetkých úst. Vtom sa začalo rýchlo stmievať. Veľmi sme sa báli, baterky odmietali svietiť a my sme nevedeli čo skôr. Zrazu nás niečo začalo ťahať k oknám. Odporovali sme, ale bolo to silnejšie. Videla som, ako s veľkým krikom vypadol z okna Bobo. Potom Zuzka a, žiaľ, aj ja. Padala som, nevediac kam. „Bum!“

Na to hrozné a ohlušujúce „bum“ som začala hrozne kričať. Celá spotená som sa posadila na posteľ a nevedela som, kde som. Až po dlhej chvíli som zistila, že som doma, je noc a zobudila som asi všetkých susedov. A čo bolo to veľké „bum“? To bolo okno, ktoré rozbil prievan v izbe.

Ráno, keď som rozprávala svoj sen v kuchyni, naši sa na tom dobre zabávali. Otec len skonštatoval: „Máš bujnú fantáziu.“

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#on rozprávanie


Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.021