Beletrizovaný životopis

Beletrizovaný životopis

Bolo nádherné  decembrové ráno, keď moje oči po  prvýkrát zazreli svetlo života. Vonku husto snežilo a pomaly nadobúdala vianočná atmosféra. Rodičia a aj celá moja  rodina sa na mňa veľmi tešili. Vlastne som bola pre nich jeden veľký vianočný darček! A tu sa začala moja cesta životom. Spočiatku som bolo malé tiché bábätko, ktoré len tak nenápadne vnímalo  okolie. Ale mesiace pribúdali a ja som urobila svoj prvý krôčik. Moji rodičia boli veľmi šťastní, ale ešte nevedeli čo ich čaká.

Malé tiché bábätko sa zmenilo na chodiaci kazisvet. Všetko som len rozbíjala a ničila. O niečo neskôr som začala navštevovať škôlku. Priam som milovala to miesto ,  pretože som tam spoznala mojich prvých kamarátov. Aj keď v škôlke bolo veľmi dobre, v kútiku srdca som  už  túžila stať sa žiačkou.  Ani to dlho nepotrvalo a zrazu nadišiel aj  ten dlho očakávaný deň. Moja mamička ma chytila za ručičku a išli sme do školy. Pred jej bránami  sa mi roztriasli nožičky a zmocnil sa ma strach. No však hneď ako nás privítala naša prvá pani učiteľka strach zo mňa úplne opadol a mohol sa začať ťažký život žiaka. Učenie bolo hračkou, kým sme dostávali do žiaciek včeličky a samé pochvaly. 

Asi tak v treťom ročníku som sa po prvýkrát  zúčastnila  atletickej súťaže. Pretekala som aj ja a súťaž som s veľkým náskokom vyhrala. Od tej chvíle  sa mi začal venovať náš učiteľ telesnej výchovy. V atletike sa veľmi dobre vyznal ,nakoľko sa jej sám venoval . A však atletika nebola mojím jediným koníčkom. Neskôr som sa začala venovať aj  športovej streľbe a dievčenskému futbalu. Bolo toho veľa na mňa a pomaly som trávila viac času na súťažiach ako v škole.

Aj keď som nechcela, ale musela som sa vzdať futbalu. Súťaže som mala neskutočne rada. Chodili sme tam vždy s nadšením a s túžbou vyhrať. Všetci sme sa navzájom podporovali a tak vznikli medzi nami  kamarátstva, ktoré trvajú až dodnes a verím že budú trvať až do smrti! Aj keď na našej škole bola aj menšina, ktorá nám závidela a neustále sa pýtala, že načo je v živote dobrý šport. My sme sa však s nimi nezaoberali. Za nás hovorili naše výsledky. Čas však plynul s neuveriteľnou rýchlosťou a my sme si mali vybrať školy. Priznám sa, vôbec som netušila kam chcem ísť ďalej.

Tak som zahlásila školy, ktoré navštevovali moje staršie kamarátky. Avšak keď sa to dozvedeli  učitelia, boli zhrození. Hneď na druhý deň prišli za mnou a dali mi na výber ďalšie školy a povedali mi: ,,nezahadzuj svoj talent!“. Na výber som mala samé športové gymnáziá. Spočiatku som nechcela o tom ani počuť. Neskôr som nad tým pouvažovala a zistila som, že majú pravdu a že by som to mala skúsiť. Podporovali ma nielen v škole ale aj doma a všetci moji priatelia. Rozhodla som sa za sportove gymnazium v Nitre. Poctivo som sa pripravovala na talentové skúšky, ktoré som bez problémov zvládla.

Bola som šťastná, že sa mi to podarilo a hneď v ten deň sme to poriadne oslávili s kamarátkami. Posledný rok na základnej škole sme si užívali a robili samé šialené veci. Riaditeľňu sme navštevovali pravidelne každý týždeň a od učiteľov sme neustále počúvali aký sme zlí a uletení. Nás to však vôbec nerušilo. Cas vsak stale len plynul a plynul. A potom to prišlo! Práve to, čoho sme sa tak neuveriteľne báli. A to, rozlúčka so školou. Už len pomyslenie nato, že naše cesty sa rozdelia a že budem  tráviť s mojimi najlepšími kamarátkami menej času bolo hrozné.

Keď sme už stáli na chodbe a naša pani riaditeľka prednasala  svoj príhovor, sme len so slzami v očiach  pozerali na našich kamarátov, rodičov a učiteľov, ktorí nám pomáhali po celých deväť rokov. No a teraz som už na  škole, na ktorú ma dostali ľudia, ktorým na mne záleží a zato im veľmi ďakujem .Ako a kde budem pokracovat, to este vobec netusim. Viem len tolko, ze chcem ukoncit vysoku skolu a zalozit si stastnu rodinku. Už mi len držte palce, aby sa mi moje sny splnili!