Japonsko 日本国

Prírodné vedy » Geografia

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 24.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 462 slov
Počet zobrazení: 5 608
Tlačení: 378
Uložení: 375
Japonsko 日本国
 
1.  ÚVOD
Zem je veľmi rozmanitá a zaujímavá .To bol jeden z hlavných dôvodov prečo sme si vybrali na projektový týždeň tému z oblasti geografie. Chceli sme bližšie spoznať kultúru, históriu, ale aj povrchové celky jednej z najvyspelejších krajín sveta – Japonska. Je to krajina, s ktorou sa oplatí bližšie zoznámiť a objaviť jej pozoruhodnosti. Okrem úchvatnej architektúry japonských miest ponúka Japonsko i veľké množstvo kultúrnych pamiatok a rovnako disponuje zaujímavým prírodným bohatstvom. Vydajte sa s nami na poznávací okruh Japonskom a poznajte tak históriu a kultúru, Japoncov a ich zvyklosti, tradície a obyčaje.
 
2. História a kultúra
2.1 Najstaršie obdobie
Dnešní obyvatelia Japonska sú podobne ako iné moderné národy, zmesou rás rôzneho pôvodu. Japonská rasa sa formovala po dlhé tisícročia miešaním mnohých národov či etnických skupín, ktoré z rôznych strán ázijského kontinentu a tichomorskej oblasti postupne osídľovali japonské ostrovy v niekoľkých migračných vlnách. Prvými obyvateľmi súostrovia boli najpravdepodobnejšie predkovia dnešných Ainuov, ktorí ešte na začiatku historického obdobia obývali severnú polovicu najväčšieho ostrova Honšú a najsevernejší ostrov Hokkaidó. Ani v otázke pôvodu Ainuov nie sú vedci jednotní. Niektorí zastávajú názor že sú europoidného, podľa iných paleoázijského pôvodu. Ale je isté, že to bol lovecký a rybársky národ, žil v zemľankách a niektoré kultúrne črty prebral od národov žijúcich na pevnine. Nepatrné a značne japonizované zbytky Ainuov (asi 10 000), žijú ešte dnes v severných častiach ostrova Hokkaidó. Vďaka ich dlhej histórii sú predmetom neutíchajúceho záujmu vedcov aj turistov.

Asi od polovice 8. tisícročia pred n.l. sa v južnej polovici Japonska rozšírila tzv. kultúra džómon. Jej nositelia boli pomerne primitívni zberatelia, ktorí neobrábali pôdu ani nechovali dobytok. V 3. tisícročí pred n.l. vzniká nová kultúra nazývaná jajoi, ktorá bola na vyššom vývojovom stupni. V otázke primitívnej viery prvotných obyvateľov je veľa nejasného. V najstaršom predhistorickom období existoval na území japonských ostrovov kult kameňa, primitívna mágia, kulty rôznych zvierat – pravdepodobne pozostatok toteizmu. V mytológii, ktorá je do značnej miery poznačená kultom bohyne slnka, sa zachovali prvky uctievania slnka. Mýty začali vznikať v ranom období rodového zriadenia. Vtedy sa objavovali prví bohovia – kami. V tomto období vzniklo veľké množstvo rodových božstiev a prvotné kultové miestnosti – svätyne. Pôvodné náboženstvo Japoncov, ktoré dostalo pomenovanie až koncom 6. storočia, sa nazýva šintó, čo v doslovnom preklade znamená cesta bohov. Pre šintoizmus je charakteristické uctievanie prírodných javov, ku ktorému sa neskôr pripojil kult predkov. Šintoizmus nie je učenie, ale len mytológia a zvyky. Najvyšším božstvom v japonskom panteóne je bohyňa slnka Amaterasu. Podľa japonskej mytológie, ktorá je v porovnaní s gréckou podstatne jednoduchšia a primitívnejšia, cisár Džimmu, priamy potomok bohyne Amaterasu, po víťaznej výprave z ostrova Kjúšu do oblasti Jamato založil 11. februára roku 660 pred n.l. prvé cisárstvo. Japonská mytológia bola spísaná v historických kronikách Kodžiki a Nihonšoki. Kodžiki ke najstaršou pamiatkou japonského písomníctva. Šintoistické svätyne patria k najstarším architektonickým pamiatkam v Japonsku.  Šintoistické svätyne sa pôvodne nenatierali. Až neskôr sa pod vplyvom budhizmu začala používať jasnočervená polychŕomia. Jednou z najstarších svätýň je Veľká svätyňa v Ise, ktorú vybudovali v 4. storočí nášho letopočtu.
 
2.2 Vplyv Číny
Japonsko má výhodné geografické podmienky, ktoré sa priaznivo odrazili na jeho historickom a kultúrnom vývoji. More odpradávna spájalo, ale zároveň aj oddeľovalo Japonsko od ázijského kontinentu, od iných kultúr a civilizácií. Počínajúc 3. storočím n.l. začali Japonci preberať prvky vyspelejšej čínskej civilizácie. Vďaka výhodnej polohe a dovtedajšej relatívnej historickej izolácii však ani silný čínsky vplyv nespôsobil stratu národnej identity. Japonci vždy udržiavali pôsobenie cudzích vplyvov v medziach únosnosti; nové vzory nepreberali slepo, ale na ich základe vytvárali nové, národné. Počas celej existencie si dokázali zachovať nielen národnú svojbytnosť, ale aj tradície, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou všetkých oblastí spoločenského a kultúrneho života dnešného Japonska. Kórea, s ktorou Japonsko nadviazalo styky už v 2. storočí n.l. bola mostom, po ktorom prenikali do Japonska prvky čínskej kultúry. Najskôr to boli remeslá ako tkáčstvo, spracovanie kovov, garbiarstvo, lodiarstvo, ktoré boli v Číne na vysokej úrovni. V priebehu 4. a 5. storočia sa Japonci začali oboznamovať s čínštinou a komplikovaným znakovým písmom. Čínština sa stala v Japonsku úradným jazykom, tak ako v Európe latinčina. V polovici 6. storočia sa z Indie cez Čínu a Kóreu dostala do Japonska čínska interpretácia budhizmu. Postupne dochádza k prijímaniu budhizmu, ktoré sa stalo ľudovým náboženstvom až neskôr, neznamenalo vytláčanie pôvodného šintoizmu. Naopak, v priebehu storočí došlo k symbióze oboch náboženstiev, ktorá pretrváva až do súčasnosti. Japonci sa rovnako hlásia k obom náboženstvám a je o nich známe, že sú nábožensky mimoriadne tolerantní.
 
2.3 Obdobie Nara
S budhizmom prenikol do Japonska aj čínsky vládny systém, ktorý poslúžil japonským vládcom ako vzor pri organizovaní štátnej moci a vlády. Roku 645 bola vyhlásená tzv. reforma Taika, ktorej hlavným cieľom bolo vytvoriť centralizovaný štát podľa čínskeho vzoru s centralizovanou správou a hospodárstvom založeným na štátnom vlastníctve pôdy. Zásady tejto reformy ďalej upresňoval tzv. kódex Taihó z roku 702. Týkala sa spôsobu prideľovania pôdy na obrábanie roľníkom, zriadenia ústrednej a provinciónálnej správy. Reformou bol stanovený systém hodností, štátnych skúšok, daňový systém a organizovanie vojenskej služby. I keď sa zásady prijaté reformami neuplatňovali v plnej šírke, hlavný cieľ ktorý spočíval v premene rodového zriadenia na centralizovaný štát, sa predsa podarilo.
Okolo cisárskeho dvora sa vytvorila početná vrstva aristokracie, ktorá začala zohrávať čoraz väčší význam. Cisár bol len nominálnym disponentom pôdy a opätovne ju rozdeľoval podľa zastávaných úradov a hodností, ktoré boli na rozdiel od Číny dedičné. Postupom času sa hlavnými vlastníkmi pôdy stali feudáli. Výsledkom rozsiahlych reforiem bolo aj vytvorenie prvého stáleho sídla panovníckeho rodu v meste Nara, ktoré po vybudovaní paláca roku 710 vyhlásili za hlavné mesto cisárstva. Hlavné mesto sa stalo príkladom pokroku, ktorý Japonsko zaznamenalo pod vplyvom Číny a zároveň bolo dôkazom vzrastu majestátu cisára a nového centralizovaného ranofeudálneho štátu.
 
2.4 Obdobie Heian
Nara nebola dlho hlavným mestom. Už v roku 784 sa cisársky dvor preniesol do Nagaoky a o desať rokov neskôr do nového hlavného mesta, ktoré bolo pomenované Heian  (dnešné Kjóto). Hlavným dôvodom na taký radikálny krok bola snaha obmedziť vzrastajúci vplyv budhizmu, ktorý začal ohrozovať pozície cisára a jeho dvora. Aj Heian vystavali podľa vzoru čínskeho hlavného mesta Čchang-anu. Malo tvar obdĺžnika s rovnobežnými, šachovnicovo usporiadanými ulicami. Rozlohou bolo väčšie než predchádzajúce. Obmedzenie vplyvu budhistických kláštorov v Nare neznamenalo zamietanie budhizmu. Naopak, cisársky dvor, ktorý si presídlením upevnil autoritu a na určitý čas sa opäť stal hlavnou politickou silou v krajine, aj naďalej podporoval rozvoj budhizmu.

V japonských podmienkach sa čínsky centralizovaný systém len ťažko ujímal. V 9. storočí cisár stratil veľa zo svojej moci na úkor veľkých šľachtických rodov a budhistických kláštorov, ktoré si posilňovali postavenie. V súvislosti s tým sa prehlbovala decentralizácia štátu a menil sa štatút pôdy – prechádzala do súkromného vlastníctva. Zo súperenia rodov dvorskej šľachty vyšiel víťazne rod Fudžiwarovcov, ktorý získal najdôležitejšie dvorské úrady a mal najväčší vplyv. Cisár zohrával len druhoradú úlohu, i keď naďalej zostával vládcom. Preto sa cisári usilovali o znovu získanie moci a obmedzenie vplyvu Fudžiwarovcov. Na určitý čas sa to niektorým aj podarilo.

V heianskom  období, najmä za vlády rodu Fudžiwara, dosiahla japonská kultúra jeden zo svojich vrcholov. Jej nositeľom bola aristokratická spoločnosť, sústredená okolo cisárskeho dvora. Rozhodujúcim faktorom pre ďalší smer vývoja kultúry a umenia bolo prerušenie kontaktov s Čínou v 9. storočí. Od tohto momentu kultúra a umenie nadobúdali čoraz výraznejšie národné črty. Od heianského obdobia sa v maliarstve začína rozvíjať japonský štýl zvitkových obrazov emakimono, ako aj vlastný štýl kaligrafie. V období Heian vznikli aj vrcholné poetické a prozaické diela, ktoré hlboko a natrvalo ovplyvnili vývoj literatúry a estetické cítenie. Rozsiahly román Gendži monogatari, ktorý podáva verný obraz života dvorskej spoločnosti, patrí k najväčším dielam svetovej literatúry. Umenie a kultúra heianského obdobia sa stali trvalým zdrojom národnej tradície. K najvýznamnejším architektonickým pamiatkam heianského obdobia patrí chrám Bjódóin v Udži neďaleko Kjóta.
 
2.5 Obdobie Kamakura
Po centralizovanej vláde cisára, ktorého neskôr nahradila dvorská aristokracia na čele s rodom Fudžirawa, sa vytvoril feudálny štát, v ktorom mala hlavné slovo trieda stredovekých bojovníkov nazývaných buši alebo samurai. Joritomo – hlava a vodca víťazného rodu Minamoto, sa ako prvý vyhlásil roku 1192 za šogúna, čiže najvyššieho vojenského veliteľa, a stal sa neobmedzeným vládcom. Jeho nariadenia mali väčšiu moc ako cisárove. Joritomo však ponechal cisára a jeho dvor v Kjóte. Sám zorganizoval nový, nezávislý vojenský vládny systém bakufu, ktorý sa opieral o vrstvu verných samurajov. Joritomo im rozdelil pôdu a poveril ich správou nad provinciami, v ktorých v jeho mene vládli a vyberali dane. Za sídlo vlády si zvolili malé pobrežné mestečko Kamakura, ktoré ležalo vyše 400 km na východ od Kjóta. Systém bakufu, i keď bol v priebehu storočí rôzne modifikovaný, pretrval až do roku 1868. Nový vládny systém šógunov kládol najväčší dôraz na prísnu disciplínu, poslušnosť a vojenské umenie, lebo v týchto hodnotách videl zdroj svojej moci a neporaziteľnosti. Podľa zásad vypracovaných v tomto období – morálneho kódexu bušhidó – patrili medzi najuznávanejšie a najpropagovanejšie cnosti samurajov vernosť a neohraničená oddanosť pánovi, bezpodmienečné plnenie povinností, dodržanie daného slova, málovravnosť, odvaha v boji a opovrhovanie smrťou. Boli to zásady, ktoré ovplyvnili konfuciánske učenie, ale najmä učenie zenového budhizmu, ktoré sa v Japonsku začalo šíriť na prelome 12. a 13 storočia. Zenový budhizmus odmietal učenie pôvodného hinduistického budhizmu a rôznych siekt, odmietal vieru v akékoľvek náboženské dogmy. Ako jedinú istotu uznával pominuteľnosť tohto sveta. Toto učenie zásadným spôsobom poznamenalo kultúru, umenie, estetiku, myslenie a vzťahy stredovekej spoločnosti.

Rod Minamoto však zakrátko vymrel a jeho moc prešla do rúk regentov z rodu Hódžó. Za ich vlády došlo k významným udalostiam. Roku 1268 vyslal vodca silných kočovných kmeňov Mongolov do Japonska tí niesli posolstvo, v ktorom žiadali kapituláciu krajiny. Vláda v Kamakure odmietla, a tak roku 1274 rozpínaví Mongoli podnikli inváziu na Kjúšu. Udatne bojujúcim Japoncom dopomohol k víťazstvu tajfún, ktorý zahnal nepriateľa. História sa opakovala roku 1281, keď Mongoli vyslali k japonským brehom oveľa silnejšiu armádu. Napriek tomu sa Japonci ubránili a znovu pomohli prírodne sily – tajfún. Prírodné živly, tak dva razy zachránili Japonsko pred dobyvateľmi. Spásny tajfún dostal meno kamikadze (božský vietor) a veľkou mierou prispel k hlboko zakorenenému presvedčeniu Japoncov, že „posvätná krajina bohov“ je nedotknuteľná a neporaziteľná. Tento mýtus široko propagovali militaristické kruhy pred druhou svetovou vojnou i počas nej. Zaručiť to mali aj letci – samovrahovia – s tým istým menom aj vtedy, keď sa porážka už nedala odvrátiť.
 
2.6 Obdobie Muromači
Vpád kočovných Mongolov, i keď úspešne odrazený pomocou božského vetra kamikadze, neznamenal len značnú finančnú záťaž, ale prehĺbil aj vnútorné rozpory šógunátu. Začali sa čoraz vypuklejšie prejavovať tým, že mnohí vazalskí vojvodcovia v provinciách sa postupne odvracali od ústrednej vlády bakufu v Kamare. To využil cisár Godaigo, ktorý sústredil okolo seba odbojných šľachticov i budhistické kláštory a postavil sa na čelo vzbury proti Kamakure. Vláda regentov Hódžó padla roku 1333, ale pri moci sa dlho neudržal ani cisár Godaigo, ktorý sa usiloval o reštauráciu cisárskej moci. Roku 1336 cisárov najbližší spojenec Takaudži Ašikaga obsadil so svojimi vojskami Kjóto a na cisársky trón dosadil cisára, ktorý bol celkom pod jeho vplyvom...

Šogúni z rodu Ašikaga, ktorí sa udržali pri moci až do roku 1573, si nezvolili za sídlo vlády Kamakuru, ale Kjóto, ktoré sa znovu stalo skutočným hlavným mestom krajiny. Podľa kjótskej štvrte Muromači – sídla šógunov – nesie pomenovanie aj toto historické obdobie. Za ich vlády vzrastala sila provinčných feudálnych vládcov – kniežat daimjó, ktorí disponovali silnými arnádami samurajov. Sila šogunátu tak spočívala vo vzniku pevného mostu medzi šógunom a provinčnými kniežaťami. Postupne ale nastáva decentralizácia krajiny. Čoraz väčší vplyv získavali veľmoži v provinciach, medzi ktorými sa zostrovali spory. Neskôr to prerástlo do dlho trvajúcich bojov. Do bojov sa zapájali aj budhistické kláštory. Šógunát už nemal dostatok síl ani autority, aby zjednotil krajinu, ktorá sa rozdelila na množstvo samostatných feudálnych kniežatstiev. Práve v týchto oblastiach sa objavilo najviac nového a kultúrny vývoj krajiny v období Muromači výraznou mierou ovplyvnil celkový umelecký vkus a estetické normy Japoncov. Nastáva aj obnova styku s Čínou. Široká obchodná výmena tovaru medzi oboma krajinami, ktorú šógunát žičlivo podporoval, mala vplyv na rozvoj vnútorného obchodu, zakladanie nových prístavov a rozvoj miest.  Dochádza aj k rozvoju kultúry a umenia. V zenistických kláštorov vzniká nové umenie aranžovania kvetín ikebana a čajový obrad čanoju. Satli sa neoddeliteľnou súčasťou každodennej kultúry Japoncov. Vďaka Jošimicuovi sa začalo rozvíjať divadlo nó, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších prejavov samurajskej kultúry. V období Muromači sa rozvinuli najmä dva druhy umenia – maliarstvo a architektúra záhrad, ktoré sa takisto riadili princípmi zenového budhizmu. Záhrady mali slúžiť na meditácie o vzťahu človeka a prírody.
 
2.7 Obdobie Azuči-Momojama
Od 15. storočia bolo Japonsko rozdelené na množstvo menších a väčších feudálnych kniežatstiev, ktoré tvorili samostatné politické jednotky. Obrat v tejto nepriaznivej situácii nastal v druhej polovici 16. storočia, keď sa začal proces opätovného zjednocovania krajiny. Roku 1542 sa dostali do Japonska prví Európania. Boli to traja portugalskí námorníci, ktorí náhodou pristáli na ostrov Tanegašima neďaleko Kjúšu. Japoncov zaujali hlavne tým, že mali pri sebe arkebúzy, a tak k samurajským mečom, ktoré sú symbolom samurajstva a tohto nepokojného obdobia vôbec, pribudli strelné zbrane. Prví Európania sa neobmedzili len na obchod s Japoncami, ale začali šíriť aj kresťanstvo.

Proces zjednocovania feudálne rozdrobenej krajiny začal Nobunaga Oda. Stal sa jedným z najväčších vojenských vodcov v dejinách Japonska. Najskôr si podrobil provincie v okolí dnešnej Nagoje, kde mal svoj neveľký majetok. Roku 1568 sa mu podarilo uchvátiť moc nad hlavným mestom Kjótom, kde dosadil spriateleného šóguna. Postupne sa stal skutočným vládcom nad celým stredným Japonskom. Vo svojom úsilí však nepoľavil a pokračoval v potláčaní feudálnych kniežat, ktoré neuznávali jeho autoritu. S rovnakou rozhodnosťou sa postavil proti odbojným budhistickým kláštorom. Nobunaga súčasne uskutočnil aj ďalekosiahle hospodárske reformy, ktoré oslabovali pozície kniežat. Nepodarilo sa mu zjednotiť krajinu, lebo ho zavraždili. V diele, ktoré začal Nobunaga, pokračoval jeho najschopnejší vojvodca Hidejoši Tojotomi. Za hlavné sídlo svojej vojenskej vlády si zvolil Ósaku. Tam si dal postaviť mohutný hrad, ktorý stavalo 80 000 robotníkov celé 3 roky. Neskôr získal kontrolu nad západnými, východnými, severnými provinciami a nakoniec sa mu podarilo zjednotiť celú krajinu. Toto významné obdobie zjednocovania Japonska sa nazýva obdobie Azuči-Momojama. Názov pochádza od pomenovania Nobunagovho hradu v Azuči pri brehoch jazera Biwa a Hidejošiho paláca Momojama vo Fušimi neďaleko Kjóta. Hrady a paláce sú vôbec najtypickejšie stavbami tohto obdobia. Z tohto obdobia pochádzajú najdôležitejšie japonské hrady ako Himeďzi, Ósaka, Hirošima, Edo, Nagoja. V tomto období sa vyvinul do ustálenej formy čajový obrad čanoju. Vznikajú prvé pavilóny určené na túto príležitosť – čašicu.
 
2.8 Obdobie Edo
Po Hidejošiho smrti sa na politickej scéne objavil jeden z jeho popredných vazalov a zástupcov vo východnom Japonsku Iejasu Tokugawa, ktorý sa rozhodol uchopiť moc v krajine. Podarilo sa mut o vo veľkej bitke pri Sekigahare. Čoskoro po tom ho cisár vymenoval za šóguna. Toto obdobie sa volá obdobím Tokugawa alebo obdobím Edo podľa malého mestečka (dnešné Tokio), v ktorom sídlili Tokugawovci a ich bakufu.

Čo sa týka kultúry a umenia, tak dochádza k ich rozvoju. Na javisku sa objavilo meštianske divadlo kabuki, v ktorom ženské úlohy stvárňovali muži, a bábkové divadlo pre dospelých bunraku.  Dôraz sa kládol na kostýmy, farebné plošné dekorácie, úzky kontakt s divákom a spojenie hudby, hereckého prejavu a tanečnej pantomíny.

V architektúre obdobia Edo vládli dva úplne rozdielne štýly. V jednom boli postavené mauzóleá šógunov z rodu Tokugawa. Bohatosť dekoratívnych prvkov, ktoré sa začali používať v predchádzajúcom období sa ešte viac rozvinula, takže sa tento štýl prirovnáva k baroku. Typickou ukážkou je mauzóleum Iejasua Tokugawa v Nikkó. Druhý architektonický štýl sa uplatnil pri stavbe rezidencií. Hlavnou črtou bolo čo najužšie spojenie architektúry s prírodou do jedného celku. Charakteristickou stavbou tohto typu je vila Kacura neďaleko Kjóta.
 
2.9 Moderné obdobie
Koncom 18. storočia sa v krajine začali čoraz výraznejšie prejavovať vnútorné rozpory, ktoré prehlbovali krízu šógunátu. Významným faktorom bolo hnutie za vrátenie politickej moci cisárovi a hnutie za obrodenie šintoizmu, ktoré sa stali základom boja proti ústrednej vláde. V polovici 19. storočia sa vnútorné protirečenia v krajine vyhrotili natoľko, že pád feudálnej, vojensko-byrokratickej vlády Tokugawovcov bol neodvratný.

Západné mocnosti, povzbudené úspechom koloniálneho prenikania do Číny, upriamili pozornosť na Japonsko. Šógunát vyše pol storočia odolával tlaku západných mocností a odmeital všetky návrhy na nadviazanie vzťahov.  Nakoniec sa Spojené štáty rozhodli pre radikálne riešenie a roku 1853 vyslali k japonským brehom flotilu vojnových lodí. Šógunát pred hrozbou modernej flotily ustúpil a roku 1854 bola podpísaná dohoda , podľa ktorej mohli americké lode kotviť v japonských prístavoch. Neskôr nasledovali ďalšie zmluvy s Ruskom, Holandskom a Francúzskom. Ústupčivý spôsob šógunátu voči cudzincom a nerovnoprávne zmluvy vyvolali nespokojnosť obyvateľstva. V krajine sa začali množiť incidenty s cudzincami. Po nich nasledovali odvetné akcie. Tie spolu s otvorenými vystúpeniami šógunových odporcov donútili šóguna odstúpiť. Roku 1868 sa chopil moci 14 ročný cisár Mucihito, ktorého podľa starého zvyku nazvali Meidži. Rovnako bola pomenovaná aj jeho éra panovania. Odveká tradícia počítania letopočtov podľa období panovania jednotlivých cisárov sa v Japonsku používa dodnes. Reformy ktoré nasledovali v niekoľkých etapách spôsobili množstvo premien a modernizácie vo všetkých oblastiach politického, spoločenského a hospodárskeho života, v ktorých jednak vychádzalo z tradičných hodnôt, ale súčasne preberalo aj mnoho západných prvkov.  
 
3. Prírodné a zemepisné podmienky
3.1 Podnebie
Je monzúnove, na severe mierne, v strednej časti subtropické a na juhu prechádza k tropickému. Zimný monzún prichádza z ázijskej pevniny ochladzuje ju, teplý letný monzún je najsilnejší na juhozápade a sprevádzaný silnými dažďami. Priemerné decembrové teploty sú od -10 °C na severe, do 18 °C na juhu. V lete 17-27 °C. Priemerné ročné zrážky sú na severe 1000 mm a na juhu i cez 4000 mm.
 
3.2 Povrch
Japonsko tvoria z vyše troch štvrtín horstvá, ktoré na mnohých miestach dosahujú úctyhodné výšky. Na pomerne malom území je približne 580 vrcholov, ktoré dosahujú dvojtisícovú výšku a dvanásť presahuje tritisíc metrov. Najvyšším vrcholom je najznámejšia hora Fudži, ktorá dosahuje výšku 3 776 m. Horstvá Japonska tvoria tri systémy. Prvý sa začína na Hokkaide a prechádza stredom ostrova a je to severojaponský systém. Jeho najvyšší vrchol Daisecu meria 2 290. Tento horský systém prerušuje Cugarský prieliv. Náhorná plošina siaha na severe Honšú až do strednej časti ostrova, kde dosahuje najvyššie nadmorské výšky. Juhojaponský horský systém je nižší. Tiahne sa od juhu z ostrova Kjúšú severovýchodným smerom dvomi vetvami – severnou, ktorá vedie pozdĺžne smerom Honšú a južnou, ktorá prechádza ostrovom Šikoku na polostrov Kii na Honšú. Tieto vetvy sa opäť spájajú v oblasti prefektúry Fukui. V miestach, kde sa Honšú najviac rozširuje je medzi tieto horské systémy vklinený tretí systém Fudži. Ten sa začína na polostrove Izu a tiahne sa severným smerom až k východným brehom Japonského mora. Vytvára tak prirodzený predel ostrova; severná časť sa nazýva Kantó a južná Kansai. Na západ od Fudži sa tiahnu tri mohutné horské masívy; južný Akaiši, centrálny Kiso a severný Hida. Niekedy sa tieto masívy nazývajú Japonské Alpy. Krajina v tejto oblasti sú využívané najmä na zimný cestovný ruch. Rovnako sa členia aj vulkanické systémy, na severný, južný a Fudži. Japonské ostrovy patria k najaktívnejším seizmickým a vulkanickým oblastiam na svete. Z asi 190 sopiek je takmer 50 činných. K severojaponskému systému patria aktívne vulkanické formácie, ktoré sa tiahnu od severovýchodnej časti Hokkaida až po centrálne Honšú. Systém je zakončený sopkou Asama. Do južného vulkanického systému patria najmä činné sopky na Kjúšú. Najaktívnejšie sú Aso a Unzen. Aso má najvyššiu kalderu na svete, pozostáva z piatich vrcholov, ktoré vytvárajú pôvodný kráter. Jeho obvod je 80 km. K mimoriadne aktívnym sopkám Kjúšú patrí aj Sakuradžima v Kagošimskom zálive. Horský systém Fudži s ostrovmi Izu, Ogasawara a s centrálnou horskou oblasťou Japonských Álp je tiež vulkanického pôvodu. Oblasť centrálneho Honšú patrí k najaktívnejším seizmickým oblastiam a mnohé zemetrasenia tu často spôsobujú veľké zosuvy pôdy. V súvislosti s vulkanickou aktivitou japonských ostrovov vyvierajú na mnohých miestach horúce pramene. Vyše 1 800 má liečivé účinky, ale Japonci ich využívali skôr na rekreačné ako na liečebné účely.

3.3 Vodstvo

V Japonsku je veľa riek, no vzhľadom k hornatému charakteru krajiny sú ich toky pomerne krátke a prudké. Najdlhšia rieka je Šinano, ktorá zavodňuje nížinu Ečigo a vlieva sa do Japonského mora. Ja dlhá 367 km. Na vodu je najbohatšia rieka Tone. Preteká nížinou Kantó a vlieva sa do Tichého oceánu. Horné a stredné toky japonských riek sú úzke a kamenisté, v dolných, miernejších tokoch sú korytá širšie a s mohutnými hrádzami. Rieky pretekajúce veľkými mestskými aglomeráciami majú brehy upravené tak, aby mohli slúžiť na športové a rekreačné účely. Z hľadiska riečnej dopravy je význam riek minimálny. V dolných tokoch sú splavné len rieky Jodo v Ósake, Sumina v Tokiu, Šinano v Niigate a Tone. Rieky sa však využívajú na iné hospodárske účely. Na mnohých sú postavené priehrady slúžiace na výrobu elektrickej energie, zachytávajú prívalové vody v období dažďov a sú zdrojmi vody pre poľnohospodárstvo, priemysel a mestské aglomerácie. Pre oblasť Tokia sú mimoriadne dôležité rieky Sumida, Ara, Edo a Tama, pre oblasť Nagoje sú to rieky Kiso a Hida, pre Ósaku a jej okolie Jodo. Mnohé rieky vytvárajú na prudkom hornom toku úchvatné kaskády. Zaujímavé je splavovanie perejí riek Kiso, Hozu, Fudži a Tenrjú alebo Kuma. Vulkanickou a tektonickou činnosťou vyniklo v Japonsku mnoho jazier. Je ich vyše 6 000. Najväčšie je Biwa, ktorá sa rozprestiera naďaleko Kjóta a vypĺňa priehlbinu tektonického pôvodu. Má rozlohu asi 700 km2. Svojou krásou sú známe jazerá Akan, Mašú a Šikocu na Hokkaide, ktorých vody vypĺňajú vulkanické krátery. Jazero Mašú ja pozoruhodné tým, že patrí k najčistejším na svete a priehľadnosť jeho vôd siaha až do hĺbky 41,6 m, čo je svetový rekord. Známe sú aj horské jazerá Towada a Tazawa na severe Honšú. Tazawa je najhlbším jazerom Japonska s hĺbkou 425 m. Na úpätí hory Fudži vyniklo zahataním riečnych údolí lávou päť jazier, z ktorých najkrajšie sú Jamanaka a Kawaguči. Rovnako vzniklo aj čarovné jazero Čúzendži v jednej z najnavštevovanejších turistických oblastí Nikkó. Je najvyššie položeným jazerom v Japonsku ( 1 271 m n. m. ). Okrem prekrásneho prírodného jazera, situovaného uprostred zelených hôr, sa v tejto oblasti, ktorá je súčasťou národného parku, nachádza aj známy vodopád Kegron a v okolí vyviera niekoľko horúcich prameňov s liečivými účinkami.

3.5 Fauna a flóra
Japonské ostrovy sa vyznačujú neobyčajne bohatou flórou a faunou. So svojou takmer tritisíckilometrovou dĺžkou patria ostrovy do niekoľkých zemepisných pásiem. Hornatú krajinu pokrívajú z vyše 70 % husté a ťažko preniknuteľné lesy. Hranicu medzi dvoma hlavnými vegetačnými pásmami – miernym a subtropickým – tvorí 37. rovnobežka. Severný rastlinný pás pripomína svojím charakterom európsku flóru. Okrem tradičných ihličnatých a listnatých lesov sa v severnom pásme, najmä na Hokkaide, rozprestierajú dubové a bukové lesy.

Smerom na juh až po Kagošimu v subtropickom pásme prevládajú zmiešané lesy, v ktorých sa mimoriadne darí ihličnatým, typicky japonským stromom, ako sú japonská kryptoméria, japonský cyprus a pínia. Ich kvalitné drevo je dôležitou súčasťou tradičnej japonskej architektúry. Charakteristickou drevinou je aj bambus. ten sa používa i ako protierózna ochrana a ochrana proti zosuvom pôdy. V miernom podnebí Honšú prevládajú rôzne druhy listnatých stromov. Vyniká medzi nimi najmä japonský javor s typickými drobnými lístkami, ktoré sa na jeseň sfarbujú do sýtožltej a ohnivočervenej. Národný strom Japoncov a jeden zo symbolov Japonska je sakura. S rozkvitnutými sakurami súvisí odpradávna tradovaný zvyk hanami, čo je vlastne ľudová slávnosť, počas ktorej sa priatelia a známi vyberú s hojnými zásobami jedla, uloženého v typických škatuľkách zvaných bentó do prírody. Usadia sa pod rozkvitnutými korunami sakúr, veselo sa zabávajú a obdivú ich kvety. Japonsko má 2 578 druhov rastlín, najčastejšie sa vyskytujú orlíčky, brusnice, vŕby, ľalie, buky, osiky, brezy a hojné sú i netýkavky. Najväčšie druhové zastúpenie má papraď – nájdeme tu až 198 druhov. Ďalej sú to cyprušteky – 169 druhov, trávy – 148 druhov, 116 druhov roseacei. Nachádza sa tu taktiež 14 endemických druhov.

V Japonsku sa nachádza 7 útvarov: piesky ( napr. Juniperus litoralis ), močiare ( napr. Alisma plantago ), nízke kopce ( borovice, ruže, orličník ), horské lúky ( nízke byliny, ľalie, orchidey ), pobrežie ( trávy ), vysoké lesy ( zakrpatené vŕby ) a horské kosodreviny ( borovica kosodrevinová ). Bohatá fauna Japonska sa podobá stredoeurópskej. Na Hokkaide žije hnedý medveď. Značne rozšíreným druhom je japonský jeleň a daniel, ktorý je podľa šintoistickej mytológie posvätný. Rôznymi legendami je opradený japonský jazvec tanuki. Japonci ho považujú za prítulné, veselé a múdre zviera. Keramické sochy týchto zvierat stojacich na zadných s vystrčeným bielym bruchom a fľašou saké sú často umiestnené pred vchodom do obchodov, reštaurácii a kaviarní, aby prilákali návštevníkov. K zvláštnostiam japonskej fauny patria opice. Tie v severnejších a studenejších oblastiach dokonca objavili blahodárne účinky termálnych prameňov a často ich navštevujú. Niekedy ich dokonca neodradí ani prítomnosť ľudí v prírodných bazénoch. K mnohým chráneným druhom patria aj žeriavy, ktorá sú pre Japoncov symbolom dlhého života, šťastia a zdravia. Vo vodách Japonska pláve 600 druhov rýb, ako úhory, mihule či zvláštny japonský sumec – Silurus japonicus. V noci možno stretnúť jedného z 10 druhov netopierov. Žijú tu 2 druhy krtkov, 6 druhov žiab, 9 druhov hadov, pričom je jeden jedovatý. Vo vodách žije morská huba sklenná. Vyhubená je už prekrásna vydra morská – Enhydra marina.
 
4. Štátne zriadenie a obyvateľstvo
4.1 Forma štátnosti
Japonsko je nezávislý štát s konštitučnou monarchiou. Hlavou štátu je cisár, pričom jeho titul je dedičný po mužskej línii podľa zásady prvorodenosti. Avšak cisár je len symbolom štátu a jednoty ľudu. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament, ktorý tvorí Snemovňu reprezentantov  (dolná, 252 členov volených obyvateľstvom na 6 rokov, tak že každé tretí rok sa volí nová polovica jeho zloženia) a Snemovňa poradcov (horná, 511 členov volených obyvateľstvom na 4 roky ). 
 
4.2 Administratívne delenie
Japonsko sa administratívne delí na 43 prefektúr a 4 oblasti. Sú to samostatné administratívne jednotky s vlastnými samosprávnymi orgánmi a pomerne širokou právomocou. Každá prefektúra s menšími administratívnymi jednotkami (mestá, obce) má vlastný volený zastupiteľský orgán a zhromaždenie, ktoré rieši problémy miestneho významu. K 4 oblastiam so zvláštnym štatútom patrí tokijský obvod, kjótsky, ósakský a sapporský. 
 
4.3 Počet, rozmiestnenie a hustota obyvateľstva
Japonsko je jednou z najľudnatejších krajín. Má vyše 130 miliónov obyvateľov. Prudký nárast obyvateľstva nastal od roku 1868, keď sa rast populácie stal celonárodnou záležitosťou a vláda ho oficiálne podporovala. Od začiatku obdobia, keď malo Japonsko 35 miliónov obyvateľov, sa ich počet do súčasnosti viac než strojnásobil. Absolútny ročný prírastok je 1 %. Priemerná hustota osídlenia je 320 ľudí na km2. Medzi jednotlivými oblasťami je však značný rozdiel, na čo má vplyv najmä hornatý charakter krajiny a koncentrácia v rozsiahlych mestských aglomeráciach. Na Hokkaide, ktoré zaberá 22 % územia krajiny žije len 4 % obyvateľov, čo je 66 ľudí na km2, a Kjúšú žije 12 % obyvateľov a na Šikoku 3,5 %. Na najväčšom ostrove Honšú žije 80 % obyvateľov, ale aj tu sú značné rozdiely. Najviac obyvateľov sa koncentruje na východnom pobreží Tichého oceánu, no centrálna časť spolu so západným pobrežím Japonského mora sú najmenej osídlené. V mestách žije viac než 70 % obyvateľstva. Od roku 1960 sa zvyšuje migrácia vidieckeho obyvateľstva do miest, ktoré ponúkajú väčšie pracovné možnosti. V súvislosti s tým vzniká nemálo problémov, najmä s nižším tempom rozvoja provinčných oblastí. Japonci sú malý národ, muži dosahujú 158 cm a ženy len 145 cm.

5. Tradície, zvyky, obyčaje
 
5.1 Tradície a každodenný život
Tradičné vzory sú azda najsilnejšie zakorenené v japonských rodinách, i keď aj v nich prebiehajú rôzne zmeny. Moderné rodinné domy sú vybavené klimatizáciou a najrôznejšími elektrickými spotrebičmi, ale ich exteriér a interiér vychádza z tradičných architektonických princípov. V porovnaní s európskymi domami a bytmi sú japonské menšie, vyznačujú sa ľahkosťou a vzdušnosťou. Veľký dôraz sa kladie na vchod, pred ktorým je starostlivo udržiavaný živý plot. Celý byt je vyložený slamenými rohožami, nazývaných tatami, a podľa nich sa meria veľkosť miestnosti. Zásadne sa po nich chodí boso. Topánky sa vyzúvajú hneď pri vchode. Toto pravidlo neplatí len v domácnostiach. S podobným zvykom treba počítať pri návšteve interiérov budhistických chrámov, niektorých kultúrnych a historických pamiatok, ale aj pri návšteve reštaurácie.
Jednotlivé miestnosti v tradičných japonských stavbách i moderných bytoch sú oddelené ľahkými papierovými posuvnými stenami fusuma.
Typický japonský pozdrav – úklon, ktorého hĺbka je vyjadrením stupňa prejavovanej úcty, a neodmysliteľné paličky sú akýmsi symbolmi kultúrnej odlišnosti medzi japonskou a západnou kultúrou.
Namiesto záclon a závesov sa používa šódži. Sú to drevené rámy, na ktorých je nalepený biely papier prepúšťajúci svetlo. Európsku posteľ nahradzuje futon – lôžko, ktoré sa skladá zo spodného a vrchného paplónu a malej, tvrdej podušky. Futon sa pred každým spaním rozkladá na tatami. Zvyčajne v najväčšej miestnosti je výklenok – tokonoma, určený na vešanie zvitkových obrazov a ikebany.
 
5.2 Japonská tradičná hudba
Podľa japonskej mytológie pochádza hudba od bohov. V najstaršom období bola hudba dôležitou súčasťou kultových obradov šintó. Tanec so sprievodnom rituálnej hudby, nazývame kagura,  pretrval, i keď v trochu pozmenenej forme, až do súčastnosti. V období Heian sa pod vplyvom Číny rozšíril hudobný žáner nazývaný gagaku. Charakteristické je pomalé tempo, ktoré vyvoláva dojem vznešenosti a uvoľnenia. Inštrumentár sa skladá z dychových, strunových a bicích nástrojov. Dychové nástroje sú z bambusu a sú to hičiriki, rjúteki, komabue a šó. Strunové: koto, biwa.
Typickým hudobným nástrojom Japonska je flauta šakuhači a citara koto.
 
5.3 Sviatky
V priebehu roka Japonci slávia 12 národných sviatkov, ktoré sú dňami pracovného voľna. V prípade, že sviatok pripadá na nedeľu, dňom pracovného voľna je aj nasledujúci deň. Sú to nasledujúce sviatky.
1.  január – Nový rok.
15. január – Deň dospelosti. Je to sviatok mladých Japoncov a Japoniek, ktorí dovŕšili 20 rok života a rok plnoletosti.
11. február – Výročný deň založenia štátu. Sviatok vychádza z legiend obsiahnutých v najstarších kronikách Kodžiki.
21. marec – Deň jarnej rovnodennosti.
2.  máj – Deň ústavy.
5. máj – Deň detí.
11. september – Deň starých ľudí.
23. september – Deň jesennej rovnodennosti.
10. október – Národný športový deň.
3.  november – Deň kultúry.
23. november – Deň práce.
23. december -  Narodeniny cisára. V tento deň sa otvárajú brány cisárskeho paláca v Tokiu.
 
5.4 Pracovný čas
V Japonsku je zavedený šesťdňový pracovný týždeň. Dňom pracovného pokoja je nedeľa a národné sviatky, počas ktorých sa nepracuje v štátnych ani vo verejných inštitúciách, školách, bankách, na poštách, ani v súkromných podnikoch. Vo verejných inštitúciách je pracovný čas zväčša od 9:00 do 17:00. Všetky obchody, menšie butiky, reštaurácie a služby sú však v nedeľu a cez svatky otvorené a zatvárací deň majú stanovený na niektorý iný deň v týždni.
V povojnovom období sa pod tlakom pokrokových síl uzákonili rôzne práva pracujúcich, ktoré sa však často nedodržujú. Podľa zákona je pracovný týždeň päťdňový , ale väčšina podnikov to nedodržiava. V súkromnom sektore sa často pracuje aj v nedeľu. Japonci si dovolenku čerpajú len výnimočne. V podnikoch prevládajú paternalistické vzťahy, ktoré sú založené na prenesení vzoru rodinného života do podniku, pričom riaditeľ plní úlohu otca a pracujúci poslušných členov rodiny.
 
 
5.5 Japonská kuchyňa
Japonské kulinárske umenie je na vysokej úrovni, má svoje pravidlá a charakteristické črty, ktorými sa odlišuje od iných ázijských kuchýň. Typické japonské jedlá sú chuťovo veľmi jemné. Pri ich príprave sa kladie dôraz na zvýraznenie prirodzeného tvaru a chuti. Jedlo musí pôsobiť esteticky a celá zostava porcelánových tanierikov a mištičiek na stole musí vytvárať harmonický celok. Dôležitú úlohu zohráva ročné obdobie. Každé má svoje typické jedlá, ktoré práve vtedy chutia najlepšie.
More oplýva najrôznejšími morskými živočíchmi, ktoré sú bohato zastúpené na jedálnom lístku Japoncov. Jednou z obľúbených lahôdok Japoncov je sašimi – rôzne druhy na kúsky pokrájaných surových rýb. Sašimi sa pred vložením do úst namáča do sójovej omáčky a silného zelenkastého japonského chrenu.
Surové plátky rýb alebo iných morských živočíchov sa kladú na valčeky z nakyslo pripravenej ryže. Táto typická japonská potrava sa nazýva suši. Ďalšou špecialitou je tenpura, jedlá z najrôznejších surovín, obaľované v jemnom cestíčku a vyprážane na oleji.
Okrem morských živočíchov Japonci majú radi hovädzie mäso. Aj napriek krátkej tradícii sa však Japonci naučili pripravovať mäsá vynikajúcim spôsobom. Japonsko je okrem toho známe aj produkciou najkvalitnejšieho a najdrahšieho hovädzieho mäsa na svete. Jednou z najznámejších špecialít Japonska je sukijaki. Pripravuje sa typických japonských reštauráciách priamo pred hosťom. Tenké plátky hovädzieho mäsa sa najskôr vyprážajú v sójovej omáčke, ktorá sa prichucuje cukrom a sake, a potom sa pridávajú rozličné kúsky zeleniny a huby. Kúsky mäsa sa jedia tak, že sa namáčajú do surových vajec.
Typickým japonským nápojom je sake – ryžové víno, ktoré sa vyrába kvasením ryže. Obľúbeným nápojom je výborné japonské pivo.
 
6. Zaujímavosti
 
6.1 Písmo
Hiragana je štandardné japonské písmo. Píšu sa ňou slovesné alebo adjektívne koncovky, partikuly alebo aj celé slová.
Katakana sa používa hlavne na prepis slov do japonštiny. Tieto slová sa skoro vždy čítajú rovnako, ako v angličtine. Tiež sa používa na zvýraznenie slov vo vete, ako u nás tučné písmo alebo kurzíva.
Kanji prijala japonština z Číny. Presnejšie vyvinula sa z čínskych znakov. Jednotlivé znaky reprezentujú význam slova.

Zopár príkladov:

Ohayo, Sate - Ahoj おはよ
Ohayogozaimasu - Dobré ráno おはようございます
Konnichiwa - Dobrý deň こんにちは
Konbanwa - Dobrý večer こんばんは
Ojasumi nasai - Dobrou noc おやすみなさい
Dewamata - Ahoj (lúčenie) ではまた
Sayonara – Dovidenia さようなら
Itadakimasu – Dobrú chuť いただきます
 
6.2 Popravy
Popravy sa v Japonsku zvyčajne vykonávajú tajne. Do decembra 2007 japonský Minister spravodlivosti vôbec nezverejňoval mená popravených osôb či podrobnosti o zločinoch, ktoré spáchali. Dodnes je prax v krajine taká, že väzni sa o svojej poprave dozvedajú len s niekoľkohodinovým predstihom, bez toho, aby o tom boli upovedomené ich rodiny. V roku 2006 vykonávalo popravy 25 krajín sveta. Japonsko je jedinou krajinou G8, ktorá disponuje plne funkčným systémom vykonávania trestu smrti, keďže Najvyšší súd USA pozastavil všetky popravy až do chvíle, kým nerozhodne o prípustnosti používania smrtiacich injekcií.
 
6.3 Formality
Vízum:
Slovenskí občania, držitelia platného slovenského cestovného pasu, môžu pobývať na území Japonska bez víz po dobu nepresahujúcu 90 po sebe idúcich dní. Toto sa nevzťahuje na slovenských občanov, ktorí hodlajú do Japonska vstúpiť za účelom získania zamestnania alebo trvalého pobytu, výkonu povolania alebo účasti na verejných kultúrnych a športových akciách za úplatu alebo za účelom pobytu presahujúceho 90 sebe idúcich dní.
 
Cestovné doklady:
Občania SR môžu do Japonska cestovať s platným cestovným pasom SR. Doba platnosti pasu nie je stanovená, avšak mala by byť aspoň o 2 mesiace dlhšia než je povolená doba pobytu. Vodičský preukaz Slovenskej republiky nie jej japonskými úradmi uznávaný. Cestovateľ by mal vlastniť buď medzinárodný vodičský preukaz alebo vodičský preukaz japonský. Medzinárodný očkovací preukaz nie je vyžadovaný a nie je ani nutný, závisí na rozhodnutí cestovateľa, či si ho zaobstará.
 
Riziká:
Do krajiny nie je dovolené dovážať mäso a mäsové výrobky z Európy, ovocie, zeleninu, vlašské orecha iné potraviny. Z Japonska je zakázané vyvážať predmety kultúrnych národných pamiatok ako sú samurajské meče, starožitnosti, narkotiká, omamné a psychotropné lásky, pornografia, zbrane a strelivo, či vojenský materiál.
 
7. Záver
Predstaviť moderné Japonsko slovom či obrazom nie je jednoduché. Objavovanie Japonska trvalo niekoľko storočí a prebiehalo v niekoľkých vlnách. Každé nové objavenie prinášalo pre Európu ďalšie prekvapenia. 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Geografia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.034 s.
Zavrieť reklamu