Japonsko našimi očami

Japonsko našimi očami 

1. ÚVOD
Na svete je veľmi veľa krajín s krásnou prírodou, so zvláštnou kultúrou. Preto boli pre nás hodiny geografie veľmi  zaujímané, keďže sa v treťom ročníku preberá regionálna geografia. Najlepšie by bolo, keby sme nemuseli len o týchto krajinách počúvať, ale mali by sme možnosť  každú z nich aj navštíviť. Určite by sme v budúcnosti chceli ísť do čo najviac krajín a veríme, že sa nám to niekedy podarí. No zatiaľ sme neboli nikde ďaleko, ale predtým ako niekde pôjdeme sa chceme, čo najviac naučiť. A to bol dôvod prečo sme dlho neváhali a vybrali sme si geografiu ako predmet, z ktorého chceme spraviť projekt. Keď sme rozmýšľali, ktorú krajinu si vyberieme, ovplyvnili nás filmy a knihy, v ktorých bolo veľmi pekne zobrazované a opísané Japonsko.
 
 
2. ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE :
  Rozloha : 377 853 km  -  Honšu ( 277 414 km )
-  Hokkaido ( 78 073 km )
-  Kjúšu ( 36 554 km )
-  Šikoku ( 18 256 km )   
  Počet obyvateľov : 127 miliónov
  Hlavné mesto : Tokio ( 8 mil. obyvateľov, s aglomeráciou 12 mil. )
  Urbanizácia : 78 %
  Úradný jazyk : japončina, nepatrí do žiadnej jazykovej rodiny
  Menová jednotka : jen ( 1 jen = 100 senov, 1 USD = 144,8 senu)
  Administratívne členenie : 9 regiónov so 44 perfektúrami a 3 mestské 
  perfektúry
  Stredná dĺžka života : 77 rokov – muži, 83 rokov – ženy
  Gramotnosť : 99 %
  HDP : ( v miliónoch USD ) : 5 149 185
  HDP : na jedného obyvateľa ( v USD ) : 40 940

3. POVRCH
 
3.1 Geologický vývoj
Podľa legendy bolo Japonsko vytvorené bohmi, ktorí ponorili drahokamami zdobenú kopiu  do blatistého mora a keď ju vytiahli z jej kvapôčok sa vytvorila pevná zem. V súčasnej dobe sa  však predpokladá, že k základnému osídleniu japonského súostrovia došlo prostredníctvom poklesu hladiny mora v pleistocéne, ktorý spojil ostrovný pás s pevninou, takže japonské súostrovie spolu so Sachalinom vytvorilo súvislý oblúk, uzavierajúci Japonské more. V ďalšej dobe medziľadovej sa Japonské more spojilo s Tichým oceánom, keď Korejským prielivom odrezalo ostrov Kjúšú. Na konci pleistocénu bol Cugarským prielivom oddelený Honšú od Hakkaida a neskôr došlo i k oddeleniu Hokkaida od Sachalinu. Prírodné spojenie ostrovov s pevninou tým bolo prerušené. Povrch japonských ostrovov sa vytváral hlavne v treťohorách. Je považovaný za veľmi mladý a za jednu z tektonicky najnepokojnejších oblastí sveta a patrí do tzv.ohnivého oblúka. Japonsko je preto často postihované zemetraseniami. Ročne je zaznamenaných asi 7-8 tisíc otrasov. Niektoré z nich sú tak slabé, že ich ľudia takmer nepocítia, ale iné sú tak silné, že spôsobujú vážne škody. . Najaktívnejšia zóna je na južnom Kjúšú. Ďalšie potom na severnom a strednom Honšú. K ničivým zemetraseniam dochádza v priemere raz za päť rokov. Budovy sa preto projektujú tak, aby týmto otrasom odolali. So zemetrasením úzko súvisí sopečná činnosť, ktorá je tiež veľmi silná. Preto sú v niektorých horských oblastiach prírodné teplé a horúce pramene a minerálne pramene s hojným vyvieraním plynov Asi 67 japonských sopiek je stále činných. Sopečná láva je však veľmi úrodnou poľnohospodárskou pôdou, a preto ľudia stále podstupujú riziko a žijú v bezprostrednej blízkosti vulkánov. Samozrejme so sopečnou činnosťou a zemetraseniami úzko súvisia aj tsunami.
 
3.2 Tsunami
More neprináša Japonsku len úžitok, ale veľakrát aj katastrofy. Nebezpečné sú Tsunami. Tento dnes najčastejšie používaný termín pochádza z Japonska. Skladá sa z dvoch slov - tsu a nami. Prvé znamená prístav a druhé vlna a vedno sa čítajú ,,vlna v prístave“. Alebo ,,mohutné vlny“, ktoré zaplavujú pobrežia a zanechávajú po sebe skazu“. V odbornej literatúre je definícia ničivých vĺn presnejšia:,, Tsunami sú veľmi dlhé vlny katastrofického rázu, šíriace sa po hladine svetového oceánu predovšetkým v dôsledku podmorských zemetrasení, rýchlych pohybov na dne morí alebo výbuchov podmorských sopiek.“

Tsunami vychádzajú z lona svetového oceánu a do mora sa aj vracajú. Prechádzajú štyrmi štádiami. Kôra našej zeme nie je pokojná, naopak, pohybuje sa. Časti dna sa dvíhajú iné klesajú a tieto pohyby sa prenášajú do vodného prostredia. Od dna sa k hladine šíria pozdĺžne vlny ako sled zhustení a zriedení. Avšak Tsunami z nich budú len pod jednou podmienkou: ak zmeny na dne oceánu prebehnú najmenej rýchlosťou zvuku. No ani to ešte nestačí. Aj zemetrasenie musí mať potrebnú veľkosť, presnejšie - podľa richterovej stupnice musí prekročiť hodnotu 7,3. A na túto hranicu sa dostane asi desať zemetrasení za rok.

Z definície tsunami som ešte zostala dlžná vysvetliť spojenia ,,veľmi dlhá vlna“. Pod dĺžkou vlny sa rozumie vzdialenosť najvyšších bodov dvoch susedných vĺn. U tsunami sa pohybuje najčastejšie medzi sto a takmer neuveriteľnými tristo kilometrami. Na otvorenom mori nemožno túto vlnu spozorovať, ani ucítiť. Nielen pre odstup, ale aj výšku, ktorá málokedy presiahne jeden meter Ale tsunami v prístave, to už nie sú metrové vlnky, ale hrôzostrašný vodný múr, čo sa rúti od mora a neustále vzrastá. Niekde dosiahne 5 metrov, na vedľajšom útese to môže byť dvakrát toľko a v najbližšej zátoke hoci 20 metrov. Najmohutnejšie býva tsunami v lievikovitých ústiach riek a v zálivoch, kde môže dorásť na neuveriteľných 40 i 50 metrov. Pretože priečne vlnenie sa v ústiach riek a v zálivoch odrazí od okolitých brehov a útesov a splynie s pôvodnými tsunami. Frekvencia odrazených vĺn býva skôr rovnaká než rozdielna.

Výšky jednotlivých vĺn sa skôr sčítavajú, ako rušia, a preto môže tsunami narásť do úžasnej výšky. Prvá vlna nebýva najvyššia. Najväčšiu skazu prináša druhá, menej už tretia a celkom výnimočne štvrtá. Celkovo ich môže byť osem až deväť, ale po štvrtej strácajú silu.

Prehľad najničivejších tsunami v dejinách Japonska
15.6. 1896 , miesto SV Honšú, príčina - Zemetrasenie, výška 30 m, 27 122 obetí
21. 5 1792, miesto  Kjúšú , príčina - výbuch sopky + zosuv, výška55 m, 5 500 obetí
3.3. 1933 , miesto SV Honšú , príčina - Zemetrasenie, výška 28 m, 2 986 obetí

3.3 Horizontálne členenie
Japonsko tvorí asi 3900 ostrovov, ale najväčšie z nich sú
Honšú, Hokkaido, Kjúšu, Šikkoku. Na juhu sa  nachádza aj súostrovie Rjúkju, sopečného pôvodu a lemované koralovými útesmi. Medzi okolité moria patrí Japonské more. Odeľuje ostrovy od ázijskej pevniny, má maximálnu hĺbku 4226 metrov. Vďaka Cugarskému prielivu medzi Hokkaido a Honšú komunikuje s Tichým oceánom a vďaka Šimonoseckému prielivu komunikuje s Vnútorným morom. S ďalším okrajovým morom, Ochotským, je spojené La Perusovým a Tatarským prielivom. Na juhu naväzuje Korejským prielivom na Východočínske more. Najdôležitejšou vnútrozemskou vodnou plochou o veľkosti 20 000 km2 je Vnútorné more( Seto - no - utči . Priemerná hĺbka je 10 až 20 metrov, maximálna asi 50 m) , zovreté ostrovmi Honšú, Avadži, Šikoku a Kjúšú.
 
Najsevernejšie zo štyroch hlavných ostrovov je Hokkaidó kde sa nachádzajú polostrovy – na juhu Ošima, vytvára Učiurský záliv , severovýchodne polostrov Širetoko a tiež polostorv Šakotan. Cez Cugarský prieliv sa dostávame k najväčšiemu ostrovu Honšú. Na severe polostrovy Cugaru a Šimokita vytvárajú záliv Mucu. Z tichomorského pobrežia vyčnieva polostrov Boso, ktorý ohraničuje Tokijský záliv. Južnejšie sa nachádza polstrov Izu, záliv Suruga a záliv Ise. Široký a hornatý polostrov je Kii. V jeho blízkosti sa vytvára Osacký záliv. Do Japonského mora vyčnievajú polostrovy Noto a Oga a Japonské more vytvára v pevnine zálivy Wakasa a Tojama.  Vnútorné more so stovkami malých ostrovov, ktoré oddeľujú západný Honšú od ostrova Šikoku.  Kjúšú je ddelený na severe od Honšú úžinou Šimonoseki a na východe od Šikoku prielivom Bungo. Na jeho juhu sú dva polostrovy Osimu a Sacuma, ktoré vytvárajú záliv Kagošima.
 
3.4 Vodstvo
Je jasné, že zem, ktorá je tvorená toľkými ostrovmi, má dlhé pobrežie. Voda hrá veľmi dôležitú úlohu v japonskej krajine, od nádherných jazier uprostred hôr po Japonské more na západ, alebo po Tichý oceán na východ. Nachádza sa tu  množstvo jazier vulkanického, tektonického i lagúnového pôvodu. Najväčším a najznámejším je tektonické jazero Biwa (674 km2), ktoré sa rozkladá pri nemenej známom meste Kjóto. Je hlboké 70m a býva často zobrazované na umeleckých predmetoch podobne ako uctievaná Fudži san. Najhlbším je Tazawa (423m), východne od mesta Akita. Turisticky známe sú hlavne jazerá Jamanaka, Sai, Šódži, Motosu a Kawaguči na úpätí hory Fudži. Dosť časté sú tiež pobrežné jazerá, lagúny, oddelené od mora pobrežnými nánosmi. Napríklad lagúna Kasumiga pokrýva plochu 168 km2.
 
Riečna sieť je hustá, ale rieky sú krátke a prudké s veľkými výkyvmi vodného stavu, čo u mnohých znižuje možnosť ich hospodárskeho využitia.  Vznikajú vo vnútri hôr, tečú smerom na západ alebo na východ strmými údoliami a prudko padajú do pobrežných nížin. Majú veľkú eróznu silu. V nížinách ukladajú silné nánosy, do ktorých sa na mnohých miestach zarezávajú. Často tečú nad úrovňou okolitej krajiny, čo je veľmi výhodná situácia pre stavbu zavlažovacích kanálov a tvorbu ryžových políčok. Pre lodnú dopravu sú kvôli plytkosti a prudkosti, okrem dolných tokov, nevhodné. Horský charakter riek vytvára  možnosti pre vybudovávanie  vodných elektrární.

Najdlhšou riekou Japonska je Šinano, meria 375 km. Tečie z pohoria Hida na severozápad a zhruba v strednej časti Honšú sa vlieva do Japonského mora. Ostatné významnejšie rieky sa vlievajú do Tichého oceána (Kiso - 232 km, Tone - 322 km). Vzhľadom k topeniu snehu na horách a monzúnovým dažďom majú rieky najviac vody na jar. 3.5 Vertikálne členenie  Všetky japonské ostrovy, prevažne sopečného pôvodu, sú veľmi hornaté. Pohoria zaberajú až 80% povrchu.   Nížiny tvoria iba 20% povrchu Japonska. Väčšina z nich sú pobrežné nížiny prípadne uzučké nížiny, ktoré oddeľujú jednotlivé pohoria. Väčšina japonských nížin sa rozprestiera na tichomorskej strane a najväčšia nížina sa rozkladá pri Tokijskom zálive. Nížina Kantó má plochu zhruba 13 000 km2 a  je pomenovaná podľa celej oblasti, takisto ako daľšia veľká nížina Kansai. Na západ od Japonských Álp je menšia nížina Nóbi, ktorá obklopuje mesto Nagoju, ležiacu na pobreží. Úzka pobrežná nížina na jeho južnej strane lemuje tzv. Vnútorné mre. Najvyšší ostrov je Honšú. Na ostatných ostrovoch nedosahujú pohoria takéto výšky, ale všade se jedná o hory ostré, so sklonom svahu väčším než 15°.

Najsevernejšie zo štyroch hlavných ostrovov je Hokkaidó kde sa nachádzajú pohoria Kitami , Išakari, Hidaka a iné. Na juh od Hokkaida, za Cugarským prielivom, sa rozkladá Honšú - najväčší a najviac obývaný zo všetkých ostrovov. Pozdĺž pacifického pobrežia sa tiahne pohorie Kitakami .Centrálna časť Honšú vyplňuje  hlavné a najznámejšíe pohorie takzvané Japonské Alpy. Je to nesopečné pohorie. Skladá sa z toch pásiem, severného Hida (najvyšší vrchol Hotakadake - 3.190 m), stredného Kiso (najvyšší vrchol Komagatake - 2.956 m) a južného Akaiši (najvyšší vrchol Širane - 3.192 m). Blízko južného pobrežia západne od Tokia sa nachádza osamelá sopka a najvyššia hora Japonska - Fudži ( 3776 m ). Je vyhasnutá a naposledy vybuchla v roku 1707. Jej vrchol je stále pokrytý snehom. Je posvätná a spolu s čerešňovým kvetom hlavným symbolom Japonska. Väčšinu, k západu sa zužujúceho ostrova, vyplňuje pohorie Čúgoku. 

Šikoku je ostrov s horami dosahujúcimi takmer 2000 m. Najzápadnejší ostrov, Kjúšu s veľmi členitým západným pobrežím. Vulkanické masívy v strede ostrova sú teraz nižšie, najvyššie vrcholky presahujú 1700 m. Na juh od Kjúšú vyčnieva z mora rada vulkánov. Najnižšie položené miesto je Hachiro-gata a má 4 m pod hladinou mora. Pozdĺž celého východného pobrežia Tichého oceána sa nachádza Japonská priekopa, ktorá je hlboká 10554 m.
 
4. PODNEBIE
Klimatické podmienky v Japosku sú veľmi rôznorodé. Je to spôsobené viacerými faktormi. Keďže sa geografická šírka ťahá od severu na juh medzi 25° a 45° rovnobežkou severnej šírky, spôsobuje rozdiely medzi severnou a južnou časťou Japonska. Severné časti: ostrov Hokkaidó a severná časť ostrova Honšú ležia v miernom pásme. Naopak stredná a južná časť ostrova Honšú, ostrov Šikokú, Kjúšú  a súostrovie Rjú-kjú sa nachádza v subtropickom pásme.

Veľký vplyv na teploty majú morské prúdy. Nikde na svete sa nenachádza toľko morských prúdov s rozličnými teplotami na tak malom priestore ako tu. Sever ovplyvňuje studený morský prúd Oja-šio, ktorý prúdi z Beringovej úžiny a ochladzuje Hokkaidó a severné časti ostrova Honšú. Juh otepľuje prúd Kuro-šio, ktorý prúdi od Tchaj-wanu a rozvetvuje sa pri Kjúšú na dve ramená. Mohutnejšia časť prúdi pozdĺž ostrova Honšú až nad oblasť Tokia a menšia časť tečie do Japonského mora.

Asi najväčší vplyv na klímu v Japonsku majú monzúny. Tie ovplyvňujú tak množstvo spadnutých zrážok, ako aj rozdiely v teplotách. Zimný monzún prichádza z ázijskej pevniny, ochladzuje Japonsko a prináša sneh. Teplý letný monzún je najsilnejší na juhozápade, sprevádzaný výdatnými dažďmi.
Koncom marca, s tým ako a otepľuje ázijská pevnina, sa vetry začínajú stáčať k juhu a východu a niekedy okolo polovice júna alebo začiatkom júla nastáva niekoľko týždňové obdobie prudkých lejakov. Na začiatku leta prichádza obdobie dažďov cuju. Obdobie dažďov trvá od polovice júna do prvej tretiny júla. Potom nastáva mimoriadne teplé a vlhké leto, sprevádzané častými pobrežnými hmlami, najmä v oblasti zálivu Inubo na juhovýchode, kde sa studený morský prúd Oja - šio stýka s teplým morským prúdom Kuro - šio. Na severe sú letá chladnejšie a prechodné obdobia kratšie. Na prelome augusta a septembra sa cirkulácia vzduchu opäť mení a dochádza k prudkým búrkam, tajfúnom sprevádzaným silnými dažďami. Tajfúny spôsobujú záplavy, zosuvy pôdy, škody na úrode i domoch. Od októbra sa začína veľmi ochladzovať. V zime prevažujú severozápadné vetry, ktoré vanú z kontinentálnej Ázie a spôsobujú ochladenie pod bod mrazu. Studený vzduch zvlhne nad Japonským morom a vzniká hustá oblačnosť, ktorá celému západnému pobrežiu aj horám prinesie výdatné snehové zrážky. Na východe sú zimy suchšie s menšou oblačnosťou. Priemerné zimné teploty na juhu sú vyššie, a preto môžu poľnohospodári na Kjúšú zberať aj zimnú úrodu.

Nadmorská výška vplýva na množstvo spadnutých zrážok. Zrážky sú vďaka hornatému terénu a tesnej blízkosti mora po celý rok výdatné a v najvyšších polohách na Hokkaide a Honšú je stála snehová pokrývka. Západná časť územia má výrazne vyššiu zrážkovú činnosť. Celé Japonsko dostáva viac než 1000 mm zrážok, centrálne Japonské Alpy potom viac ako 2500 mm.

Japonsko sa dá tiež rozdeliť podľa toho, či je bližšie k pevnine alebo k oceánu. Časť Japonska, ktorá je privrátená k pevnine sa hovorí rub Japonska-ura Nihon. Padá tu veľa snehu. Druhá časť, na strane oceána sa nazýva líc Japonska-omote Nihon. Tu padá sneh len zriedka a ak, tak sa dlho neudrží.
 
5. VEGETÁCIA 
 
5.1 - Pôdy
Pod vplyvom rozdielnosti podnebia sa vytvorili v Japonsku rôzne typy pôd, od sivých podzolových na severe až po žlté pôdy na juhu. Pri vzniku pôd hrá dôležitú úlohu veľká svahovosť terénu. Na prudkých svahoch sa neudrží hrubšia vrstva pôdy a je odnášaná intenzívne pôsobiacim dažďovým tokom. Červené a žlté pôdy na juhu vznikli laterizáciou, pri ktorej dochádza ku koncentrácii železa a alumínia. Zvláštnym druhom pôd sú tmavé a neúrodné pôdy „ando“, ktoré vznikli z vulkanického popola. Najrozšírenejšie na juhu Kjúšú, na východe Honšú a na juhovýchode Hokkaida. Pobrežie má pôdy piesčité alebo ílovopiesčité. Pri poľnohospodársve sú najdôležitejšie aluviálne pôdy. zaberajú asi 15 % všetkých pôd. Veľakrát sú v zlom stave. Príčin je niekoľko, hlavne však storočné využívanie, niekde zlé odvodňovanie. Dobré poľnohospodárske pôdy sú i na priliehajúcich svahoch aluviálnych obvodoch, pozdĺž toku a pri pobreží.
 
5.2 – Flóra
Približne dve tretiny územia pokrývajú lesy. Na niekoľkých miestach sa uchoval aj pôvodný pralesovitý porast. Bambusové lesy siahajúce svojím severným okrajom až k Tokiu poskytujú úžitkové drevo a bambusové výhonky. Používajú sa ako zelenina. Čerešňové stromy sakury, veľmi cenné pre svoje kvety, sa vysádzajú po celej zemi a v horách rastú aj na divoko. V Japonsku sa rozlišuje päť vegetačných pásiem. Rjúkjú, Boninské súostrovie a Vulkánové ostrovy, najjužnejšia oblasť siahajúca až k obratníku Raka, je pokrytá subtropickými dažďovými lesmi, v ktorých nájdeme kafrovníky, stromové papradie a morušovníky. Druhá vegetačná subtropická zóna sa začína na svahoch juhozápadných ostrovov viac než 2 000 rokov starými cedrovníkmi. Tiahne sa od ostrova Jakušima cez Kjúšú, kde siaha až do výšky 1 000 metrov až za stredný Honšú, kde klesá k hladine mora. Listnaté a zmiešané lesy tvoria tertiu zónu, ktorá siaha na Šikoku do výšky 2 000 metrov. Typickým stromom je tu buk, breza, dub a kacura. Štvrtá zóna tvorená hlavne ihličnatými severskými lesmi začína v C. Hlavne na horách, miestach kde priemerná ročná teplota klesá pod 6 stupňov stredného Honšú a na juhozápade Hokkaida. Medzi stromy severských lesov zaradíme sachalinský smrek, sachalinskú jedľu a jedľu modrú. V najvyšších polohách prechádzajú tieto lesy do piatej zóny, ktorá je charakteristická kroviskami, plazivou borovicou  a alpskou vegetáciou.

5.3 – Fauna
Do vývoja fauny zasiahol veľmi intenzívne človek. Veľký nárast obyvateľstva spôsobil kultiváciu rozsiahlych plôch, čo postihlo omnoho viac zvieratá ako rastliny. V zalesnených horách vo vnútrozemí žije široká paleta zvere. Od divokých prasiatok cez medvede a divoké psy loviace zajace, srncov a antilopy až po opice. Japonský makak predstavuje na severe najrozšírenejšiu opicu na svete. V japonskej prírode hrozí človeku len málo nebezpečenstva, pretože z jedovatých hadov žije na hlavných japonských ostrovoch len zmyja mamuši, avšak na súostroví Rjúkjú sa vyskytuje prudko jedovatý, zhruba dvojmetrový had habu. Japonsko je tiež veľmi bohaté na rôzne druhy hmyzu a sladkovodných rýb. Na celom území je hodne rozšírené vtáctvo. Len spevavých vtákov je tu zhruba 150 druhov. Typické vodné druhy zastupujú albatrosy, burňáky a kormorány. Vody výchdne od mysu Inubo patria k najväčším loviskám na svete, napríklad lov tresiek, lososov a koryšov. 
 
6. OBYVATEĽSTVO
6.1 Pôvod
Na japonskom súostroví sa zrejme zachytávali migrácie, pricházajúce  z rôznych končín ázijskej pevniny i  z ostrovnej oblasti juhovýchodnej  Ázie a južného Tichomoria. Tieto migrácie na ostrovoch splývali a pozvoľna sa postupne miešali a spoluvytvárali charakteristiky kultúry džómon. Japonské etnikum se preto formovalo prelínaním a vstrebávaním ďalších prímesí, čo sa dialo procesmi tak pozvoľnými, že ich identifikácia je dnes veľmi obtiažna. Na dotvorenie japonského etnika mali nesporný vplyv mongoloidné prvky, ktoré priniesli migrácie v neskorom neolite a tiež potom  v období prechodu k dobe bronzovej, kedy sa zintenzívnili styky s čínskou a kórejskou oblasťou. Posledný prúd prisťahovalcov, ktorý bol dokonale asimilovaný, prišiel z Kóree a Číny v rannej dobe železnej. V tej dobe sa tiež utvárala hranica medzi územím japonského státu a ainuských kmeňov na severovýchodnom Honšú.

6.2 Národnostná štruktúra
Japonsko je národnostne homogénny štát, ktorý tvorí 99 % japoncov a necelý milión cudzincov ( najmä Kórejci a Číňania ), na ostrove Hokkaido aj Ainuovia. Ainuovia žijúci na Hokkaidu predstavujú potomkov austronéskych populácií, ktoré kedysi dávno obývali celé Japonsko. Kórejci a Číňania sú považovaní stále za cudzincov. Väčšina Japoncov patrí k mongoloidnej rase.Úradný jazyk, japonština, sa úplne líši od ostatných ázijských jazykov, aj keď javí niektoré podobnosti s korejštinou. Systém písma vychádza pôvodne z čínskych znakov, ale behom storočí sa výrazne modifikoval. Po 2. svetovej vojne sa stal základom štandardnej japonštiny. Druhý druh písma ja tzv. japonské. To popisuje názvy miest, ulíc, staníc ad. A tretím sú znaky. Každý znak znamená nejakú slabiku. Z nich sa potom prepisujú cudzie slová.

Obyvateľstvo je nerovnomerne rozmiestnené .  Japonsko patrí k najhustejšie zaľudneným krajinám sveta.  Iba na severnom ostrove Hokaidó je priemerná hustota zaľudnenia nižšia než 100 obyvateľov na km2. Na ostatných územiach dosahuje 400 a v niektorých až 1000 obyvateľov na km2.Priemerne je to asi 335 ob./km2, avšak počet narodených detí na jednu ženu je len 1,4.

Pôrodnosť aj úmrtnosť postupne klesajú ale aj Prirodzený prírastok klesá. Japonsko patrí medzi krajiny s najväščou dĺžkou života. Stredná dĺžka života je  77 rokov  u mužov a  83 rokov u žien. Samozrejme gramotnosť je 99 %.
6.3 Náboženstvo     Väčšina obyvateľstva vyznáva šintoizmus ( rýdzo japonské polyteistické náboženstvo ) a budhizmus – po vyše 40% . Avšak mnohí Japonci vyznávajú niekoľko náboženstiev– šintoizmus 107,9 mil. (85,6 %), budhizmus 91,8 mil. (72,8 %), %). Je tu menšina kresťanov – 1,2 %, najmä protestantov. Predtým uzavretá japonská kultúra postupne prijíma západné civilizačné vplyvy a tradície.

Šintoizmus, šintó, čo znamená "cesta Bohov", spočíva v uctievaní prírody a bohov. Šintó nemá žiadneho zakladateľa ani proroka. Neexistuje žiadny písaný kódex okrem niektorých mýtov, ktoré boli zapísané v prvých japonských kronikách Kodžiki a Nihon šoki. Šintó učí, že každý objekt v prírode, napr. jazero, strom či skala, má takisto ako živé bytosti svoje božstvo, kami, ktoré  treba uctievať. Typickým príkladom toho je i hora Fudži, ktorá je považovaná za božstvo. Jednoduché šintoistické svätyne nájdeme skoro všade, vynimkou niesú ani priestranstvá v modernej zástavbe.
Budhismus bol prvým vedome prijatým náboženstvom v Japonsku. Pôvodne vznikol v Indii, postupne prenikol do celej južnej a juhovýchodnej Ázie. Učenie budhizmu sa rozdelilo na dva prúdy. Mahájána a hínajána. V Číne, Kórei a Japonsku sa vyvinul smer novšieho rádu-mahájána.

Príťažlivosť budhizmu pre japoncov spočívala prevažne v obraze Buddhy ako magického ochrancu, s väčšou mocou ako mali šintoistické božstvá. Preto štát i jednotlivé rody, začali budovať rodové ochranné chrámy a kláštory.
V polovici 19. storočia bol Šintoismus vyhlásený za štátne náboženstvo, to trvalo až do roku 1945. Od toho času nepodporuje štát žiadny náboženský smer a výchova náboženstva na školách je zakázaná. Ústava zaručuje slobodu vyznania.

6.4 Mestá
Behom 20. storočia dosiahlo Japonsko vysokú mieru urbanizácie a v súčasnej dobe žije v mestách 78% populácie. Nachádza sa tu jedenásť miliónových veľkomiest, konurbácia
Tokio – Jokohama (TOKAIDÓ ) je najväčšia na svete, má 25 mil. obyvateľov.
Je tu aj konurbácia – Osaka,  Kjoto,  Kobe nazývaná  NAGOJA . Tokio je zrejme najväčším mestom sveta: v okruhu 50 km od jeho stredu žije 40 miliónov ľudí. Priamo v Tokiu žije  asi 8 miliónov v aglomerácii 12 mil. obyvateľov. Patrí medzi najvýznamnejšie svetové centrá a nachádza sa tu viacero gigantov spracovateľského priemyslu.
 
7. POĽNOHOSPODÁRSTVO
Vďaka systematickému používaniu umelých hnojív je japonské poľnohospodárstvo pomerne intenzívne, ale tradičná rozdrobenosť pozemkov neumožňuje rozsiahlejšiu mechanizáciu Orná pôda tvorí iba malú plochy krajiny a rozloha pasienkov je prakticky zanedbateľná. Väčšie poľnohospodárske podniky sa nachádzajú len na Hokkaidu. Všade inde tvoria tradičné terasovité políčka rozosiate na svahoch hôr neodmysliteľnú súčasť kultúrnej krajiny.
 
Najdôležitejšou plodinou je ryža. Letné teplá a vysoká vlhkosť vytvárajú ideálne podmienky pre jej pestovanie. Aj napriek tomu sa musí väčšina plôch zavlažovať umelo. Traktory a mechanické kultivátory nahradili tradičné metódy a prešlo i k voľnému používaniu insekticídov a umelých hnojív. Po druhej svetovej vojne bol hneď po ryži druhou najdôležitejšou položkou japonského poľnohospodárstva vývoz priadky morušovej. Dnes po ryži nasleduje zelenina (kapusta, cibuľa, uhorky, paradajky ), cukrová trstina, chmeľ a ovocie (mandarínky, citrusy, jablká,) . Ďalej sa pestujú zemiaky, sója, fazuľa, menej obilniny a čaj.

V slabo rozvinutej živočíšnej výrobe dominuje chov ošípaných a hydiny a samozrejme rybolov. Japonsko má prvé miesto v rybolove na svete. Väčšina rybárskych podnikov sú však malé firmy. Japonský rybolov môžeme rozdeliť na tri druhy : pobrežný, vzdialenejší od pobrežia a pelagický ( na šírom mori ) Najrozšírenejší je rybolov pobrežný, lebo tu loví 90% rybárov. Prevádzajú ju na zastaralých, veľakrát chatrných loďkách s primitívnou výstrojou. Svoje úlovky predávajú veľkým spoločnostiam za nízke ceny a na dobré vybavenie im väčšinou nezostanú peniaze. To je hlavný dôvod, prečo pobrežný rybolov stále upadá. Rybolov vo vzdialenejších vodách vlastnia spoločnosti ( napr. Nippon Smisan Taiyo Gyogyo, Niochiro Gyogyo ), ktoré rýchlo finančne rastú na úkor chudákov. Ich člny s tlakom približne 10 ton sú  moderne vybavené. Lode s posádkou 150 mužov sú vlastne plávajúce továrne, ktoré ihneď úlovky spracovávajú. Pre lov rôznych rýb majú špecializované pomocné člny.

V teplých , južnejších vodách  sa lovia sardinky, tuniaky, makrely a menšie tuniaky. V severných vodách tresky, slede, tuniak okrídlený  a kraby. Veľa sa loví  aj mäkkýšov. Väčšina rýb ulovená japonskými rybármi sa spotrebuje v zemi, asi 90% a len 10% je exportovaných. Najväčším odberateľom sú USA, kde idú hlavne konzervy tuniakov a krabov. Sušenými, marinovanými a konzervovanými rybami Japonsko zásobuje skoro celý juhovýchod Ázie, získalo odberateľov aj v Afrike a v Európe.

K rybolovu patrí tiež chov pestovaných perál, ktoré prichádzajú na svetový trh. Pestujú sa v morských zálivoch s vysokou slanosťou, vhodnou teplotou a s dostatkom potravy. Najviac sa sústreďuje pestovanie týchto perál na poloostrove Kii. 60% vypestovaných perál odoberá USA, Švajčiarsko, Francúzsko a Kanada. Pred morským rybolovom ustupuje do pozadia lov sladkovodných rýb, aj keď je pomerne veľký, lebo sa ním zaoberá 300 000 rybárov, avšak len ako doplnkovým zamestnaním pri poľnohospodárstve. Lovia v riekach, hlavne však v jazerách Biva ai.

Lov veľrýb sa skoro úplne premiestnil z Beringovho mora do vôd na juh od Austrálie. V roku 1962 sa ulovilo 22 237 veľrýb, z nich sa vyrobilo 125 000 ton oleja. V roku 1982 Japonsko súhlasilo so zákazom lovu veľrýb, aj keď si vyhradilo právo zabíjať ich k ,,vedeckým“ účelom. Avšak v roku 1991 sa pripojilo k požiadavkám Grónska a Nórska na jeho opätovné povolenie.
Japonské lesy pokrývajú asi 60% povrchu. Ich stav nie je najlepší a sú ničené, pretože drevo, drevené výrobky a papier sú najdôležitejšou súčasťou hospodárstva. Mnoho dreva spotrebujú japonské domácnosti.  Drevo sa musí vo veľkom dovážať. K exportným surovinám patrí hlavne ryža, cukrová trstina, zelenia, ovocie, mliečne výrobky, ryby, hydina a bravčové mäso.
Dovážať musia väčšinu potravín , drevo...
 
8. PRIEMYSEL
8.1 Odvetvia:
Priemyselné centrá sa stali ku koncu 2. svetovej vojny cieľom silného bombardovania, ale Japonsko sa po vojne rýchlo obnovilo. Priemyselný rast začal koncom 19. storočia. Postupné otváranie nových trhov na Tchaj – wane, v Kórei, a v juhozápadnej Ázii  viedlo k jej prudkej expanzii. Japonsko postupne menilo svoju priemyselnú statégiu. Od lacného sériovo vyrábaného tovaru prešlo k vysokokvalitnej produkcii progresívnych technológii a získalo tak značný podiel na svetových trhoch.

Strojárenský priemysel vyrába turbíny, obrábacie stroje, motory, vagóny, lokomotívy, letecké motory. Automobily (Nissan, Mitsubishi )motocykle, televízory, rádioprijímače a počítačové čipy sa uchádzajú o svetové prvenstvo. Najväčší strojárenský koncern Hitači má sídlo v Tokiu. Chemický priemysel veľmi utrpel vojnou. V roku 1945 sa vyrábalo len 17 % tovaru oproti roku 1935. Po roku 1950 nastal vzostup výroby, ktorá je rozdelená do niekoľkých skupín: umelé hnojivá, liečivá, kozmetika, oleje, výroba plynov, kyselín a kooproduktov nafty, plastických hmôt, syntetických vlákien. Veľa chemických závodov je v oblasti Tokia, Jokohamy, Kavasaki, Tojami, Niigaty, ďalej okolo dolov Ube, Osaky, Vakamacu ai. Pre export je veľmi dôležité výroba syntetických vlákien vinylonu, akrylu, esteru (50 % výrobkov sa vyváža). V roku 1961 dosiahla produkcia 2,5 mil. ton síranu amónneho, 1,9 mil. ton superfosfátov, 1,4 mil. ton kyseliny sírovej. Zo spotrebného priemyslu je najrozšírenejší textilný. Zpracúva hodváb, dovezenú bavlnu a vlnu.
Potrvinárske závody – pivovary, cukrovary, lúparne ryže, pekárne a konzervárne, sú vo väčších, hlavne prístavných mestách, Najdôležitejším odvetvím je konzervovanie rýb – tuniakov, krabov a sardiniek. Priemysel a stavebníctvo zamestnávajú manej než 1/3 pracujúcich, ale na hrubom domácom produkte sa podieľa viac než 40 %. Dnes je Japonsko významné centrum vedy a výskumu, svetovo dôležitý vývozca kapitálu, investícií a vyspelých technológií. Spracovateľské a riadiace postupy sa stali pre celý svet predmetom záujmu a vzorom, hodným nasledovania. Japonská veda a technika určuje smer vývoja. Príkladom je rýchlovlak Šikansen (strela), ktorý zaznamenal revolúciu v železničnej doprave.
 
9. DOPRAVA
Japonsko má hustú dopravnú sieť a vysokorýchlostné vlaky - Šikansen. Mimoriadny význam má aj námorná doprava. Najväčšie prístavy: Kóbe a Čiba. Japonsko má celkovo 173 letísk. Železničné trate majú celkovú dĺžku 23 577 km a cesty 1 177 278 km.

10. ŠTÁTNE ZRIADENIE
Japonsko je konštitučnou monarchiou na čele s cisárom. Podľa ústavy z roku 1947 nie je cisár výslovne hlavou štátu. Je však symbol štátu a jednoty ľudu. Má právomoc, ktorá obvykle patrí všetkým hlavám štátu. Japonská monarchia trvá už  mnoho storočí. Je to najstaršia monarchia na svete vládnuca bez prerušenia. Terajší cisár Emperor  Akihito  nastúpil na trón v roku 1989 po smrti svojho otca cisára Hirohita (podpísal kapituláciu Japonska v 2.sv.vojne )Obdobie vlády sa označuje názvom, ktorý si zvolí cisár pri nástupe na trón. Terajšie obdobie vlády cisára Akihita sa nazýva Heisei. Cisár s cisárovnou majú tri deti a žijú v Cisárskom paláci v hlavnom meste Tokio. 23.december je štátny sviatok, oslavujú sa narodeniny cisára. Cisár na základe doporučenia vyhlasuje predsedu vlády. Súčasným predsedom vlády je Junichiro Koizumi (od 26. apríla 2001). Najvyšší  zákonodarný orgán predstavuje dvojkomorový parlament, ktorý sa delí na Dolnú snemovňu a Hornú snemovňu. Na úrovni miestnej samosprávy je Japonsko rozdelené na  9 regiónov so 44 perfektúrami a 3 mestskými perfektúrami.

Všetko je riadené miestnymi radami, ich  členovia sú volení obyvateľstvom danej oblasti a na ich čele stoja guvernéri. Prefektúry sa ďalej delia na mestá a dediny  Volebné právo má každý občan starší 20 rokov. Japonská ústava zakazuje udržovanie útočných ozbrojených síl. Japonsko sa zrieka vojny ako prostriedku k riešeniu medzinárodných sporov.
Členstvo: ADB ( Ázijská rozvojová banka )
APEC ( Ázijsko-tichomorská hospodárska spolupráca )
EBRD ( Európska banka pre obnovu a rozvoj )
ESCAP ( Hospodárska a sociálna komisia pre Áziu a Tichomorie )
G 7 ( skupina siedmich )
OECD ( Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj )

11. DEJINY
História Japonska sa datuje od r. 660 pred n. l. Podľa dochovaných legiend tu už vtedy vládol prvý japonský cisár Džimmu. Pravdepodobne šlo o panovníka štátu Jamato v juhozápadnej časti stredného Honšú.
Roku 794 sa cisárskym mestom stalo Heiankjó, dnešné Kjóto a svoje postavenie si uchovalo až do roku 1868. S rastúcou izoláciou sa panujúci cisárovia dostávali do područia mocných regentských rodov, z nich vynikali najmä Fudžiwarovia, ktorí si udržali moc behom celého 11. storočia. Toto obdobie bolo významné aj vzostupom samurajstva, vojenskej triedy, ktorá sa stala nositeľom moci v provinciách.

V rokoch 1274 a 1281 bol vojenský feudálny systém ohrozený dvoma mongolskými nájazdmi z Kóree. Vtedy bolo loďstvo nájazdníkov rozprášené
Roku 1542 prenikli prví Európania, portugalskí obchodníci z Macca a ich príchodom sa do rúk vládcov dostala nová mocná zbraň - mušketa. Prichádzajú tiež  európsky misionári a zvyšujú počet kresťanov.V tej dobe zosilujú boje o nadvládu nad krajinou, kedy Nobunaga Oda  vtiahol do Kjóta a zahájil obdobie zjednocovanej zeme. Po smrti Nobunagy prevzal vedenie jeho schopný vojvodca Hidejoši Tojotomi ,ktorý uskutočnil z Nagasaki, prístavu na západnej strane ostrova Kjúšú, cisárske mesto. Nagasaki prilákalo španielske, holandské a portugalské lode. Hidejošiho nástupca Iejasu Tokugywy pokračoval v zjednocovacom procese a ustanovil tokugawský šogunát, ktorý trval od roku 1603 až do roku 1867. Iejasu zo začiatku podporoval zahraničný obchod. Od roku 1636 sú však všetky vzťahy s európskymi obchodníkmi a misionármi - s výnimkou mesta Nagasaki - zakázané a začína prenasledovanie japonských kresťanov.

V rokoch 1836 a 1837 boli potlačené dve veľké povstania. V období, kedy americké a európske lode vyvíjali silný nátlak na obnovenie zahraničného obchodu. V 1853 priplávala flotila amerických vojnových lodí  a zakotvila v Tokijskom zálive. Zostali tam dovtedy, kým Japonsko nesúhlasilo s obchodnou a diplomatickou zmluvou so Spojenými štátmi. Ďalší odpor voči zásahom zo zahraničia mal za následok ostreľovanie japonských prístavov.

Roku 1867 porazil korunný princ Mucihoto armádu posledného šogúna a nasledujúceho roku obnovil ako cisár Meidži priamu cisársku vládu.
Pod vedením silného dvora zrušil cisár Meidži feudálny systém, nahradil samurajskú vojenskú triedu armádou zostavenou z brancov a zahájil industrializáciu krajiny. Roku 1889 vyhlásil novú ústavu zostavenú podľa európskych vzorov, v ktorých si však podržal postavenie božského cisára ako hlavy štátu. Pätnásť rokov potom, čo roku 1879 obsadilo Japonsko súostrovie Rjúkjú a odmietlo stiahnuť svoje oddiely z Kóree, sa rozpútala vojna medzi Japonskom a Čínou. Čínska flotila bola z väčšej časti zničená. Podľa mierovej zmluvy z roku 1895 sa porazená Čína musela vzdať aj Tchaj - wanu. Japonské oddiely pomáhali zachraňovať aj príslušníkov iného národu behom povstania boxerov v roku 1900. Japonsko potom hladko zvíťazilo v rusko - japonskej vojne v rokoch 1904 - 5 a roku 1910 bez problémov anektovalo Kóreu.

Za prvej svetovej vojny sa Japonsko zmocnilo Mariánskych, Karolínskych a Marshalových ostrovov a obsadilo časť Šantugenského poloostrova vo východnej Číne. Keď Čína vzniesla požiadavky na vrátenie okupovaných území, Japonsko sa rozhodlo obmedziť vzájomný obchod. Spojenci Japonska splašení jeho agresívnym postojom začali vyjednávať, aby stiahli japonské sily zo Šantungu, ale Japonsko sa stávalo stále výbojnejším.

Roku 1931 okupovalo Mandžusko a roku 1937 obnovilo vojnu proti Číne. Japonci obsadili všetky významné mestá na čínskom pobreží a radu ostrovov. V roku 1940 podpísalo spojeneckú zmluvu s nacistickým Nemeckom a koncom roku 1941 vstúpilo do druhej svetovej vojny prekvapivým náletom na americkú flotilu v Pearl Harbour. Tejto vojenskej agresii predchádzala dlhoročná obchodná vojna USA proti Japonsku, ktorá v lete 1941 vyústila do obchodného embarga ( zmrazenie japonských majetkov v . Japonsko ako priemyselnú)USA, embargo na ropu a na kovový šrot mocnosť to postihlo v najcitlivejšom mieste. Reagovalo vojenskými prostriedkami; za šesť mesiacov obsadili japonské jednotky celú juhovýchodnú Áziu až po Indiu a Austráliu. Spojencami Japonska boli mocnosti Taliansko a Nemecko, s ktorými už roku 1936 uzavrelo pakt proti Kominterne. V júni 1942 sa vojnová situácia zmenila. V námornej a vzdušnej bitke Midway  boli Japonci porazení a Američania získali späť svoje pozície v Tichomorí. Nasledovali ďalšie porážky. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. Sovietsky zväz vyhlásil Japonsku vojnu 8. augusta a 16. augusta 1945 japonská armáda bezpodmienečne kapitulovala. Krajinu obsadili Američania.

Roku 1946 poprel cisár Hirohito svoj božský pôvod a v roku 1947 vláda prijala novú plno demokratickú ústavu. V roku 1951 podpísalo Japonsko sanfranciscskú mierovú zmluvu a bezpečnú dohodu s USA i väčšinou svojich protivníkov v 2. svetovej vojne a nasledujúceho roku boli americké okupačné sily stiahnuté. Japonsko postupne získalo väčšinu územných ostrovov, o ktoré na konci vojny prišlo. Iba Sachalin a Kurilské ostrovy zostali naďalej v rukách Sovietskeho zväzu dnes Ruska. Do 60. rokoch sa japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zostavilo z vojnových škôd a dostalo sa na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola ťažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou. Previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky a od toho času pokračuje jej nepretržitý hospodárky rast.
 
12. KULTÚRA
Japonská etiketa
Japonsko patrí medzi exotické krajiny so zaujímavou kultúrou a tradíciami. Exotika Japonska sa prejavuje pre nás dosť nezvyčajnými niekedy priam až nepochopiteľnými zvykmi a pravidlami. Svoje zvyky a pravidlá majú tak pri jedení, stolovaní, v spoločnosti, v prístupe k cudzincom ako aj v práci a vo svojich rodinách.

Japonci sú jedným z najzdvorilejších národov na svete. Niektorí psychológovia tvrdia, že ich zdvorilosť je miestami až tak prehnaná, že hraničí s pokrytectvom.  Zásadná rada ovšem znie prejsť na tento štýl, alebo s asertívnym a autokratickým prístupom u Japoncov príliš neuspejete.
Pre cudzincov je naozaj ťažké porozumieť Japoncom, prísť na to, že či to, čo práve hovoria si aj naozaj myslia. V japončine majú na to aj výrazy, tzv. honne a tatemae. Jednoducho povedané, honne je to, čo si Japonec skutočne myslí a tatemae čo hovorí navonok, alebo prezentuje, akože si myslí. Japonci používajú dokonca rozličný jazyk v závislosti na tom s kým hovoria (keigo je slušnejšia japončina pre rozhovory so staršími alebo nadriadenými).
Japonské „hai“, ktoré sa vždy prekladá ako „áno“, môže znamenať, že vás iba pozorne počúvajú a v žiadnom prípade by sme ho nemali vážne považovať za súhlas. Japonská etiketa totiž vyžaduje, aby hovoriaceho opakovaným „áno“ ubezpečovali o pozornosti. Aj samotné „hai, so desu“ (áno, tak je), ktoré povie podriadený nadriadenému, nemusí znamenať, že hovoriaci súhlasí z celého srdca; možno ho iba nechce na verejnosti dostať do nepríjemnej situácie. Jasne vyslovené „hai“ pri zložitých problémoch alebo pri obchodných rokovaniach môže tiež znamenať: „áno, rozumel som a budem o tejto otázke vážne uvažovať“ – čo je už veľmi blízke typickému japonskému odmietnutiu. Vysloviť priame „nie“ je nevhodné. Ak sa Japonec začne zdráhať upozorniť na problémy, možno to interpretovať ako „nie“.

Kritika je zakázaná. V Japonsku je extrémne nezdvorilé upozorňovať druhého na chyby alebo tvrdošijne zotrvávať na svojom názore či dokonca práve. Sebaúcta Japoncov totiž vo veľkej miere spočíva na mienke druhých. Ak niekoho privediete do rozpakov, hrozí nebezpečenstvo, že stratí tvár, čo znamená, že stratí úctu druhých. Kritikou, aj keby bola ako oprávnená, sa kritizovaný cíti v očiach druhých znevážený. Tvár stratí nielen on, ale aj vy sami.

V bežnej konverzácii je zvykom, že jeden druhému dává najavo, že vníma, rozumie a pozorne počúva. Deje sa tak mimikou, gestami, ale i slovne: „Naozaj?“, „Skutočne?“, „No nie!“ apod. Japonci majú v sebe zakódovaný zmysel pre empatiu, nutnosť vcítiť sa do myslenia svojho partnera a jednať tak, aby ho neurazili. Preto sa budú snažiť svoje slová zaobaliť, aby nezranili city svojeho partnera alebo mu priamo neodporovali. Vysielajú len signály. V praxi to znamená, že pokiaľ na priamu pripomienku, či niečo uskutočníme, ako bolo navrhnuté, zareagujú vetou typu: „Ešte si to rozmyslíme“ alebo: „Asi áno, ale ešte budeme o tom uvažovat“, prípadne: „Bude to veľmi obtiažne“ je to absolútny signál, že to rozhodne možné nebude. A je vrcholne trapné opýtať sa za štrnásť dní, či si to už rozmysleli. Nezabúdajme jednoducho na to, že tradičná japonská etiketa prikazuje partnerovi neodporovať.

Návšteva
Ak vás pozve nejaký Japonec, je slušné doniesť nie príliš drahé jedlo, ktoré musí byť dobre zabalené. Pri vstupe do bytu sa vždy vyzúva a to hneď pri dverách. Do japonských bytov sa nikdy nesmie ísť obutý. To by bolo nesmierne faux-pas. Každý Japonec má doma niekoľko druhov papúč, ktoré používa vždy na niečo iné. Niektoré rodiny majú ešte zvlášť papuče vo WC. Funguje to tak, že pred kúpeľňou zastanete, prezujete si papuče na túto príležitosť a idete dnu.

Keď príde k Japoncom na návštevu Európan správajú sa k nemu veľmi zdvorilo. Aj keď všetci Japonci na sedenie používajú tatami zväčša majú pre cudzincov pripravenú aj európsku stoličku. Tú vám síce vždy zo slušnosti ponúknu, ale nie preto, aby ste si na ňu sadli, ale aby ste ju odmietli. Keby si niekto sadol na ponúknutú stoličku, nedajú to síce najavo, ale v duchu budú dotyčného odsudzovať.
 
Jedlo a jedenie
Pred jedlom vám dajú horúci uterák na umytie rúk alebo misku s vodou.Na začiatok obeda alebo večere je vhodné popriať dobrú chuť Itadakimasu! A po skončení poďakovať Gočisósama!

Používanie paličiek-haši má svoje vlastné zákony. Nesmiete nimi robiť nič iné len jesť, napr. Napichovať alebo posúvať jedlo, ukazovať na niekoho, mávať, či držať v ruke keď chcete premiestniť misku alebo sa napiť z pohára. V žiadnom prípade ich nezapichujte do ryže. To Japonci robia len na pohreboch, čím si uctia svojich mŕtvych predkov. Japonci prejavují spokojnosť s jedlom tak, že nahlas sŕkajú, mľaskajú, niekedy aj grgajú a špárajú sa špáratkom v zuboch. To všetko preto, aby ukázali, že im jedlo znamenite chutilo.

Jedlo musí byť pôžitkom ešte predtým, než ho človek ochutná. Každý chod si vyžaduje svoj spôsob servírovania. Farba jedla a jeho tvar musí ladiť s farbou a tvarom keramiky, na ktorej je podávané. Klasicky je preto slávnostný obed alebo večera podávané na množstve menších keramických misiek, pričom na niektorej z nich môže byť len malý kúsok nakladanej zeleniny. Japonská kuchyňa nepoužíva veľa korenín. Extrémne čerstvé sa niekedy používajú hlavne ryby, ktorých Japonci spotrebujú najviac na svete.     Suši je snáď najznámejšie japonské jedlo, ktoré si získava popularitu na celom svete. Existuje niekoľko druhov suši, ale pre Japoncov je to jedlo slávnostné a mnohí ho jedia len 1-2x do roka. Azda najznámejšie je nigiri: podlhovastá hrudka ryže ochutenej octom, cukrom a soľou sa mierne natrie ostrým japonským chrenom wasabi a navrch sa položí kúsok surovej ryby, kreveta, sépia, chobotnica, alebo sladká omeleta.
 
Práca
Aj v porovnaní s prácou u nás a v Japonsku sa nájde zopár odlišností. Rozdiely môžeme zbadať už na začiatku pracovného dňa. Keď začína pracovná doba, každý je na pracovisku najmenej desať minút pred jej začiatkom, aby urobil potrebné veci a päť minút pred začiatkom si šiel zacvičiť. Aj keď účasť je dobrovoľná, cvičia takmer všetci. Tempo práce nie je zvlášť vysoké. Rozdiel nie je v pracovnom tempe, ale vo využívaní pracovného času. Japonci ho naozaj využívajú na prácu, nestrácajú čas zbytočnosťami, debatovaním, či čítaním novín.

Ani ďalší problém, ktorý patrí u nás k najvážnejším, nadmernú fluktuáciu pracovníkov, v Japonsku prakticky nepoznajú. Väčšinou pracovník, ktorý vo firme nastúpi po skončení školy, ,,doslúži„ pri tej istej firme až do dôchodku. Pravdu povediac je k tomu nútený. V japonských podnikoch je totiž veľký rozdiel medzi platom začínajúceho a staršieho pracovníka. Napríklad, keď na tej istej práci alebo funkcii robí začínajúci pracovník a pracovník povedzme s desaťročnou praxou, má ten druhý najmenej dvojnásobný plat. Pravda, keby chcel ten starší zmeniť zamestnávateľa, musel by začínať na novom mieste zase z najnižšej platovej hranice. A to si každý potom radšej rozmyslí meniť zamestnanie.    Práve dobrovoľná a uvedomelá disciplína je v Japonsku samozrejmosťou priamo akýmsi rysom ich národnej povahy, je hlavnou príčinou vysokej úrovne japonského priemyslu a jeho výrobkov.

Súčasťou japonskej kultúry je, že žena je doma a muž pracuje. Inak sa to asi ani byť nemôže. Problém je v tom, že muži trávia v práci strašne veľa času. Normálny Japonec ráno vstane, ide do práce, pracuje minimálne do siedmej. Väčšinou sa však pracuje ďalej, do jedenástej a keď sa nepracuje, tak sa väčšinou ide na večeru, alebo do nejakého podniku zabávať sa so šéfom, čo je povinná akcia, ktorej sa musí zúčastniť každý, kto chce vo firme postupovať. Zábava spočíva v jedení, pití (každý by mal piť toľko, koľko pije šéf alebo koľko sa má - to oni už vedia. Veľmi veľa ľudí pracuje aj v sobotu, niektorí aj v nedeľu a okrem toho aj sviatky. Čiže manželka manžela často ani nevidí. Takže niekto musí zostať doma a starať sa o deti a chod domácnosti. Ďalší rozdiel je v tom, že japonská manželka, nedoprevádza manžela na recepcie a večierky ako je u nás zvykom.
 
Oblečenie
Aj keď pri každom obchodnom jednaní je nutné dbať na správny výber oblečení, pri jednaní s japonským partnerom to platí obzvlášť. Japonskí zamestnanci si nedovolia do práce prísť inak ako v obleku, kravate, vo vyčistených topánkach a starostlivo oholení. Dámy nenosia dekolty, radšej ani odhalené ramená a ani nechodia veľmi vyzývavo nalíčené. Pokud ženy nosia dlhšie vlasy, tak nikdy rozpustené, ale vhodne zviazané a upravené. Čo sa týka farieb, netreba zabudnúť, že aj keď je u nás farbou smútku čierna, v ázijských krajinách je to naopak biela. Farebné oblečenie nie je na škodu, ale malo by stále ladiť a byť striedme.
 
Pozdravy
Ďalšie z mnohých japonských prísloví vraví: “Pozdrav v pravej chvíli je pánom.“ a napriek tomu rozhodne neplatí len v Japonsku. Je nutné si uvedomiť, že Japonci si potrpia na formálnosť a formality. Pri stretnutí sa dbá na správny pozdrav. Ruka se nepodává, ale zdraví se úklonom. Čím hlbší úklon, tým sa prejavuje väčšia úcta a ten, kto sa ukloní posledný prejavuje svoju úctu voči druhej osobe, ktorú považuje za vyššie postavenú, či už v zmysle nadriadeného, staršej osoby, služobne staršieho kolegu alebo i rodiča.
 
Škola
Základný japonský školský systém pozostáva zo základnej školy (trvá 6 rokov), nižšej strednej školy (3 roky), vyššej strednej školy (3 roky) a univerzity (4 roky). Povinná školská dochádzka trvá 9 rokov. Žiaci skladajú skúšky, ktoré im umožňujú pokračovať v štúdiu na vyšších stredných školách a univerzitách. Najnovším trendom je spájanie sa niektorých nižších a vyšších stredných škôl, ktoré tak spolu formujú šesťročné stredné školy. Japonské deti nastupujú do prvého ročníka základnej školy v apríli po dovŕšení šiestich rokov. V bežnej triede sa učí 30 – 40 detí. Základnými predmetmi sú japonský jazyk, matematika, prírodovedné a spoločenskovedné predmety, hudobná výchova, výtvarná a umelecká výchova, telesná výchova a náuka o vedení domácnosti (deti sa tu učia základom varenia a ručných prác). Na mnohých základných školách sa vyučuje anglický jazyk. Na jednej strane, školy využívajú výpočtovú techniku a väčšina je pripojená na Internet. Ale žiaci sa zároveň oboznamujú aj s tradičnými japonskými umeniami ako je šodó (kaligrafia) - umelecké písanie štetcom a tušom.   Väčšina študentov nižších a vyšších stredných škôl nosí školské uniformy. Chlapci nosia nohavice a saká so stojatým golierom, dievčatá kabátik a sukňu.

Na verejnosti
Japonci na ulici považujú za neslušné u nás bežné veci. Rozhodne sa na verejnosti nesmie bozkávať, jesť na ulici, utierať si nos, kýchnuť.
Japonca na verejnosti fajčiť neuvidíte. Nie je to zdravé a preto ani slušné, pretože to obťažuje okolie. To ale neznamená, že by nefajčili. Naopak sú často veľmi silní fajčiari, ale túto svoju záľubu obmedzují iba na súkromie alebo fajčia výlučne v reštauráciách a to až v chvíli, keď sa fajčeniu oddáva aj ich okolie, priatelia či spoločníci. Často si potom môžete všimnút, že cigaretu zahasia už v polovici. Teda nie že ju dofajčia po filter, tak ako to robíme my. Prečo? Pretože fajčenie je nezdravé a zároveň je toto gesto prejavom akejsi nezávislosti na cigarete.
 
Písmo
Japončina patrí nielen početne, ale aj kultúrne a politicky k najdôležitejším jazykom sveta. Mimo Japonska je japončina rozšírená aj na Havajských ostrovoch (asi 200 000 ľudí, čo je asi ¼ obyvateľstva), v Kalifornii a iných štátoch USA (okolo 200 000) v menšej miere medzi emigrantmi v Latinskej Amerike (hlavne v Brazílii). Okrem toho je znalosť japončiny ako druhého jazyka rozšírená na Tchaj- wane, Kórei a Mikronézii.

Japončina je jazyk s bohatými kultúrnymi tradíciami. Popri čínštine je to dnes jediný jazyk používajúci ideografické znaky. Tieto znaky sa používajú na zápis slovných koreňov. Japonština sa píše znakmi a dvomi abecedami, hiraganou a katakanou. Znakmi sa píšu podstatné mená a slovesné a adjektívne základy, hiraganou sa píšu slovesné a adjektívne koncovky, partikule, ale aj celé slová, katakanou se prepisujú cudzie slová, prevzaté do japonštiny, a cudzie mená niekedy má katakana funkciu odlišujúcu v písme ako slovenská kurzíva. Hiragana i katakana sú abecedy slabičné (okrem samohlások a spoluhlásky N sú to všetko slabiky, napr. ka, sa, ta a pod.), ktorým sa spolu hovorí kana. Japonský text je možné písať vodorovne (v riadkoch zľava do prava) alebo zvisle (zhora dole v stĺpcoch od prava do ľava). V medzinárodnom merítku sa používa anglický, tzv. Hepburnov prepis. Japonský prepis latinkou, tzv. rómadži, sa používa vedľa anglického prepisu v Japonsku v špeciálnych textoch, pomocných prepisoch, nápisoch, reklamách a pod. Je treba však zdôrazniť, že japonština všeobecne latinku nepoužíva a používa kombináciu znakov a oboch japonských abeced, tj. hiragany a katakany.
 
Gejša
V mnohých encyklopédiách nájdeme pod heslom "gejša" vysvetlenie, že sa jedná o krásnu a inteligentnú ženu, ktorej hlavným poslaním a povolaním je baviť mužov. Že to s tou inteligenciou a šarmom nemusela byť vždy pravda, napovedá spôsob, akým sa dievčatá gejšami stávali. Nejednalo sa o zložitý výber, prijímacie skúšky či inú formu konkurzu. Spravidla to boli malé dievčatká z chudobných vidieckych rodín, ktoré ich rodičia predali do jedného z tzv. okija - domov gejší, aby ich ušetrili od neradostného osudu a sami mohli aspoň čiastočne splatiť svoje vlastné dlhy. Majiteľky domov, kam boli dievčatá predané, sa o ne starali, často ich i formálne adoptovali a stali sa ich legálnymi matkami. Mnoho materských citov im však nevenovali. Kúpili ich ako budúci zdroj peňazí, a nie zo súcitu. Tradičný, možno trochu patetický vek pre začiatok štúdií na gejšu bol tri roky a tri dni. Dnes sa dievčatá rozhodujú pre kariéru gejše dobrovoľne a do okija môžu vstúpiť až po ukončení povinnej školskej dochádzky. Predtým než sa z nich stanú majko (kjótske pomenovanie pre akýsi predstupeň gejše), dostanú mladé dievčatá nové, poeticky znejúce meno a naučia sa mať správny prízvuk, aby nebolo poznať, že pochádzajú z vidieka. Nasleduje náročná príprava na ich povolanie. Dievčatá musia poctivo navštevovať školu inoue, kde sa usilovne učia najrôznejšie aspekty japonského tradičného umenia - od spevu, tanca, hry na japonskú lutnu - šamizen a malý bubienok - cucumi, cez kaligrafiu, aranžovanie kvetov, čajovú ceremóniu až po celkovú společenskú etiketu. Potom začnú v spoločnosti niektorej gejše získavať skúsenosti na večierkoch v čajovniach a pri slávnosti zvanej misedaši sú prehlásené za majko. Po asi troch až štyroch rokoch sa majko pri ďalšej ceremónii zvanej erikae konečne oficiálne stáva gejšou. Gejša v podstate môže vykonávať svoje povolanie neobmedzene dlho - za predpokladu, že je o ňu medzi zákazníkmi stále záujem. Extrémnym príkladom je Cutakijokomacu Asadži, najstaršia japonská gejša. Táto žena debutovala ako profesionálna gejša v roku 1910, keď mala 16 rokov. Od tej doby strávila bavením hostí takmer deväťdesiat rokov a svoju kariéru ukončila krátko pred smrťou v roku 1996. Od začiatku 17. storočia malo Japonsko detailne prepracovaný systém legalizovanej prostitúcie. Prostitútky pôsobili vo verejných domoch, kým gejše v čajovniach iba na pobavenie hostí hudbou, tancom a nezáväznou konverzáciou. Gejše teda boli ženami večera, nie noci, a mali zakázané spať so zákazníkmi. Rozdelenie gejše a prostitútky platí dodnes, preto je gejša legálne povolanie, zatiaľ čo prostitúcia bola v Japonsku v roku 1957 zakázaná. Treba však podotknúť, že nie všetky praktiky povolania gejše boli v súlade s morálnym kódexom slušnej ženy.
 
Kriminalita
Na rozdiel od našej krajiny v Japonsku môžete nechať otvorené dvere domu, nezamknuté auto, nikto vám nič neukradne (okrem centra Tokia). Žena tu môže ísť o polnoci sama ulicou a nič sa jej nikdy nestane. Jednoducho kriminalita je tu veľmi nízka.
 
Tradičná kultúra
Medzi tradičné divadelné umenie, ktoré sa v Japonsku dodnes zachováva, patrí kabuki, nó, kjógen a bunraku.
Kabuki je tradičná divadelná forma, ktorá vznikla na začiatku 17. storočia. Je zvláštne rytmom, v ktorom herci prednášajú svoje texty, extravagantnými kostýmami, okázalým líčením (kumadori) a použitím mechaniky na docielenie špeciálnych efektov. Líčenie podčiarkuje osobnosť a nálady postáv. Väčšina hier čerpá témy zo stredoveku, alebo z obdobia Edo. Hercami sú výlučne muži, ktorí zosobňujú i ženské postavy.
Divadlo Nó je najstaršou formou japonského hudobného divadla. Príbehy nie sú podávané len formou dialógu, ale aj spevom (utai), tancom a hudobným doprovodom (hajaši). Hlavný predstaviteľ, oblečený do farebného kostýmu z vyšívaného hodvábu, má zvyčajne na tvári lakovanú drevenú masku. Maska zobrazuje starého muža, ženu, božskú bytosť, ducha, alebo mladého chlapca.
Bunraku sa stalo populárnym na konci 16. storočia. Ide o druh bábkového divadla. Predstavenia sa hrajú za doprovodu naratívneho spevu a hry na šamisen (trojstrunový hudobný nástroj). Bunraku je považované za jednu z najrafinovanejších foriem bábkového divadla na svete.
Kjógen je klasické komické divadlo, ktoré je založené na vysokoštylizovanom konaní a replikách. Hrávalo sa v prestávkach na predstaveniach divadla Nó. Dnes je samostatným žánrom.
 
Ďalšie druhy tradičnej japonskej kultúry, ako čajová ceremónia a ikebana, sú súčasťou každodenného života Japoncov. Čajová ceremónia (sadó alebo čadó) je vysoko prepracovaný spôsob prípravy zeleného čaju. Sadó však nie je len jeho rituálna príprava a servírovanie. Je to umenie, ktoré vyžaduje cit a široké vedomosti. Sadó je aj cestou hľadania zmyslu života a učí úcte k prírode.

Ikebana, japonské umenie aranžovania kvetín, ktoré sa vyvíjalo počas mnohých storočí, má svoj pôvod v kvetinových obetiach v budhistických chrámoch. Toto umenie sa vyvinulo z čisto dekoratívneho použitia kvetov. Každý element sa vyberá veľmi pozorne (rastliny, nádoba), usporiadanie každej vetvičky, listu či kvetu musí byť v harmónii s nádobou i okolím.

Hanabi, v preklade "pozeranie kvetov". Kvitnutie sakur predstavuje v Japonsku sviatok symbolizujúci príchod jari, teší sa naň celá krajina a prípravy možno vybadať už niekoľko dní pred očakávaným objavením prvých kvetov. Čerešňové aleje sa vyzdobia rôznofarebnými girlandami a lampiónmi, zapĺňajú sa prechádzajúcimi sa rodinami, párikmi, skupinkami mladých chlapcov a dievčat, pouličnými hudobníkmi a aj fotografmi.

Pre Japoncov je kvitnutie okrasných čerešní skutočnou udalosťou. Svedčí o tom aj to, že napríklad po televíznych správach nasledujú ako súčasť predpovede počasia informácie o termínoch kvitnutia sakur, hlásateľky putujú ukazovadlom po jednotlivých častiach japonského súostrovia, upozorňujú, kde už možno pozorovať rozkvitnuté stromy a pozývajú na slávnosti venované tejto nielen prírodnej, ale aj svojráznej celonárodnej kultúrnej slávnosti.

Keď sa konečne rozvinú prvé puky na stromoch a medzi modrou oblohou a zelenou zemou sa rozprestrie hustá klenba rozkvitnutých korún stromov, do parkov prichádzajú davy ľudí, možno medzi nimi vidieť celkom malé deti, ale aj príslušníkov najstaršej generácie. Na tráve, na piesku, či na chodníkoch pod farebnými klenbami si rozkladajú deky, ba niektorí dokonca aj malé stany, vyťahujú z tašiek jedlo a pitie (popíja sa najmä typické japonské saké) a v rozhovoroch, speve, družnej zábave trávia cel