Dvaja priatelia

Dvaja priatelia (Rozprávka)
Zajac s veveričkou boli dobrí priatelia. Veverička volala zajaca Ušiačik a zajac veveričku zase Ryska.

Keď sa stretli v hore, už zďaleka na seba volali.

- Dobré ráno, Ušiačik! - prvá volala veverička a pokývala krásnym hustým chvostom.

- Dobré ráno, Ryska! - odpovedal jej zajac a poklopkal si labkami po ušiach. - Počula si, ako v noci štekal pes?

- Áno, počula. Ale veď pes Lapaj šteká každú noc. Ja si ho už ani nevšímam!

- Ani ja. Daj sa mi svete - pes! Lapaja by som sa nebál, ani keby bol taký veľký ako kôň! - chlapil sa zajac.

Nie že by Ušiačik bol dajaký bojko. Ale Lapaja z horárne sa aj Ryška aj Ušiačik veru báli. To sa len tak medzi sebou posmeľovali, lebo s tým bitkárom neboli nijaké žarty.

No teraz bolo slnečné letné ráno, Lapaj istotne ešte vylihuje, keď celú noc strážil horáreň, a dvaja priatelia boli radi, že sú zase spolu. Tak sa rozbehli hľadať niečo pod zub.

- Všetko, čo nájdeme, si rozdelíme, - vravela Ryška. - Ty dostaneš presne toľko ako ja, ani menej, ani viac.

- Dobre, - pokýval hlavou Ušiačik.

Ako povedali, tak urobili. Keď prišli k jarabine, veverička vyliezla na strom a zhadzovala červené bobule Ušiačikovi. Presne toľko, koľko sama zjedla, ani menej, ani viac. Keď šli popri kapustnisku, zajac odhrýzal šťavnaté listy a nosil veveričke. Presne toľko, koľko sebe, ani menej, ani viac.

Potom sa rozbehli po chodníku, čo viedol do doliny. Kde sa vzali, tam sa vzali, na chodníku ležali pred nimi červené jabĺčka. Päť krásnych červených jabĺčok!

Ryška s Ušiačikom stáli nad nimi a rozmýšľali, ako sa ta tie jabĺčka dostali. Netušili veru, že jabĺčka stratil pastier, čo šiel tade včasráno s kravami, a že cez dieru v kapse mu scupkali na chodník.

Keď Ušiačika s Ryškou rozbolela hlava od rozmýšľania, pozreli na seba, Ryška pokývala hustým chvostíkom a Ušiačik si poklopkal labkami po ušiach:

- Netrápme sa toľko, - usmial sa zajac na veveričku. - Rozdeľ ich, Ryška. Mne daj presne toľko, koľko sebe, ani menej, ani viac.

- Dobre, Ušiačik, - povedala veverička a pustila sa do delenia. - Jedno jabĺčko Ušiačikovi a jedno mne... - rátala potichu.

- Jedno jabĺčko Ušiačikovi a jedno mne. Jedno jabĺčko Ušiačikovi a...

Ale viacej jabĺk už nebolo. Veverička pozrela na zajaca:

- Ušiačik, neviem tie jablká rozdeliť, oprobuj ty!

Tak začal jablká deliť zajac. - Jedno jabĺčko Ryške a jedno mne, - rátal potichu. - Jedno jabĺčko Ryške a jedno mne. Jedno jabĺčko Ryške a...

Ani zajacovi rátanie nevychádzalo. Priatelia pozerali utrápené na seba a nakoniec veverička povedala:

- Voľakde robíme chybu, Ušiačik, keď tie jablká nevieme rozdeliť. Ukáž, oprobujem ešte raz ja. Teraz budem rozdeľovať inak. Jedno jabĺčko mne a jedno Ušiačikovi, - rátala veverička potichu. - Jedno jabĺčko mne a jedno Ušiačikovi. Jedno...

Veverička odrazu stíchla, lebo za nimi sa ozval brechot a štekot a pomedzi borovice rútil sa k nim Lapaj.

Ušiačik s Ryskou nechali jablká na chodníku a rozbehli sa opačným smerom, len chytro čím ďalej, aby ich Lapaj nechytil! Málo chýbalo a bol by veveričku dolapil, nebyť vysokej borovice, ktorá ju ukryla v hustých konároch.

Lapaj krúžil okolo stromu. Zlostne štekal a vrčal, ale nepomohlo mu to. A kým Lapaj štekal pod borovicou, Ušiačik nestrácal čas a zmizol v hore.

Keď nebezpečenstvo pominulo, priatelia sa stretli v lesnej húšťave pod borievkou. Natešení, že sa im nič nestalo, pospomínali všetko, čo zažili.

- Videla si, Ryška, aký hlúpy je ten Lapaj? - povedal zajac. - Myslel si, že ma len tak ľahko dobehne! A ja som ani nebežal z celej sily!

- A všimol si si, že ani na strom nevie vyliezť? - smiala sa veverička.

- Vieš, čo ma trápi, Ryška? Prečo sa tie jabĺčka nedali rozdeliť, - ozval sa o chvíľu zajac.

- Netráp sa už pre jablká, Ušiačik! - pokývala veverička hustým chvostíkom. - Nerozmýšľaj už toľko, lebo ťa zase rozbolí hlava!

- Máš pravdu, Ryška, čo tam po jablkách! Len keď sme zase spolu a v hore je tak krásne! - prikývol Ušiačik a poklopkal si labkami po ušiach.