Svetská krása

Svetská krása (Rozprávka)
Za dávnych časov, za starých bohov bol raz jeden kráľ - bohatý, ale bez detí. Veľmi-preveľmi túžil mať syna, aby kráľovský rod nezakapal bez potomstva. Naveľa-naveľa kráľovná predsa mala mať dieťa. Pred samým zľahnutím sa kráľovi prisnilo, že to bude naozaj syn, a za krstného otca aby mu zavolal toho, koho ráno prvého uvidí na ceste. Pozrie on ráno von oblokom a zazrie na ulici starého žobráčika. A práve vtedy mu prišli oznámiť, že sa mu v noci narodil syn. Nebolo mu to s tým žobráčikom po vôli. Ale v radosti nad synom dal starkého zavolať do paláca, vyumývať, vyobliekať a postaviť pekne k synovmu krstu.

Pri krste boli všelijakí páni a zemania. Tí darovali dieťatku plný vankúšik zlata a striebra. Starý žobráčik nemal ničového nič, ale napokon sa ohlásil aj on:

„Keď už všetci dávate, neodtiahnem sa ani ja. Zapisujem chlapčekovi za ženu Svetskú krásu!"

Kňaz to naozaj zapísal a listinu odložil. S tým sa na ten čas všetko skončilo.

Krásny chlapec pomaly odrastal a dobre sa učil. Raz, ako sa tak kutral v otcovej skrini, prišiel mu pod ruky zápis o Svetskej kráse. Prečítal ho a bežal s ním k otcovi:

„Či to mne zapísali za ženu Svetskú krásu?" spytuje sa.

„Čo by tam tebe! Horkáže tvoja Svetská krása! Kde by sa vzala! To sú len také táraniny!" zahováral otec, lebo nechcel, aby sa mu jediný syn šiel túlať po svete.

Ale milý syn jednostaj len o Svetskej kráse hútal. Že to iste len tak na daromnicu nenapísali. A že ak mu o nej nepovedia, pôjde si ju vyhľadať sám. Deň po dni húdol rodičom poza uši jednu a tú istú pesničku, až ho napokon pustili. Dali mu na cestu zlata, striebra i čo len chcel, a k tomu dobrého koňa.

Osedlal koňa a pustil sa horami-dolami, rudnými cestami, až sa pritúlal k slncovej materi.

„Kdeže si sa tu vzal, synak môj?" rečie slncova mať kráľovičovi. „Veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani letáčika!"

„Nuž hľa, pani matka, prišiel som sa spýtať slnca, či nevie, kde býva Svetská krása."

„Ach, teda na to si prišiel! Ibaže neviem, ako obstojíš pred mojím synom. Lebo ten príde domov hladný a v taký čas neradím nikomu, aby mu prišiel na oči. Ale poď, dakde ťa už len schovám."

A vopchala ho pod koryto.

Večer sa slnce vrátilo domov. Ledva vkročilo do izby, už volalo:

„Mamo, človečina smrdí! Von s ňou, nech ju zjem!"

„Ach," odpovie mu mať, „kde by sa ti tu vzala človečina! To ti ešte páchne, čo si cez deň tuho svietil medzi ľuďmi."

Pekne-krásne ho uchlácholila, až naostatok povedal:

„No, von s ním, nech je už, kto chce! Nič mu neurobím."

Nato vyšiel kráľovič spod koryta a slnce mu vraví:

„Po čože si prišiel, braček, po čo?"

„Ach, po čože by som?" vraví šuhaj. „Len sa opýtať, či tu nechyrujete o Svetskej kráse."

„O Svetskej kráse? Hm, hm..." zamyslelo sa slnce. „O tej ti ja veru neviem povedať. Ale choď k vetríkovi, ten ešte aj za mnou dúcha, azda ju on dakde vydúchal."

Pobral sa kráľovič ďalej a doputoval k vetríkovi. Aj tam našiel doma iba jeho mať. Tá mu vraví:

„Kdeže sa tu berieš, synak môj? Veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani letáčika!"

„Nuž hľa, pani matka, prišiel som sa spýtať vetríka, či nevie, kde býva Svetská krása."

„Ach, teda na to si prišiel! Ale veru neviem, ako obídeš. Lebo môj syn príde domov hladný a v taký čas nikomu neradím, aby mu prišiel na oči. Ale poď, dakde ťa už len schovám."

A vopchala ho pod koryto.

Večer sa vetrík vrátil domov. Ledva vkročil do izby, už volal:

„Mamo, človečina smrdí! Von s ňou, nech ju zjem!"

„Ach, kdeže by sa ti tu vzala človečina! Celý deň si lietal po svete, nuž si sa nabral človečím pachom."

Pekne ho uchlácholila, až naostatok povedal:

„No, von s ním, nech je už, kto chce! Nič mu neurobím."

Na to slovo vyšiel kráľovič spod koryta a vetrík mu vraví:

„Po čože si prišiel, braček, po čo?"

„Ach, po čože by som! Len či tu nechyrovať o Svetskej kráse."

„O Svetskej kráse? Hm, hm," zamyslel sa vetrík. „Veru som ja všetko poprefukoval, ale o tej ti nič neviem povedať. Zájdi k mesiačikovi. Ten vidí zvysoka i druhý svet, azda ti o nej povie."

Pobral sa kráľovič ďalej a doputoval k mesiačikovi. Toho už našiel doma.

„Čože tu hľadáš, braček?" opytuje sa mesiačik.

„Čože by som hľadal?" rečie kráľovič. „Len to mi povedz, či tu nechyrovať o Svetskej kráse."

„Ba veru chyrovať, bratku!" Vysvietil som ju predošlej noci. Oj, či je to len krása! Či je to len utešené stvorenie! Keby si ju videl, aj rozum tam necháš. Ale býva na druhom svete. Naozaj chceš ísť za ňou?"

„Veru naozaj, len mi povedz, ako."

„Nuž je aj na to spôsob. Keď tak veľmi chceš, ukážem ti cestu."

Nemeškali ani chvíľu a šli.

Šli a šli, veľmi dlho šli, až prišli k jednej diere, ktorá viedla do hlbočiny, rovno na druhý svet.

„Tadiaľto musíš už len sám," ukázal mesiačik, „spustím ťa dolu na povraze. Keď si všetko vykonáš, príď k diere, potras povrazom a ja ťa zase vytiahnem."

Kráľovič sa dostal na dno diery a odviazal sa z povrazu. Prebehol ešte riadny kus cesty, kým došiel k jednému zámku. Neďaleko neho stará žena pásla morky.

„Dobrý deň vám, stará matka!" pozdravil sa kráľovič. „Či by ste ma nevzali do služby?"

„Ale ja?" riekne starká. „Veď ja ledva sama seba uživím! Choď hore na zámok. Tam prepustili dnes sluhu, možno ťa prijmú, ak sa dostaneš k nim."

„A prečo by som sa nedostal?"

„Nuž len preto, že sa ta nikto nedostane, ak mu ja neukážem cestu."

„Ach, duša moja zlatá, tak mi ju len ukážte, veď ja to nežiadam zadarmo." A vtisol jej do hrsti dukát.

Stará žena zaraz natiahla iné struny a zaviedla kráľoviča do zámku. Tam ho hneď prijali a prikázali mu obsluhovať okolo stola. K pánovi zámku chodila na obed aj pánova sestra. Nazývali ju Svetskou krásou, pretože sa jej v kráse nik na svete nevyrovnal. Ako všetkým, čo Svetskú krásu videli prvý raz, povodilo sa aj kráľovičovi: zaiskrilo sa mu v očiach a bol by spadol z nôh, nech ho nezachytia. Od tých čias za ňou až tak mrel.

Lenže takto cez sklo med lízať, iba sa na Svetskú krásu dívať, to sa mu nijako nevidelo. Hybaj on dolu k tej starej žene a už vopred jej nesie dukát.

„Stará matka," vraví, „odpustite, že vás unúvam. Prišiel som si k vám po radu."

„Po akú, synak?"

„Nože vy mne poraďte, ako by som mohol tú Svetskú krásu dostať."

„Oj, synak, čo len poradiť, to ti môžem. Ale či ju aj dostaneš? Ak nie si dobrý strelec, ani sa na to nedávaj. A ak si moje slová navlas nezachováš, nuž iba to bude z toho, že ťa svet vysmeje. Teda aby si vedel: Svetská krása chodí do záhrady kúpavať sa na pleso aj so svojimi dvanástimi družkami. Tam sa ukry a čakaj, kým neprídu a nezačnú sa kúpať. A potom hľaď dobre mieriť, aby si trafil tú najkrajšiu dievčicu. Ak ťa zbadajú, alebo ak netrafíš, zahynieš. No ak dievčinu trafíš a ona vykríkne a spadne, hneď sa okolo nej všetky zhŕknu. Svetská krása pozabudne pritom aj na svoju korunu, ktorú si pri kúpaní skladá do trávy a bez ktorej ináč nemôže byť. Ty sa prikradni, korunu uchyť, polož si ju na hlavu a utekaj, utekaj! Aleže sa neobzri, ani jej korunu nikdy viac nedaj, lebo prehráš všetko."

Nuž vari dobre - ale ktohovie!

Keď prišiel čas kúpania, kráľovič už čupel v chrastí a ani nemukol. Svetská krása si zložila korunu do trávy a spustila sa do vody aj s dvanástimi družkami. Keď sa najlepšie kúpali, šuhaj namieril a najkrajšej dievčine strelil do pleca. Vykríkla a spadla do vody. Ostatné sa hneď zhŕkli okolo nej a vynášali ju na breh. Tu sa kráľovič tíško prikradol ku korune, položil si ju na hlavu a pustil sa vnohy, ako len vládal. Svetská krása uložila zranené dievča do trávy, vychytila sa na krídla a letela za ním aj s družkami. Dobehla ho a volá:

„Ach, drahý môj pán, obzriže sa, obzri, aké krásne líčka mám!"

Ale on sa neobzrel, čo koľko volala. Šťastne dobehol až k povrazu a mesiačik ho vytiahol hore.

Svetská krása vyletela za ním aj nahor. Mesiačik nemohol z nej spustiť oka, taká bola krásna. Keď sa jej už dosť naprizeral, vraví kráľovičovi:

„Ach, či je len krásna! Či je len utešená! A bola by ešte krajšia, keby si jej dal na hlavu korunu!"

Kráľovič si pomyslel: Prečo by som to nespravil, veď sme už von z prepadliny a Svetská krása je v mojich rukách. Už mi neujde.

A položil jej korunu na hlavu, že sa jej teraz i sám do vôle naprizerá. Ale Svetskej kráse nebolo viac treba, len mať zase svoju korunu! Už aj mu zmizla z očí. Letela naspäť aj so svojimi družkami.

Mesiačik sa nad tým tak rozžiaril, že od žiaľu zomrel a išiel sa pochovať do čiernej doliny.

Kráľovič ani nevedel, kde sa mu odrazu stratil. Ostal celkom sám, bez potechy, bez pomoci, bez priateľa. Čo mal robiť? Vybral sa len tak cez hory-doly hľadať ho. Blúdil kade-tade a nemohol ho nájsť. Napokon sa dostal k včelám a zastavil sa pri nich:

„Ach, včielky, včielky, povedzte mi, či tu nechyrovať o mesiačiku."

„Ej, ba veru chyrovať," riekli včely. „Tam v tej smutnej doline leží pochovaný a na hrobe mu kvitne tulipán. Ak ten tulipán niekto odtrhne, hneď mesiačik, ešte krajší, hore vstane."

Kráľovič šiel k hrobu, tulipán odtrhol a mesiačik-mládenec vyskočil čerstvý z hrobu:

„Ej, bratku kráľovič, či sa ti mi chutne spalo!"

„Ej, spalo, spalo," vraví kráľovič. „Spal by si tu na večnosť, keby som ťa nebol vyhľadal!"

„Ach, veru som ti vďačný, že si ma oživil!" povedal mesiačik.

Poradili sa, že pôjdu hľadať Svetskú krásu ešte raz. Mesiačik potrafil zase k vchodu na druhý svet a spustil kráľoviča dolu dierou. Ten šiel rovno k starej žene. Len čo ho zazrela, okríkla ho:

„Ej, ty ťarbák! Či som ti nepovedala, aby si jej korunu nikdy viac nedal, že ti uletí? Škoda, že si nevieš uchrániť ani to, čo už máš v hrsti. Takto veru nič z teba nebude!"

„Ach, len sa už nehnevajte, stará matka, bude to ešte všetko dobre!" riekol šuhaj. A zas jej vtisol do dlane dukát.

Nedala sa len tak ľahko udobriť a ešte sa durdila. Ale napokon sa predsa utíšila a vraví mu:

„Synak, poradím ti ešte raz, ale to už bude naposledy. Keď Svetská krása bude mať prísť k plesu, premeň sa na chrobáka a vlez tam do konskej lebky, čo sa povaľuje na brehu. Keď si ona zloží korunu, hneď vylez a sprav sa človekom. Korunu uchyť a pober sa vnohy! Aleže sa maj na pozore! Lebo ak ona zbadá, že sa v lebke čo len najmenšie pohne, pošle po motyku a rozdrví všetko na prach."

Poďakoval sa kráľovič za radu a šiel rovno k plesu ukryť sa do konskej lebky.

Nebolo mu treba dlho čakať. Svetská krása sa prišla kúpať a zložila si korunu do trávy. Chrobák sa trošičku zamrvil v tej lebke, že vylezie von. Ona to hneď zbadala. Kázala doniesť motyku a drvila lebku obuchom, až tak prašťali koštiale. Ale on zaliezol čo najhlbšie medzi kosti a nedal sa vyduriť.

„Ach, obluda, nebudem sa s tebou pľuhačiť! Viem už, že si tu, korunu si vziať nedám," preriekla napokon Svetská krása a odhodila motyku.

Obrátila sa chrbtom, že vkročí do vody. Tu sa on premenil na človeka, korunu uchytil a zaberal, že by ho ani na tátošoch nedobehla. Ona zase v letku za ním. Keď ho už doháňala, volala:

„Obzriže sa, obzri, môj pane, aké pekné hrdlo mám!"

Ale darmo ho vábila, darmo prosila. Bežal rovno k diere, potriasol povrazom a mesiačik ho vytiahol hore. Musela za ním aj ona a s ňou i jej družky, lebo bez koruny nemohla ostať na druhom svete. On si už teraz korunu dobre strážil, a tak Svetská krása ostala pri ňom.

Poberali sa k jeho rodičom a mesiačik šiel s nimi.

Na noc prišli do akéhosi hostinca. Pán s paňou šli do izby a mesiačik sa uložil pred prah. Dievčatá sa premenili na holubice a vyleteli nocovať na strechu. Všade bolo ticho. A tu holubice na streche začnú medzi sebou hrkútať:

„Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dcéru a tú dcéru chcel vydať za nášho pána. Nášho pánov pán otec dal koč zlatom pozlátiť a úradník otravou obliať. Ak náš pán s paňou sadne doň, obaja zomrú. A kto tieto slová vyriekne, nech kamenným stĺpom ostane!"

Mesiačik všetko vypočul, ale nikomu nič nepovedal.

Na druhú noc prišli do druhého hostinca. Pán s paňou vošli do izby, mesiačik sa uložil pred prah a holubice vyleteli na strechu. O polnoci zase začali medzi sebou hrkútať:

„Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dcéru a tú dcéru chcel vydať za nášho pána. A on chová šarkana a ten šarkan nášho pána aj s paňou zožerie, keď si na noc do postele ľahnú. A kto tieto slová vyriekne, nech kamenným stĺpom ostane!"

Mesiačik všetko vypočul, ale nikomu nič nepovedal.

Keď už prichodili k otcovmu zámku, leteli im v ústrety koče, ktoré im poslal kráľovičov otec. Prvý koč bol jasný, samým zlatom obitý. Mladý zať si chcel doň sadnúť spolu s mladou nevestou. Ale mesiačik dobehol k nemu a vraví:

„Braček, poslúchni ma! Nesadaj do zlatého koča, ale si aj s mladou nevestou sadnite do samého posledného!"

„Neviem, prečo by som si, ako mladý zať, nemal sadnúť do tohto prvého. No ale že si mi vždy verne pomáhal, už ťa len poslúchnem."

I sadol si aj so Svetskou krásou do posledného, ošarpaného koča.

Zlatý koč priletel do zámku prázdny. Všetci sa naľakali: aj ľudia, čo sa zhŕkli na diváky, ale ešte väčšmi kráľovskí rodičia, že ich syn aj s mladou nevestou dakde zahynuli. Zámok, domy, kostoly aj veže kázali zastrieť čiernym súknom a plaču bolo všade plno.

Len tu vidia, že ešte ide dáky koč, starý, ošarpaný. A v ňom sedí kráľovič a pri ňom Svetská krása. Hneď čierne súkno postŕhali a od radosti ujúkali, že sa všetko až tak ozývalo. Každý už teraz hľadel iba na Svetskú krásu, dobre si oči nevyočili. Kráľ dával hostinu za hostinou. Všetko jedlo, pilo, skákalo, vyhrávalo od veľkej, neslýchanej radosti.

Iba mesiačik ani nejedol, ani nepil. Vedel, čo sa ešte má stať. Kým sa ostatní veselili, on si brúsil paloš. Večer, keď už mladých uložili v komnate, prikradol sa k dverám a strážil.

O polnoci dvíha sa spod prahu šarkan, že mladých zožerie. Ale mesiačik vytiahol paloš a dotiaľ rúbal, ťal a sekal, kým ozrutnému šarkanovi nepoodtínal hlavy. Krv zo šarkana sa cedila cez prah do pitvora a z pitvora pozatekal krvou celý dvor.

Vtom dobehne úradník, čo šarkana choval. A porobí krik, že sa mesiačik s palošom v ruke hnal na mladého kráľa a jeho nevestu. Hneď bolo všetko na nohách a na mesiačika zle-nedobre. Mladý kráľ by sa radšej pod zemou videl, ako počúval takéto žaloby na bračeka-mesiačika. Sprvu na tie reči ani nedbal. Ale úradník neprestával tvrdiť, že je mesiačik zradca, a všetci híkali, aká je to hrôza hnať sa na kráľa s holým mečom! Nuž ho kráľ napokon odsúdil na smrť.

Keď ho už viedli na smrť, zastavil sa mesiačik na ceste a prosil mladého kráľa, aby ho ešte raz vypočul:

„Už mi je jedno, či zomriem tak a či tak," hovoril mesiačik. „Poď, všetko ti rozpoviem. Či sa pamätáš, keď sme nocovali v tom prvom hostinci? Všetci ste spali, len ja som nespal. Dobre som počul, ako holubice na streche hrkútali: ,Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dcéru a tú dcéru chcel vydať za nášho pána. Nášho pánov pán otec dal koč zlatom pozlátiť a úradník otravou obliať. Ak náš pán i s paňou doň sadnú, obaja zomrú.' A tak už vieš, prečo som ti nedal sadnúť do zlatého koča. A či sa pamätáš, keď sme nocovali v tom druhom hostinci? Všetci ste spali, len ja som pred prahom počúval, ako holubice na streche hrkútajú: ,Nášho pánov pán otec má úradníka a ten úradník má dcéru a tú dcéru chcel vydať za nášho pána. A ten úradník chová šarkana a ten šarkan nášho pána aj s paňou zožerie, keď si na noc do postele ľahnú.' A tak už vieš, čo som robil s palošom v ruke pri vašej komnate: zabil som toho šarkana. Ale tie holubice povedali ešte aj toto: ,Kto tieto slová vyriekne, nech kamenným stĺpom ostane!'"

Ako mesiačik tie slová vyriekol, hneď sa premenil na kamenný stĺp.

Všetko zdúpnelo od ľaku. Mladý kráľ sa hodil na stĺp a nariekal, nariekal nad priateľom, ktorý mu bol aj na cestách, aj tu doma na vernej pomoci. A od toho dna ho každé ráno slzami polieval, aby mu len ožil. Ale mesiačik neožíval a neožíval.

Oplana-úradníka stihol zaslúžený trest. Ešte v ten deň ho strčili do jamy napospas divým zverom.

Po čase mala už Svetská krása porodiť. Pred samým pôrodom sa otcovi prisnilo, aby dieťatku, hneď ako sa narodí, podrezal malíček a tou krvou aby potrel kamenný stĺp. Ako to mladý kráľ urobil, hneď kliatba prestala a mesiačik znova ožil. Nažíval si potom so svojimi priateľmi dlho, dlho, veľmi dlho.