Šťastná minca

Šťastná minca

“Sme na tom rovnako,” hovorí jeden kamarát druhému. “Na cestu treba dve zlatky každému z nás, no obidvaja máme len jednu. Tak sa dohodneme.”

“Dobre teda, ale ako?” Pýta sa druhý z kamarátov.

“Mám tu mincu. Ak padne znak, obidve sú moje. Ak ale padne hlava, dám ti svoju mincu.” “Platí.”

Hodil raz mincou a padol znak. Ten, čo hádal znak, bol šťastný, kým ten druhý musel ísť domov pešo. Netušil, že bol podvedený.

Človek, ktorý rád používal svoju mincu, sa volal Ferdinand. Bol prefíkaný a ľstivý, no predovšetkým zlý. V skutočnosti mal peniaze na cestu a bez problémov obral kamaráta o po- slednú zlatku. Ferdinandova minca bola zvláštna. Na obidvoch stranách mala znak. Minca bez hlavy, to je istota znaku. Pretože to Ferdinand dokázal využiť, rýchlo zbohatol, ale jeho život bol stále na vážkach. Mal bohatstva, ale mal stále strach, že ho niekto odhalí a jeho šťastie skončí.

Po niekoľkých dňoch sa rozhodovalo, akým spôsobom sa bude pokračovať v ceste. Fer- dinand šiel prírodou sa skupinou ľudí, ktorí tú oblasť nepoznali. Nepoznal ju ani on sám, ale cesta vľavo sa mu zdala oveľa krajšia. Použil svoju minci a tak sa išlo jeho smerom. Mal šťastie a vybral naozaj lepšiu cestu, po ktorej sa dalo postupovať rýchlo a bezpečne.

Kde to len išlo, použil mincu a tak vždy dosiahol svojho. Tak to išlo až do dňa, kde sa rozhodovalo o všetkom. Hazard ho ovplyvnil natoľko, že sa rozhodol vsadiť všetko, čo mal. Pravidla sú jednoduché, získať dvojnásobok alebo stratiť všetko.

“Vsadím na znak,” povedal Ferdinand a hodil svojou mincou. Na jeho prekvapenie nepadol znak, ale hlava. Niekto jeho šťastnú minci vymenil

A tak prišiel o všetko. Prečo? Spoliehal sa na podvod, malý trik, a ten ľahko použil proti nemu niekto, kto tento trik poznal. Niekedy jedna mince rozhodne o celom bohatstve. Poučil sa a už sa nesnažil stále oklamať náhodu a dobre si vždy všetko premyslel a skontrolo – val.